Novinky, články, reportáže
Darovanú knihu Ivan čítal každý večer pred spaním. Nachádzal stále viac súvislostí v konštrukcii jednotlivých typov rušňov. Parné či motorové, všetky majú spoločné vlastnosti pojazdu, ktorý vyvíja ťažnú a brzdnú silu a „vedie“ bezpečne rušeň koľajnicovým pásom. Rozdiel sa nachádza nad pojazdom, teda v ráme, kde sa vyrába pohonná energia. Zostávalo mu iba naučiť sa tie „drobné“ rozdiely jednotlivých motorových rušňov. Každý mal svoje zvláštnosti. Štvortaktný alebo dvojtaktný motor, iný spôsob štartovania či zariadenia pre vykurovanie osobných súprav. Blížil sa koniec kurzu a parnú príručku nahradila príručka pre rušňovodiča motorovej trakcie.
V internátnom kurze nebola partia budúcich rušňovodičov sama. Paralelne s ich dlhým kurzom prebiehali aj iné kurzy. Dva týždne kamarátili s kurzom, kde boli členovia ozbrojenej ochrany železníc, ktorí každý deň v teplákoch cvičili na ploche dvora internátu. Inokedy s kurzom pre povolanie tranzitér prípravár, ktoré bolo zastúpené opačným pohlavím. Vznikali z toho rozličné priateľstvá a poobedné výlety do blízkeho okolia či opekačka špekáčikov na kopci Strečnianskeho alebo Starého hradu.
Budúci rušňovodiči zodpovedne využívali čas samoštúdia, aby dopodrobna poznali všetko o motorových rušňoch. Vedúca pohostinstva sa tešila tej veselej skupine študentov, ktorí si zvolili kolektívny spôsob štúdia pri hlučnej debate. Bola ale veľmi zvedavá, prečo každý deň predáva kilo čokolády a vyzvedala, čo s ňou robia. S úsmevom počúvala príbeh o jednom žiakovi, ktorý sa nechodí občerstvovať do miestneho pohostinstva, a ako každodenne dáva kamarátom sto korún na čokoládu, aby mu ju priniesli na izbu, kde on zatiaľ v kľude študoval.
„Sto korún?“ čudovala sa. „Však čokolády stoja spolu iba osemdesiat“.
„Vieme, ale zbytok nám necháva od cesty. Nože nám po jednom kalíšteku nalejte!“.
Rýchlo sa rozšíril chýr o čokoláde. Podaktorí krútili hlavou, že to nie je možné. No našiel sa medzi nimi jeden, čo vyhlásil, že to nič nie je. On vraj zje desať čokoládových likérových špicov za hodinu. Tak vznikla v jednej žilinskej cukrárni stávka. Bohužiaľ stávku prehral a ostaní sa pokúšali na stávku nahovoriť aj Ivana. Ten zostal verný Barile. Likérové špice nejedol.
Každý piatok sa všetci žiaci ponáhľali domov. Polovica na východ, polovica na západ. Stretli sa v tomto kurze zo všetkých kútov Slovenska. Košičania, Zvolenčania, Novozámčania a Bratislavčania. Pri týchto cestách do Bratislavy a späť sa Ivan snažil dostať na stanovište rušňa. V piatok 12.10.1979 skončilo vyučovanie výnimočne skôr a všetci na smer západ utekali na autobus smerujúci do Žiliny, aby stihli vlak 504 Dargov. Vybehli po schodoch na druhé nástupište práve vo chvíli, keď na súpravu zachádzal motorový rušeň. Bohužiaľ, v tento deň sa jazda na stanovišti nepodarila. So spolužiakmi si našli vo vlaku voľné miesto. Vystrčení z okna sledovali, ako popri nízkom plote kráča vozmajster a kladivom kontroluje zdrže vozňov. Nedalo im, aby nezavtipkovali a pýtali sa ho z bezpečia okna, či kolesá pritĺka. Našťastie sa vlak pomaly pohol. Ivan prešiel na druhú stranu do okna a sledoval cez hľadáčik fotoaparátu, ako na Čadcu odchádza nákladný vlak. V nákladnej doprave kraľovali predovšetkým rušňe E669 všetkých konštrukčných skupín, no vypomáhali štvornápravové E469 a E499. To množstvo vlakov vozilo všetko, čo malo kolesá. Niet sa čomu čudovať, že do starej žilinskej harfy zachádzali aj leopoldovské či vrútocké Sergeje. Dvojdielne rušne E479.1 síce boli už vo výkresovej podobe, ale trvalo ešte rok, kým prvá dvojica zastavila v najvyššie položenej dvojkoľajnej elektrifikovanej stanici ČSD. V žilinskom depe nepostávalo veľa rušňov a Ivan bol zvedavý, aké rušne uvidí dnes. Rýchlik sa vinul štyridsiatkou okolo depa na prednádražie, keď Ivan zbadal medzi výkonmi odstavenú poslednú vyrobenú nulkovú Bobinu. Fotoaparátom sa snažil zachytiť jej číslo. Veľké bolo jeho sklamanie, keď priniesol vyvolaný film domov a zistil, že polovica záberov je rozmazaná. Nič nevedel o tom, aké je ťažké urobiť fotografiu proti svetlu.
Za hradlom Príkrik začal vlak naberať rýchlosť. Prechádzali pod kostolíkom nad zástavkou Kotešová, kde si všimli čudne krátke rameno mechanického oddielového návestidla v smere na Hričov. Z dôvodu zachovania dielektrickej pevnosti od napájacieho lana jednosmerného trakčného vedenia, ho ktosi kedysi jednoducho skrátil. Vyzeralo to smiešne, ale hlavné návestidlo plnilo svoju funkciu až do doby vybudovania automatického bloku. Pravidelný rytmus kolies na stykoch koľají postupne uspával cestujúcich. Cesta to bola dlhá. Rýchlik mal jazdnú dobu zo Žiliny do Bratislavy takmer tri a pol hodiny. V stanici Púchov sa prebrali z driemot. Začala diskusia okolo blížiacich sa záverečných skúšok. Diskusia o tom, ktorý skúšajúci čo skúša, aké budú otázky a kto čo ešte nevie a musí sa doučiť.
To sa už blížili ku Trenčianskej Teplej a opäť Ivan postával pri okne, či neuvidí sen jeho detstva - prevádzkový parný rušeň. Vedel, že parná trakcia končí a snažil sa zdokumentovať jej koniec. Na jeho veľké sklamanie v depe postávali iba odstavené neprevádzkové rušne v zúboženom stave, čakajúce na horák autogénu. Na jeho veľké prekvapenie vozeň zastavil priamo pri zakúrenom rušni 556.0207. Rušeň stál na manipulačnej koľaji a čakal, kedy zatlačí súpravu vozňov plne naložených repou na vlečku cukrovaru. Nezaváhal ani na chvíľu, využil dvojminútový pobyt a vystúpil z vlaku, aby urobil zopár záberov a pozdravil čatu.
Do Trenčína to bol iba kúsok a keď opúšťal vlak tretie trenčianske nástupište opäť stál pri okne, aby sa zahľadel na dom, kde trávil detstvo. Zakýval domu s balkónom, ktorý sa stratil z dohľadu, keď sa vlak stáčal na most cez Váh. Z okna hľadel na hrad, ktorý sa týčil nad mestom. Konečne rýchlik zastavil v Bratislave. Partia sa rozišla. Pred sebou mali posledný týždeň kurzu. Týždeň, na konci ktorého snáď všetci už budú rušňovodiči. Zatiaľ iba na papieri, ale rušňovodiči.
Nadišiel čas záverečných skúšok. Študenti boli rozdelení do skupín. Každá skupina postupne prichádzala do určených miestností, kde sa vykonávali skúšky z konkrétneho predmetu. Ivan aj s ostatnými v skupine vošiel do triedy , kde sa skúšala téma regulácia a prenos výkonu. Každý člen skupiny si vytiahol otázku napísanú na papieriku.
Ing. Jozef Vlčko si do zápisníku zapísal mená a otázku , ktorú si každý žiak vybral.
„Máte čas na prípravu, kým bude jeden z vás odpovedať“, vysvetľoval im.
Otázky boli náročné a vo vzduchu bolo cítiť napätie a tréma.
„Chce niekto začať odpovedať?“ opýtal sa.
„Ja môžem“, odpovedal Ivan.
„Nech sa páči, tak aká je otázka?“
Ivan namiesto odpovede položil na stôl čokoládu a rozbalil ju.
„Nech sa páči, ponúknite sa. Otec hovorí, že čokoláda ukľudňuje. Bude sa nám lepšie diskutovať“.
Inžinier Vlčko s úsmevom pozrel na Ivana. Obidvaja si zobrali kúsok čokolády a začali spočiatku diskutovať o skúšobnej otázke, ale veľmi rýchlo odbočili a začali rozprávať o tom najmodernejšom, čo bolo v depe Bratislava hl. Začali diskutovať o rušňoch T478.4.
Nasledovali skúšky z ďalších tém. Z miestnosti do miestnosti sa premiestňovali jednotlivé skupiny.
Nadišiel čas posledného spoločného obeda. A poobede sa všetci žiaci stretli v jednej triede a netrpezlivo vyčkávali príchod komisie a vyhlásenie výsledkov skúšok. Samozrejme, skúšku z teoretickej prípravy pre funkciu rušňovodiča urobili všetci.
Večer bola oslava a na druhý deň pred odchodom zo Strečna neodmysliteľná spoločná fotografia.
Dovetok autora: Venujem tento príbeh skvelému kamarátovi a špičkovému rušňovodičovi Ondrovi Bobekovi, ktorý nás všetkých tak náhle opustil. Nezabudnem a kolegovia tiež nie......
Intenzívne štúdiu v triede.
Pamätník francúzskym partizánom nad Strečnom.
Ondro Bobek a Fero Musil pri štúdiu na izbe.
T458.1003 na posune v stanici Žilina.
Rýchlik Dargov odchádza smer Púchov a E669.3015 s „rudou“ do Čadce.
Žilinské depo z okna rýchlika R504 v roku 1979.
Pohľad na zelené rušne v depe Žilina.
Rozmazaný detail na označenie E499.0100 v časoch pravidelnej prevádzky.
Rušne odstavené pred halou depa Žilina.
E469.1019 pri každodennej postrkovej službe smer Horní Lideč.
V stanici Púchov čaká nákladný vlak rozkaz na odchod do Žiliny.
Smutný koniec. Rušeň 556.0156 slúži v depe Trenčianska Teplá ako darca dielov pre ostatné, ešte „žijúce“ rušne.
Neznáma 556.0 čakajúca na smutný koniec.
Pohľad na konvoj odstavených rušňov v depe Trenčianska Teplá roku 1979 nápadne pripomína dnešný stav. Iba rušne majú iné číselné označenie.
Jeden z posledných prevádzkových rušňov teplanského depa 556.0207 s repným vlakom do cukrovaru.
Ešte jeden pohľad na 556.0207. Vo dverách rušňovodič Jozef Zahradník.
V stanici Leopoldov bratislavská T478.3151.
Depo Leopoldov. Za horami uhlia odstavené rušne 556.0.
R 504 odchádza z Leopoldova ešte po starej trati.
V Trnave stretnutie s bratislavskou T478.4014.
Fotografia na záver kurzu. V podrepe v strede Ondro Bobek, vpravo Ivan Kožehuba. Štvrtý zľava postáva Tóno Peško, vedľa Fero Musil. Druhý zľava postáva posledný z bratislavákov Zdeňek Vykydal.
