Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 65 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 2
Registrovaných: 0 Anonymných: 65 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : vlasta
Dátum zverejnenia: 26.02.2015 0:00:00
Zobrazení : 5627

Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

Začiatkom apríla sa Rebeka zobudila zo zimného spánku a čakali ju samé veľké udalosti. Z dôvodu požiarnej bezpečnosti dostala lapač iskier, akúsi sústavu sít, ktoré zachytia veľké uhlíky, vylietajúce z komína. Večer 3. apríla 1995 sme absolvovali nočnú parnú jazdu, aby sa zistila jeho účinnosť. Nejaké iskry (pre potešenie romantických duší) lietali, ale bolo ich podstatne menej, takže Rebeka v tejto skúške tiež obstála.


Na Veľký piatok odchádzal z bratislavskej hlavnej stanice mimoriadny vlak, tvorený príprahovou laminátkou s Dušanom na stanovišti a vlakovou Rebekou, ktorá bola zakúrená, ale až do Kútov sa len viezla. Súpravu tvoril náš servisný vozeň a dva prázdne rýchlikové vagóny. Evička musela ostať doma, pretože počet miest bol obmedzený. V Kútoch laminátka odstúpila a Dušan pristúpil k nám. Ďalej už Rebeka uháňala po trati, ktorú dôverne poznala zo svojej mladosti, iba colná prehliadka ju prekvapila. Vodičom na súbežnej ceste za Břeclavou išli oči vypadnúť, keď ich rýchlosťou 120 km/h ladne predbehla parná lokomotíva. V Brne naša cesta pre ten deň skončila a ja som prvýkrát videla aj odvrátenú tvár parnej romantiky v podobe čistenia dymnice. Pri tejto činnosti sa z bielych chlapcov zakrátko stali černosi. Iba oči im svietili, ale radosťou, že zajtra bude Veľký Deň. Každý, kto mal dve ruky, pomáhal, aby bola Rebeka krásna.

Hneď zrána sa v DKV Brno dolní odohralo dojemné stretnutie dvoch rodných sestier, 498.104 a 498.106. Slúžili spolu v Bratislave, ale potom sa ich cesty na dlho rozišli. Teraz sa pochytali za nárazníky a od radosti vybehli spolu do údolia rieky Svitavy. Rebeka ako staršia bola na príprahu a jej sestra ako vlaková. Dokonca jej brnenskí kolegovia nasadili aj červenú hviezdu, hoci inak ju nenosí. Podmienkou bolo, aby celý vlak vyzeral ako z 50. rokov. Z tohto dôvodu sme neviezli ani žiadnych cestujúcich, aj keď záujem železničných priaznivcov bol obrovský. Nežiaduce bolo vykláňať sa z okna, aby na záberoch nebolo vidno nič, čo by nezodpovedalo dobe. Túto výsadu mala iba rušňová čata. Vlak sledovali zahraniční priaznivci železnice, ktorí sa podľa podrobného itinerára presúvali na jednotlivé fotozastávky, či nakrúcali jeho jazdu z áut idúcich popri trati. Na zdolanie úseku Brno – Česká Třebová v dĺžke 91 km sme potrebovali viac času, ako ten najpomalší manipulák. Cesta bola naplánovaná na rovných sedem hodín, pretože pobyty v staniciach aj fotozastávky na šírej trati trvali od 10 do 45 minút. Samozrejme za taký dlhý čas došlo k niekoľkým križovaniam s pravidelnými vlakmi, ťahanými rušňami motorovej trakcie. Ich rušňovodiči nás uznanlivo zdravili, udivení cestujúci mávali. Akciu pod názvom „Veľká noc s radom 498.1“ usporiadala spoločnosť Herkules KHKD, s.r.o., Praha.

V búdke boli rušňovodič-inštruktor Rastislav Ridzoň, rušňovodič v zácviku Ivan Kožehuba, kurič Jaroslav Vereš, kurič v zácviku Eduard Jašminský a domáci rušňovodič ČD v roli tzv. „pilota“. V servisnom vozni sme boli len dve ženy. Našou hlavnou úlohou bolo variť kávu a čaj a počas jednotlivých fotozastávok nosiť občerstvenie na rušeň. Veľmi dôležité bolo zapamätať si, kto má aký turnusový hrnček, akú pije kávu, či s cukrom, alebo bez, a nepomýliť to, ani nevyliať pri ceste na rušeň po železničnom násype, pretože inak by bolo zle-nedobre. Tak, ako parná lokomotíva jazdí na uhlie a vodu, jej obsluha fungovala na kávu. Mobily sme vtedy ešte nepoznali, takže telefonické objednávky počas jazdy neboli možné. Na plynovom variči sme pre čatu zohrievali aj jedlo. Ak sa dobre pamätám, bol s nami vo vagóne ešte Dušan. Rasťo Chalupa sadol k nejakému fotografovi do auta a sledoval vlak z diaľky. Vznikli z toho nádherné zábery. Nuž, kto sa vezie, nemôže fotiť, a naopak.

V Českej Třebovej bolo na programe nočné fotenie. Rebeka musela byť ešte krajšia, ako obvykle, takže sme sa hneď pustili do čistenia a leštenia, rovnako, ako doprovod brnenského albatrosa. Leštila som tie obrovské červené kolesá o priemere 183 cm a bola som šťastná, že tu môžem byť.

Keď sa zotmelo, priestor ožiarili reflektory fotografov. Parné krásavice sa predvádzali na točni a potom ešte dlho pózovali pred rotundou. Počula som chválu nielen v nemčine a angličtine, ale aj v holandčine. Aj Dušanovi sa podarila parádna fotka. Jej zväčšeninu mám zarámovanú na schodišti. Návštevy sa občas čudujú, prečo práve rušne. Nič nevysvetľujem, museli by čítať tento príbeh, aby pochopili.

Túto fotku z 15.4.1995 máme zarámovanú na schodišti. Foto: Dušan Kelo.

Je známe, že sila každého zážitku je priamo úmerná počtu zmyslov, ktoré pri ňom zapojíme. Parnú lokomotívu môžeme bežne vnímať štyrmi z piatich zmyslov: vidíme jej impozantný zjav, obláčiky šľahačkovej pary aj čierny dym, fascinujúci pohyb súkolí; počujeme rytmické výdychy z komína, syčanie pary, vzdychanie kompresora aj bzučanie turbínky; cítime opojnú vôňu pary, dymu a oleja; môžeme sa dotýkať a vnímať jej príjemné teplo. V tento výnimočný deň Rebeka zariadila, že sme ju mohli vnímať aj piatym zmyslom, teda chuťou. Nie, nezjedli sme ju od hladu ani z lásky. Rebeka nám poskytla mimoriadny chuťový zážitok – živánsku, ktorú upiekla na rozmetacej doske mechanického prikladača. Nikdy predtým ani potom som nič tak dobré nejedla.

Po večeri som vyliezla do búdky, sklopila červenú koženkovú sedačku rušňovodiča, vyložila si nohy a z okienka pozorovala nočné vlaky na neďalekej hlavnej trati. Ich cestujúci sotva postrehli, že tu po náročnom dni odpočívajú dva majestátne albatrosy. Parní chlapci medzitým v ubytovacom vozni diskutovali so svojimi brnenskými kolegami. Mala som presné inštrukcie, kedy zavolať Dušana, ktorý mal službu, ale našťastie nebolo treba. Vonku sa riadne ochladilo, zato v búdke panovalo krásne voňavé teplo. Ani neviem, ako dlho som tam sedela. Bola som šťastná a uvedomovala si, že takéto okamihy si treba zapamätať. Sedieť v búdke rušňa, ktorý ma vozil na prázdniny! Vždy som ho nesmierne obdivovala, ale súčasne som sa ho aj veľmi bála. Nikdy by ma nenapadlo, že po toľkých rokoch sa ho budem môcť dotýkať, leštiť jeho kolesá, že sa pre mňa stane blízkou „bytosťou“. Vždy mi bolo do plaču pri pohľade na konvoje vyhasnutých parných lokomotív, odsúdených na zánik. Aj pri hlavnej bratislavskej stanici na kusej poštovej koľaji som ich zopár vídala. Teraz už viem, že aj Rebeka bola medzi nimi. Čierne obrysy obrov na vysokom násype pod mohutnými gaštanmi pôsobili večer pri čakaní na autobus morbídnym dojmom. Keď zmizli, núkalo sa jediné vysvetlenie. Našťastie som sa mýlila – a teraz tu sedím. Nie je to zázrak? Dušan pretrhol moje rozjímanie. Priložil pod kotol a potom ho strážil až do rána. Išla som spať. V ubytovacom vozni sa ozývalo spokojné chrápanie ostatných „účastníkov zájazdu“.

Keď sa chlapci zobudili, museli sa uistiť, že sa im to celé neprisnilo. Presvedčil ich až pohľad na albatrosy 498.104 a 498.106 pred rotundou v rannom opare. Z komínov vystupoval len tenký prúžok pary. Neviem, či tvrdo spali, alebo sa celú noc spolu zhovárali ako sestry, čo zostali samy z celej 15-člennej rodiny. Ráno boli hladné a najmä smädné. Postupne dostali napiť z funkčného vodného žeriava medzi nástupišťami stanice Česká Třebová. Plnenie obrovských vaní vodou prilákalo množstvo fotografov. Nasledovala cesta späť do Brna, na príprahu 498.106 a vlaková 498.104, aby si ich mohli zvečniť v opačnom poradí. Slnečné počasie striedali aprílové snehové prehánky, pri trati kvitli bahniatka. Aj ja som sa dostala na rušeň. Ivan sa vykláňal z okna a vlasy mu viali vo vetre. Takto teda vyzerá splnený detský sen! Keby sme išli v noci, Rebeka by nemusela vôbec svietiť, pretože jej rušňovodič v zácviku žiaril viac ako veľký reflektor. Na ďalšej zastávke na šírej trati Ivan od samého dojatia kľakol na zem a natrhal pre mašinku malé kvietky farby Rebeky, ktoré rástli medzi štrkom. Dostala niekedy v dlhej histórii parnej trakcie nejaká lokomotíva od svojho rušňovodiča takýto nežný darček? Asi sotva. Išli sme ďalej. Vlak sa vinul údolím Svitavy a za sebou zanechával dlhú vlečku bielej pary. V krátkom úseku medzi tunelmi sa po ľavej strane objavila lúčka, uprostred jediný strom, a vysoko na ňom – fotograf! Doteraz neviem, ako sa tam dostal, ale bol tam celkom sám a určite sa mu podaril parádny záber. Do Brna sme prišli po ôsmich hodinách cesty.

Evička bola smutná, že nemohla byť so mnou. Musela som jej to vynahradiť. Hneď, ako vyšla videokazeta „Albatrosy v údolí Svitavy“, som ju kúpila a zadovážila aj starší videorekordér. Dcéra bola nadšená a ja tiež, najmä zo záberov, ktoré som nemohla vidieť z vlaku. Komentátor na konci hovoril, že akciu už nebude možné nikdy zopakovať, pretože trať Brno – Česká Třebová čaká modernizácia v rámci budovania koridoru vrátane elektrifikácie. Túto nezabudnuteľnú a neprekonateľnú parnú akciu odvtedy nazývame „Albatrosy v údolí Svitavy“, aj keď Dušan pre ňu vymyslel iný názov: „Päťdesiat metrov modrého železa“. Oba rušne vrátane nárazníkov spolu merali 51,32 m. Ak by existoval prístroj na meranie parného kúzla, na Veľkú noc 1995 by ukazoval maximálnu hodnotu.

Ďalšie informácie o tejto vydarenej akcii si môžete prečítať aj tu: >>odkaz (https)<<

©železničný.net´2015 Vlasta Foto: Duko.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
banovce
Príspevkov: 770
26.02.2015 7:52 26.02.2015 7:52
Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

paradne citanie :apl::apl::apl:

Príspevkov: 6772
26.02.2015 10:04 26.02.2015 10:04
Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

Ahoj Vlasti!
Ďakujem za pripomenutie krásnej akcie s albatrosmi! Onedlho začne Veľká noc a to už bude 20. rokov od tejto neopakovateľnej udalosti! Hoci z pätnástich sestier sa uchovali tri, tak neviem, či ešte niekedy niečo podobné bude.
Jednoznačne, bolo to nádherné!

Administrátor
Bratislava
Príspevkov: 17135
26.02.2015 18:59 26.02.2015 18:59
Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

Krásne pripomenutie jednej kapitoly života. Boli to zlaté časy železnice. Neboj, živáňa ešte dáme. Nebude to síce z rozprašovacej dosky, ale s parným nádychom :) Vďaka Vlasta! :f:

Redaktor
Príspevkov: 26
27.02.2015 19:53 27.02.2015 19:53
Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

Nádherná spomienka.
:apl:
Udelujem vyznamenanie zlatej ceruzky.

Administrátor
Ru
Príspevkov: 24237
03.03.2015 17:42 03.03.2015 17:42
Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

romantické spomienky.


do r. 1996 Bratislava, potom Šumava
Príspevkov: 40
15.04.2015 19:17 15.04.2015 19:17
 Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla V.diel

Dnes je to presne 20 rokov...
Pri tejto príležitosti pozdravujem všetkých zúčastnených.