Novinky, články, reportáže
V piatok sme hore vinohradom stúpali oveľa rýchlejšie ako inokedy. Dúfali sme, že stretneme „chlapcov“ a spýtame sa na parný rušeň. Lenže v bufete neboli. Vypili sme kofolu, a keď sme vyšli von, videli sme ich prichádzať po schodoch.
Kým sme sa zmohli na slovo, Evičke sa ten najväčší z nich sám prihovoril:
„Povedz, že ty si to dievčatko, čo chodí mávať vláčikom? Ja ťa už dlhší čas pozorujem. Vždy s mamičkou stojíte na moste, keď tade idem na rušni. Ako sa voláš?“
„Evička“.
„Ja som Dušan, a toto sú moji kolegovia Ivan, Jano a Jaro“, predstavil kolegov, „ty máš rada vláčiky?“
„Mám rada vláčiky veľmi a mávam im na cestu.“
„Evička, a vieš ty, že my tu teraz máme takú veľkú parnú mašinku?“ spýtal sa Ivan.
„Viem, videli sme ju včera z mosta“.
„A vieš, ako sa volá?“ spýtal sa Jaro.
„Albatros!“
„Veľmi správne, ale my ju voláme Rebecca,“ povedal Ivan. Keď videl naše prekvapené pohľady, dodal: „Pokrstili sme ju tak, pretože nás veľmi dlho hnevala, kým sa nám ju podarilo opraviť“.
(Pre lepšie skloňovanie budem v ďalšom texte uvádzať jej slovenskú variantu Rebeka.)
Potom sa obrátil na mňa: „Vy to určite poznáte, že hašterivej žene sa hovorí rebeka, či nie?“
Počula som to prvýkrát. Nuž, asi nie som hašterivá žena.
Ďalej sme sa dozvedeli, že oni sú už na odchode, ale keď chceme, môžeme sa zájsť pozrieť na Rebeku, a vysvetlil nám cestu k nej.
„A nevynadá nám niekto, že tam nemáme čo hľadať?“ opýtala som sa.
„Kdeže! A keby sa niekto pýtal, povedzte, že vás Kožehuba poslal“, povedal Ivan.
Dušan sa pridal: „Budeme tu zajtra popoludní. Môžete prísť za Rebekou na návštevu, budeme mať na vás viac času“.
Takto sme sa teda zoznámili s „chlapcami“. Na Rebeku sme sa pozreli len tak z diaľky, že tam naozaj je, a dymí sa jej z komína.
Rušňovodič-inštruktor Miroslav Klimo (1935 – 2013) bol chlapcom veľkou oporou. Foto Dušan Kelo.
V sobotu sa Evička už od rána veľmi tešila, že pôjdeme za mašinkou. Ale na návštevu sa vždy chodí s nejakým darčekom, patrilo by sa niečo priniesť. Parné kúzlo jej pošeplo: „Dones uhlie, to majú rušne najradšej!“ V pivnici sme nejaké mali a Evička sa vždy bála, či jej ho Mikuláš nenadelí za okno namiesto maškŕt. Teraz sa hodilo. Musela som jej doniesť papierové vrecká od zeleniny a Evička začala kresliť obrázok pre Rebeku. So žiadnym nebola spokojná, aj keď som jej hovorila, že je to vlastne jedno, aj tak skončí s uhlím v peci. Na vrecko nakreslila tmavomodrú Rebeku s červenými kolesami a dovnútra dala brikety.
V sobotu sme išli rovno pred rotundu.
Keď sa na ňu dosť vynadívala, povedala nesmelo, že mašinke doniesla darček.
„Darček? Aký darček?“ čudoval sa Ivan.
„Predsa uhlie, to má mašinka najradšej...“ Evička vytiahla papierové vrecúško a podávala ho Ivanovi. Ten sa od prekvapenia nezmohol na slovo.
„Evička, dáš ho Rebeke sama, dobre? Pomôžem ti do búdky a hodíš ho do pece“, navrhol Dušan.
Vyliezli sme hore, Dušan otvoril dvojdielne dvierka kúreniska. Evička sa trocha zľakla veľkého ohňa, ale potom celou silou hodila papierové vrecko do pece. Myslím, že Rebeke popriala aj dobrú chuť. Mašinka brikety zhltla ako malinu a nám sa zdalo, že si trocha aj mľaskla, akoby chcela povedať: „Mňam, to bolo dobré! Ďakujem ti, Evička. Ešte nikdy v živote mi žiadne dievčatko neprinieslo uhlie, vždy ma kŕmili iba ujovia kuriči. Ty si prvá. Ak chceš, budeme kamarátky. Čo ty na to?“
Dušan s Ivanom Rebekinej reči samozrejme rozumeli a usmiali sa na nás. Evičku posadili na miesto kuriča aj rušňovodiča, nechali potiahnuť za páku píšťaly, trpezlivo povysvetľovali všetko, na čo sme sa ich pýtali. Potom nás pozvali na kávu a malinovku. Mali v rotunde vyradený poštový vozeň, ktorý im slúžil ako pojazdná dielňa, sklad aj klubovňa. Boli veľmi milí a povedali, že môžeme za Rebekou kedykoľvek prísť. Len teraz ju nejaký čas neuvidíme, pretože sa chystá do Vrútok, kde dostane krásny modrý lak. Ale na MDD už bude späť a odvezie Evičku spolu s ostatnými deťmi na výlet. Tak sa stalo, že za vrecko brikiet Evička získala nových kamarátov a veľkú kamarátku – Rebeku.