Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Na úvod a na margo prvej časti názvu článku si neodpustím malé filozofické zamyslenie nad fenoménom dnešnej doby, kedy na jednej strane nám vyspelá technika nevídane zľahčuje život a na strane druhej tá istá technika spôsobuje v prípade odklonu od jej ideálnych prevádzkových podmienok nemalé problémy.

Mierne ma iritujú všetky tie bombastické články, reportáže a diskusie na internetových portáloch, v rádiach a televíziach o zimnom evergreene menom kalamita. Raz z tej, inokedy z onej strany republiky; na sneh v zime sa dívame ako na niečo nehorázne a nepochopiteľné. Rozčuľuje nás to, čo k životu v zime v našich zemepisných šírkach patrí viac ako tma k noci. Pritom je dobre známe, že v minulosti boli nezriedka oveľa silnejšie zimy s oveľa väčšou snehovou nádielkou, napriek čomu sa všetko zvládalo. Patrilo by sa priznať, zleniveli a spohodlneli sme.

Ale nie o prehováraní do duše mal byť tento článoček, prechádzam pomaly k tej druhej časti toppicu.

7. februára sa chystám do práce ako kedykoľvek predtým, akurát na základe večerných varovaní o vyššom nočnom úhrne zrážok venujem ráno zvýšenú pozornosť jazde vlakov. Z Popradu do Mikuláša sa mám v pláne odtransportovať rýchlikom 602, ktorého jazdu priebežne kontrolujem v systéme PIS. Je viacerým dobre známe, že PIS funguje vždy iba vtedy, keď vlaky idú včas.. akonáhle sa niečo udeje a doprava začne haprovať, s prvými meškajúcimi vlakmi sa porúča aj ctený informačný systém. Dnes pozerám.. 602-ka v Margecanoch včas.. veď načo vycapiť dynamické meškanie.. no nie? Tak si to štrádlujem polmetrovými záľahmi snehu na stanicu. Tam mŕtvo-ticho, perón prázdny, ej reku, zle je. Prídem do haly, rýchliku píšu 60 minút. Nuž fasa, ešteže mám do nástupu časovú rezervu.

Čakám, motám sa po perónoch, zabíjam čas, lebo naspäť domov sa mi už brodiť nechce a tak si fotím vchádzajúcu 443-ku.

Ochvíľu prichádza z Košíc na 12-tu koľaj zelený pantografček, nuž pozornosť venujem aj jemu.

Na takéto geniálne „zakrytovanie“ podvozku bez náznaku ložiskového domca, kolísky, primárneho alebo sekundárneho vypruženia nevzniknú podmienky každý deň; dnes je ale sneh ťažký a mokrý, vyššie k Popradu sa naň lepí sypký a toto je výsledok:

Poučený nedobrými skúsenosťami z minulosti mnou lomcuje taký zvláštny nepokoj, či tých vyhlásených 60 minút pre moju 602-ku bude ozaj iba 60. Prísť nesokoro do práce by bolo ultra zlé. Odkladám aparát a mierim do dopravej kancelárie po rozumy. Tam sa na moje nepotešenie dozvedám správu o spadnutom strome. Cestá zarúbaná, 602-ka aj všetko ostatné stojí a generuje do neurčita. Pýtam sa na nejaký nákladný vlak smer Liptov, odpoveď negatívna. Avšak na to mi výpravca oznámi, že o chvíľu pôjde na Štrbu trolejár.. Nemám čo váhať; je kalamita, vlaky nejdú, pýtam kolegov, nech ma hodia aspoň na kopec, aj to mi pomôže.. snáď odtiaľ dačo ďalej lapím. Pár minút na to už v trolejárskom motorčoku hrkoceme smerom na Svit, chlapi v kupole pozorne kontrolujú stav trakčného vedenia. Sneh sa sype ako z vreca, okná sa rosia, takmer ani sveta nevidno..

Prechádzame cez Svit, výhybky na oboch zhlaviach aj staničné koľaje beznádejne zrovnané snehom.

V štrbskom záreze sa motorčok len z námahou prediera neprejazdenou druhou traťovou koľajou. Rýchlosť klesá, rušňovodič v zápätí „podradzuje“ z mechanicky blokovanej dvojky na druhý menič. Pluh hrnie sneh, hnacia oska brúsi, rýchlosť pri plnom plyne klesá k 30-ke.

Už sme skoro na Chválabohu, koľaj ani nevidno, aj motorčok už má toho očividne dosť.

Prichádzsm na Štrbu, krátko dokumentujem situáciu; akurát odchádza a hrnie pred sebou sneh zelená 106-ka so 441-kou.

Pred budovou MUV-ková fréza a OTV-čko.

Výpravkyňa Martuška ma nepoteší konštatovaním, že na Liptov nemá ani koleso, 602 stále stojí a navyše aj pod Východnou majú problém s oťaželými stromami. Posledná možnosť, vravím si – autobus! Pozerá mi cestovný poriadok.. bus mi ide o 4 minútky

Bleskovo zvážim situáciu, reku tu niet čo váhať.. ak sa chcem do roboty dostať, musím utekať hore na „18-ku“ (tak voláme hlavný cestný ťah prvej triedy paralelne vedúci so štrekou „180-kou“).
Spolieham na to, že aj bus musí v takomto počasí 100%-ne meškať. Mešká.
Po 10 minútach studeného čakania sa z hustej chumelice ako vytúžený prízrak vynára on! Bájny popradský Troligabus Fenix.
Ide o autobusy „garážovej“ produkcie bývalého podniku SAD Levoča, ktorými pán Troliga, výrobca a spolumajiteľ popradskej SAD-ky už zabezpečuje takmer celú podtatranskú autobusovú vozbu. Nebudem tu hodnotiť pomerne vysokú poruchovosť, nízku kvalitu a spracovanie týchto vozidiel, ani vzletne poňatú propagandu na internetovej stránke výrobcu (troligabus.sk).
Jedno je pre túto neútešnú chvíľu isté, kontroverzný, no mnou vcelku obdivovaný fenomén Troligabus vchádza do Štrby a ja nastupujem doň. Ešte pripomeniem, že tento stroj pocházajúci z prvej výrobnej série s červenými ornamentami je už dlhodobo turnusový voz pre Linku Poprad – Mikuláš a snáď aj vďaka starostlivosti svojich turnusákov je relatívne vo veľmi dobrom technickom stave.

Po hranicu okresov (PP/LM) a zároveň aj VÚC (PO/ŽA) je 18-ka pomerne dobre odhrnutá. Tam však vidíme otočisko ohhŕňačov a ďalej do Žilinského kraja sa pred nami rozlieha už iba biela tma. Na ceste prvej triedy, priamo na vozovke, ma šokuje doposiaľ nevídaných asi 20 cm čerstvého snehu. Troligabus Fenix spomaľuje, šofér podradzuje a rýchlosťou 30-40 km/h s námahou pokračuje ďalej v hlbokom snehu. Ceste chýba zimné značenie (vytýčenie) a keďže úsek do Važca je vedený otvorenou krajinou, skúsený vodič cez zarosené a zahmlené čelné sklo iba pri maximálnej koncentrácii hľadá v bielej tme a hustej chumelici vozovku. Cestou míňame niekoľko áut, ktoré zišli z cesty, dokonca aj mocný 4x4 tereňák, čo umocňuje vážnosť situácie. Troligabus ešte väčšmi spomaľuje a ja v tejto chvíli prestávam veriť, že dnes do tej práce dôjdem.

Pred zjazdom do Važca stretávame konečne prvý liptovský odhrňač (snáď ostatné nepostávaju zas niekde na priecestiach). Ten aj napriek jednostrannému sklonu radlice vpravo vysokánsku vrstvu snehu odhadzuje na obe strany, teda aj do protismeru, do nás. Odhrňač na vozovke driftuje a krúti sa, šofér Troligabusu pohotovo pribrzďuje a opatrne tlačí náš Fenix čo najbližšie ku krajnici, aby sa vyhol kolízii.

Tu si naplno uvedomujem.. títo chlapi sú páni a vzbudzujú u mňa rešpekt. Robia riskantnú prácu, kde nie je priestor na omyly. Vodič Troligabusu navyše nesie zodpovednosť za desiatky ľudských životov (poznám ten pocit), no nevedú ho koľaje, rýchlosť musí neustále prispôsobovať povahe vozovky a od protiidúcich vozidiel či priekopy vedľa krajnice ho pri jazde na úzkej ceste delia neraz iba centimetre. Za Važcom je už o poznanie lepší stav vozovky, cesta je už vcelku značná a Troligabus pomaly zápasí so striedavými prudkými klesaniami a stúpaniami pred Východnou.

Vo Východnej a v Hybiach nasypalo toľko, že na krajnici odstavené autá sa skôr podobajú na neurčité kopčeky snehu, protiidúce vozidlá sa vzájomne musia vyhýbať a chodci sa nám motajú popred náš Troligabus po vozovke.

Konečne prichádzame do Mikuláša, vystupujem z Troligabusu a lúčim sa s jeho sympatickým vodičom, ktorý nás bezpečne previezol kritickými úsekmi. Jeho so svojím Fenixom dnes čakajú ešte 3 takéto cesty (2x PP-LM; 300 km za šichtu) a ďalší deň zas to isté, keďže jazdí iba na tejto linke. Podávame si ruku a rečiem: Štastlivo, pán kolega! Prichádzam na stanicu, kde ma víta prázdna Véesáková vyrovnávka s bundášom 363.100 a rakaňou na postrku. Snehu je tu už o dačo menej ako v Poprade.

Je okolo nuly, sneh je ťažký a mokrý, prichádzam k súprave Os 7819, ktorý mám kolegovi pripravovať a už len pri letmom pohľade cítim v kostiach, že priviezť k životu túto ospalú mašinku nebude vôbec jednoduché.

Pomocný kompresorček nafúka vzduch, uzemňovač odzemní, odpojovače ešte nejakým zázrakom zapoja, cvaknú ventily od zberačov, počujem dokonca aj klieštiny na streche, ale to je tak všetko. Zberače pochované pod ťarchou mokrého snehu ani pánovi hore, to je koniec.

Rozmýšľam a rýchlo zvažujem, čo teraz.. alebo mi prídu pomôcť trolejári, ktorí majú teraz dosť svojej roboty, alebo sa skúsim nejak dohodnúť s rušňovodičom od Cargo manipuláku, či ma nevytlačí do výťažnej mimo trolej, kde by som tie zberače mohol zo strechy uvoľniť. Jedno aj druhé, vyžadujúce zakaždým koordináciu a pomoc od inej firmy je problematické a len človek z prevádzky vie, koľko doprosovania a byrokracie si neraz vyžaduje to, čo nám prinieslo, podľa našich menežerov, ono geniálne rozdelenie železnice. Už sa aj zmierujem so skutočnosťou (čo je dnes v podobných prípadoch najjednoduchšie), že výrazne zmeškáme alebo rovno odriekneme vlak. Poobedný zamestnanecký spoj do Košíc, no a čo.. Mierim so svojími návrhmi do dopravnej kancelárie, kde veľmi ústretový a angažovaný prednosta mikulášskej stanice chopí situáciu do rúk a pohotovo vybavuje chlapcov z OTV, nakoľko Cargo má momentálne dosť svojej roboty. O 15 minút už prichádza k môjmu peršingu na aute pohotovostná jednotka. Chlapci z elektroúseku nechávajú vypnúť trolej nad 6. a 8. koľajou, vybavujú B-príkaz a ďalšie formálne náležitosti, po hlásení od elektrodispečera ho skratujú (ukoľajňujú) a ja im sprístupňujem výlez na strechu zo strojovne rušňa.

Chlapi vynášajú na strechu metly a lopaty, a ja im ukazujem exponované miesta, kde sú pochované odpojovače, uzemňovače, spoločne čistíme a zbavujeme ľadu klieštiny zberačov. Napokon odhadzujú celú strechu.

Ja sa vraciam na stanovište, odkiaľ testujeme chod odpojovačov a uzemňovača.

A napokon aj funkčnosť zberačov.

Operácia podarená, chlapci balia vercajg a vďaka pohotovo zorganizovanej akcii vlak môže odísť z Mikuláša do Košíc vykúrený a včas. Pri pohľade na informačnú tabuľu aj tento drobný úspech považujem za malý zázrak.

Cestou do Ružomberka v Liptovskej Teplej sa okrem nemenej obdarenej výpravkyne nedá prehliadnuť ani prsnatá venuša miestných traťovákov.

Čakajúc v Ružomberku na odchod sa pomaly doprava rozbieha, konečne prichádzajú od Košíc aj rýchliky, jedným z ktorých som mal cestovať pôvodne do práce.

Doprava pred Kraľovanmi, kde je v porovnaní s inými zimami a oblasťami dnes odrazu akosi málo snehu, opäť mierne viazne, Os 7850 skrátené minútky opať naberá čakaním u vchodu.

Prechádza Ico, na ktoré sme čakali, aby nám nerezalo perón, nuž vzniká jedna zaujímavá fotečka aj tohto rýchlika..

Pred Turanmi je už iná nálada a svet, kde je už ťažko uveriť, aké dramatické chvíle sa diali niekoľko hodín a niekoľko desiatok kilometrov skôr.

Večerná náladovka v Ružomberku, odchádzajúci Excelsior, doprava sa dostáva postupne do normálu:

Posledný pozdrav a náladovka z Popradu po návrate 613-kou domov, 6. koľaj okupuje dvojica peršingov so skapaným ešusom.

Máme za sebou trochu náročnejší deň ako obvykle, ľudia si zas viac ponadávali na tých, ktorým sa nedarilo a so samozrejmosťou zobrali to, čo sa neraz aj zázrakom vyšlo.
Záverom chcem vysloviť v prvom rade veľké poďakovanie kolegovcom trolejárom z Popradu, bez ktorých by som sa nedostal do práce (a možno by tak nadávali ďalšie stovky cestujúcich), poďakovanie ďalej patrí majstrovi-šoférovi Troligabusu, ktorý nás s ďalšími cestujúcimi bezpečne dopravil na Liptov.
Vďaka patrí prednostovi žst. L.Mikuláš za organizáciu vecí nad rámec jeho povinností a konečne chlapcom z mikulášskeho elektroúseku za veľmi rýchlu a pohotovú záchrannú akciu mojej paralyzovanej mašiny. Som rád, že aj napriek (z titulu riešenia mimoriadnosti maximálne nepriaznivému) modelu súčasnej transformovanej železnice nevymrel zdravý rozum aspoň tu „dolu“ v prevádzke a dokážeme si ako ľudia pomôcť. Pomôcť aby tá doprava, o ktorú sa všetci usilujeme, v rámci všetkej tej biedy aspoň nejak šla.