Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 75 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 4
Registrovaných: 0 Anonymných: 75 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 16.04.2015 0:00:00
Zobrazení : 11726

Slovenská strela

Bola ešte tma a len svetlá pouličných lámp osvetľovali chodník, po ktorom kráčal Ivan. Jeho kroky smerovali na parkovisko pred Dušanovým domom. Nebolo to ďaleko. Obidvaja bývali oproti sebe – ako sa hovorí, cez ulicu. Chvíľu postával pred „rusom“, ako Dušan prezýval jeho biele žiguli. O pár minút sa objavil Dušan, pootváral auto a vytiahol z kufra dlhú palicu. Otvoril viečko palivovej nádrže a palicu zastrčil do otvoru.


„Čo to robíš?“ zvedavo sa ho opýtal Ivan, hľadiac na Dušana, ako hľadá stopy benzínu na palici.

„Nefunguje palivomer, ale podľa palice dnes ešte do depa zájdeme“, s úsmevom vyhlásil výsledok kontroly. Ivanovi táto činnosť pripomenula časy, kedy podobným spôsobom kontroloval množstvo nafty v nádrži rušňov T478 na mierke v depe Púchov pred cestou do Bratislavy. Nasadli do auta a prázdnymi nočnými bratislavskými ulicami boli za chvíľu v depe na kopci.

Dnes, v piatok 15. mája 1992, povezú Slovenskú strelu do Prahy. A vedeli, že nebudú sami.

Krátko po tretej hodine rannej sa hlásili do služby na vlak 172 pri okienku strojmajstra depa Bratislava hlavné.

„Dnes ide s vami Kostolanský, už sa hlásil do služby“, oznamoval personálny strojmajster Ladislav Šimek.

„My vieme, dnes má poslednú túru zácviku“, odpovedal Dušan, ktorý prevzal prevádzkové záznamy a zvitok belasého voskového prúžku do rýchlomera.

V rušňovodičskej miestnosti sa zvítali s rušňovodičom Jožkom, ktorý im bol pridelený na jazdný zácvik z obsluhy dvojsystémového rušňa radu 350.

Kým Dušan vypisoval prevádzkové záznamy a hlášenku pre vlakvedúceho, Ivan z peňaženky vyberal mince, ktoré zasúval do štrbiny automatu na kávu, aby vyčaroval ranný prípitok na povzbudenie.

Automat na kávu bol najmodernejší kus zariadenia v starej rušňovodičskej miestnosti, do ktorej sa vchádzalo priamo z rotundy depa. Poskytoval výber nápojov, ktoré iba hmlisto pripomínali slovo káva a ako bonus bol na výber čaj. Voľba pri výbere padla na tlačidlo s názvom capuccino. Ivan sledoval, ako po stlačení tlačidla do otvoru vypadol pohár, niečo bručalo, syčalo a z trubky nad pohárom vytekalo. Táto skrinka upútavala po jej inštalovaní pozornosť hlavne rušňovodičov špekulantov, ktorí mudrovali, ako to funguje. Najčudesnejšie pre všetkých bolo, ako je možné, že stroj vie, kedy je pohár plný. Jedného dňa stál pri automate jeden z veľkých držgrošov, keď Ivan vyhlásil, že to funguje na princípe váženia pohárika, a keď ho bude držať pridvihnutý v ruke, tak mu automat dá viac kávy.

Držgroša nebolo treba dvakrát povzbudzovať. Vhodil mincu, a keď vypadol pohár, robil, ako Ivan povedal. Horúca tekutina sa liala do pohárika, držgroš kričal, že ho to páli, a ostatní ho povzbudzovali, aby vydržal, že dostane viac kávy. Samozrejme, že kávy bolo rovnako, ale o zábavu v plnej rušňovodičskej miestnosti bolo postarané. Nikto sa ale na nikoho nehneval. Rušňovodiči žili družný život a spestrovali si dni v depe rôznymi žartíkmi.

Prázdne poháriky putovali do koša, Ivan s Dušanom vstali od stola a podali Jožkovi do ruky zväzok kľúčov s veľkým príveskom vyrobeným z hrubého medeného plechu, na ktorom bolo vyrazené číslo 350.016.

„Jožko, tu sú kľúče, máš poslednú jazdu zácviku, tak dnes bude Strela v tvojich rukách!“

Spoločne sa vybrali ku točni, kde na naftovej koľaji stál odstavený špinavý rušeň, ktorý bol zadelený letmo, a žiadne ruky sa oň nestarali. Jožko odomkol dvere a vystúpil na stanovište odpočívajúceho rušňa. Za ním vystúpili Ivan s Dušanom. Jožko začal proces prebúdzania rušňa do prevádzky. Zapol odpojovač batérií a uviedol do činnosti pomocný kompresor, ktorý s vrčaním trpezlivo začal stláčať vzduch vo vzduchojeme hlavného vypínača.

Cvak, ozvalo sa na stanovišti, keď Jožko otočil vypínač zberača do polohy I.

Zberač plynulo stúpal dohora, až sa so zaiskrením dotkol trolejového drôtu.

Ručička voltmetra trolejového napätia zamierila na číslo 25 a prasiatko indikácie sa stočilo na značku vlnovky.

Cvak, rup, ozval sa zvuk, ktorý vydal spínač ovládania hlavného vypínača a rameno uzemňovača, keď sa pootočilo a zakleslo do kontaktu na izolátore zhášacej komory.

Na stanovišti bolo počuť tiché bzučanie prichádzajúce od transformátora.

Cvak, cvak, vydali zvuk vypínače kompresorov, ktoré zmenili polohu z nula na automatika.

Kompresory v strojovni sa rozbehli a čierna ručička tlakomeru začala stúpať ku číslu 10 bar.

Jožko ešte narýchlo vykonal funkčnú skúšku rušňa. Dozorca depa otočil závažie prestavníka križovatkovej výhybky a udelil súhlas k posunu na hranicu depa. Jožko zapískal a o chvíľu zastavil pred vyčkávacím návestidlom stojacom pri „B“ koľaji. Z B-búdy vyšiel signalista.

„Na strelu“, zavolal z okna Dušan, aby informoval, kam má rušeň vychádzajúci z depa namierené.

Na skupinovom zriaďovacom návestidle za rozsvietila návesť posun dovolený.

Šestnástka vyposunovala za trpasličie zriaďovacie návestidlo v novej spojke, všetci traja rušňovodiči sa premiestnili na opačné stanovište a Jožko nakoniec zašiel na súpravu odstavených vozňov na trinástej koľaji odstavného koľajiska rodiaceho sa vlaku Ex 172 Slovenská strela.

Tma sa nebadane vytrácala v úsvite nového dňa. Cez čelné okno zbadali, ako sa na skupinovom zriaďovacom návestidle odstavného koľajiska rozsvietilo biele svetlo a z B-búdy vyšiel signalista Vlado Myslík, ktorý kráčal chodníkom popri matečnej koľaji, až sa napokon zastavil pri výhybke č. 27 a prestavil ju zo základnej polohy do rovného smeru. Ostatné výhybky boli prestavené pre zamýšľaný posun.

Na návesť priblížiť Jožko odbrzdil prídavnú brzdu, zapískal návesť pozor a zaradil druhý stupeň. Súprava vlaku Ex 172 sa začala pomaly pohybovať, prechádzala cez výhybky matečnej koľaje odstavného koľajiska, až sa dostala na starú spojku vedúcu do obvodu koľajiska hlavnej stanice. Práve vo chvíli, kedy rušeň prechádzal okolo betónového podstavca návestnej lávky vchodových návestidiel, sa medzi koľajou starej a novej spojky rozsvietilo biele svetlo. A nie jedno, ale v pravotočivom oblúku zhodne opakovali návesť kmeňového zriaďovacieho návestidla všetci trpaslíci v rade.

„Posun dovolený“, oznámil Jožko pri pohľade na biele svetlo opakovacieho zriaďovacieho návestidla.

„Posun dovolený“, opakovali zhodne Ivan s Dušanom.

Súprava vlaku EX 172 akoby hypnotizovaná bielym svetlom pokračovala v jazde cez spleť výhybiek bratislavskej hlavnej stanice, až napokon zastavila pred návestidlom zaveseným vľavo pod strechou štvrtého nástupišťa pri osemnástej koľaji.

Na dvere zaklopal vlakvedúci Jožo Čečkáň a za ním kráčali po nástupišti Ivan Tankovič a Ivan Benkovský. Dvaja rušňovodiči, ktorí neskutočným spôsobom dokázali z každej situácie urobiť humoresku.

„Čo vy dvaja zbojníci?“ opýtal sa Dušan, „kam máte namierené?“

„Na poznanie trate do Prahy!“ chechtali sa na peróne pod rušňom dvaja Ivanovia.

„My sme už traja“, vysvetľoval Dušan.

„Nevadí, potlačíme sa! Musíme stihnúť vykonať poznanie do nového grafikonu“.

Dušan podal kľúče novým spolucestujúcim, aby zo zadného stanovišťa preniesli rušňovodičské kreslo.

S hrmotom, krikom a smiechom umiestnili na malé stanovište tretie kreslo. Všetko to pripomínalo rozprávku o stratenej rukavici, v ktorej sa snažilo pred zimou schovať tak veľa zvieratiek v lese, až sa rukavica roztrhla.

Stanovište rušňa 350 vydržalo tento nápor a krátko pred odchodom sa tam tiesnilo päť rušňovodičov.

Za riadiacimi pákami sedel Jožko, v prostriedku Ivan a vľavo Dušan. Za nimi postávali dvaja Ivanovia.

Blížil sa čas odchodu a Dušan vystrčil hlavu z okna, aby sledoval výpravu vlaku.

„Odchod!“ bolo počuť Dušanom hlas.

Jožko zaradil prvý, druhý stupeň. Rušeň ožil. Ventilátory sa roztočili, ručičky ampérmetrov trakčných motorov opustili číslo nula a vlak sa pohol. Kým Dušan v okne sledoval prípadné návesti dávané zo strany výpravy, Ivan sledoval Jožkovu prácu. Všetko bolo v úplnom poriadku a o chvíľu tma tunela zahalila na hodnú chvíľu vlak, ktorý začal ukrajovať prvé kilometre trate do Prahy.

Píšťala veselo oznámila vynorenie rušňa z tunela.

Čísla digitrónového ukazovateľa jazdných stupňov sa po jednom zvyšovali, až nakoniec zobrazili číslo 27, pod ktorým sa rozsvietila zelená žiarovka a číslo nula.

Strela sa blížila ku červenému oceľovému mostu klenúcemu sa na štyroch podperných pilieroch ponad údolie Vydrickej doliny. Ivan zbadal, ako Jožko ľavou rukou prestavuje smerovú páku do polohy „P“ a dáva pokyn na prechod. Vinutia cievok ventilov v naprogramovanom rytme otvárali a zatvárali prívod vzduchu do valcov pneumotora nepriameho kontroléra, ktorý začal plynulo otáčať vačkovým valcom, stykače s veľkými zhášacími komorami v strojovni spínali a rozpínali, až z toho bola nakoniec zmena zapojenia trakčných motorov zo sériového na sérioparalelné.

************

Ivan sa na krátku chvíľu zamyslel, zaspomínal na svoj prvý prechod, ktorý tiež vykonal v týchto miestach, aké to bolo, keď on prvýkrát na zácviku obsluhoval rušeň ES499.0. Na tú chvíľu nikdy nezabudne. Pri prvej jazde všetko teoreticky vedel z kurzu, ale prakticky prechod urobiť nevedel. Vedľa neho sedel skúsený rušňovodič Alexander Jaška, muž ohromnej postavy s rukami hodnými kováčskeho remesla.

„Daj ruky na páky“, prikázal Ivanovi. Urobil, ako povedal, a položil ruky na páky. Šaňo položil svoje na Ivanove, ktoré sa úplne stratili v jeho dlaniach. Šaňo svojimi veľkými rukami názorne predviedol, ako vykonať prechod, a na veľkú Ivanovu radosť mu nerozpučil ruky.

*************

„Perfektné!“, pochválili všetci prítomní na stanovišti Jožka, ktorý suverénne sedel za riadiacim pultom a s bravúrnou zručnosťou viezol Strelu do prvej stanice pravidelného zastavenia.

Za necelú hodinu zastavili v Břeclavi.

„Duško, a káva nebude?“ opýtal sa Ivan.

„Veru, nebude. Nemáme liehové kocky a šestnástka nemá v inventári varič“, odpovedal Dušan.

„To nemyslíš vážne?!“ sklamane odpovedal Ivan, ktorému sa cesta do Prahy bez kávy uvarenej v stodvadsať kilometrovej rýchlosti akosi nepozdávala.

Po krátkom pobyte v stanici Břeclav Strela pokračovala v ďalšej jazde a Ivan začal hútať, ako vykúzliť kávu na stanovišti rušňa.

Slovenská strela s plne obsadeným stanovišťom zastavila pri druhom nástupišti brnenskej hlavnej stanice. Fajčiari opustili stanovište a Jožko obidvomi otvorenými dverami vetral priestor stanovišťa. Po peróne ku rušňu kráčal mladý muž. Ivan s Dušanom ho veľmi dobre poznali.

„Nazdar, Radku, dnes je nás strašne veľa, dnes sa neodvezieš“, oznamovali kamarátovi, ktorý bol jeden z dvoch veľkých fanúšikov dvojsystémových rušňov, ktorí ich chodili obdivovať na brnenskú stanicu. Radovan Šaur a Tomáš Palyza spoločne nafotili neskutočné množstvo nádherných fotografií a najazdili s bratislavskými čatami nekonečné množstvo kilometrov na stanovišti medzi Brnom a Prahou.

Ivan opustil skupinu poťahujúcu z cigariet pod rušňom a vybral sa za výpravcom.

Vsadil na skutočnosť, že s Dušanom patria ku veľmi známej bratislavskej čate na tomto ramene a požiadal výpravcu, aby zatelefonoval do Havlíčkovho Brodu, či vedia v automate na kávu kúpiť päť káv a priniesť k rušňu, že im to čata zaplatí.

S uistením výpravcu, že túto nezvyčajnú prosbu zatelefonuje, sa Ivan odobral späť k rušňu.

Píšťalka vyzývajúca na pohotovosť vyhnala všetkých hore a akoby zázrakom sa do stratenej rukavice, nazvanej stanovište rušňovodiča, zmestil aj Radek.

Po rozkaze na odchod Jožko suverénne odštartoval Strelu od brnenského nástupišťa a závratnou rýchlosťou 30 km/h opustil stanicu. Vľavo v smere jazdy ešte stihli pohľadom skontrolovať obrovskú klietku na streche budovy brnenskej teplárne, kde na bidlách sedelo niekoľko jastrabov.

Podľa ústneho rozprávania ich chovali z bezpečnostných dôvodov ako signalizáciu na oxid uhoľnatý.

To už Strela nabrala rýchlosť a osemdesiatkou smerovala na okružnú jazdu okolo 217 metrov vysokého krivého komína v Maloměřiciach.

„Prečo si bol za výpravcom?“ vyzvedal Dušan, ktorý spozoroval Ivanov rozhovor v Brne.

„Vybavil som kávu v Brode!“ chválil sa Ivan.

„Hahaha“, ozval sa zborový smiech za ich chrbtami. Dvaja zbojníci, ktorí postávali na stanovišti, sa išli popukať od smiechu.

Zatiaľ čo Jožko svedomito s najvyššou zodpovednosťou viezol vlak Českomoravskou vrchovinou, na preplnenom stanovišti prebiehala horlivá diskusia o tom, či bude alebo nebude v Brode káva.

Tipovalo a stávkovalo sa, ale výsledok nikto s istotou dopredu určiť nevedel.

Strela sa vyšplhala do najvyššieho bodu na celej trati z Bratislavy do Prahy a za vchodovým návestidlom do Žďáru nad Sázavou začala klesať do údolia Sázavy.

Na kávu sa počas jazdy zabudlo. Vchodové návestidlo pred tunelom do Havlíčkovho Brodu návestilo znak očakávaj rýchlosť štyridsať. Stanovište pohltila opäť tma tunela. Jožko upravil rýchlosť vlaku.

Výhybky vchodového zhlavia ich presmerovali z hlavnej koľaje až ku hrane tretieho nástupišťa, kde počas zastavovania vlaku videli postávať zopár cestujúcich. Ručička rýchlomera prestala jemne kmitať a nehybne ukazovala na číslo 0.

Dušan otvoril ľavé dvere a všetci až na Jožka vystúpili z rušňa.

„Kde máš tú kávu?“ podpichovali zbojníci Ivanovia.

Skutočne to vyzeralo tak, že odkaz z Brna sa do Brodu nedostal. Ivan sledoval pohyb cestujúcich po nástupišti, keď sa zrazu začal otvárať kryt výťahu. Odklopené plechové kryty odhalili zdvíhajúcu sa klietku výťahu, v ktorom bol elektrický poštársky vozík.

Výťah sa zastavil a poštársky vozík s vodičom sa pomaly rozbehol k rušňu. A na doske so spínačmi pod volantom bolo naukladaných päť bielych plastových pohárov.

„Pánové, tady je to kafe, kto to platí?“ pýtal sa vodič.

Ivan vytiahol peňaženku, kolegovia pobrali do rúk plastové poháre a skôr, ako stačili ochutnať kávu, vozík sa rozbehol ku služobnému vozňu.

Radek neváhal ani chvíľu. Okamžite počas krátkeho pobytu stihol spraviť zopár fotografií tejto nezvyčajnej príhody. Píšťalka výpravcu svojím prenikavým hlasom neúprosne všetkých vyhnala späť na stanovište. Zdvihnutá výpravka udelila súhlas Slovenskej strele na jazdu do cieľa cesty.

Jožko uviedol vlak do pohybu na ďalšiu, spočiatku pomalú cestu meandrami pomaly tečúcej rieky Sázavy. Počas prejazdu cez stanicu Kutná Hora rýchlo presvedčil kone ukryté pod kapotou rušňa na zmenu potravy z jačmeňa na ovos. Za stanicou praskol bičom a pevne držiac opraty koní uháňal so Slovenskou strelou do mesta dvoch rozprávkových medveďov, ktorí sa mu takto prihovorili: „Pojďte, pane, budeme si hrát. Na co? Na co? Třeba na vlak“.

Za Kolínom upozornil Ivan na veľký čierny nápis „VOLTE LOSNU“, ktorý sa nachádzal na skalnej stene. Bolo to v mieste, kde po pravej strane sa za mostom nachádza plavebná komora na rieke Labe. Ručička rýchlomera začala rýchlo stúpať a zastavila sa jemne kmitajúc na čísle 120.

Šestnástka ukrajovala posledné kilometre cesty do cieľa. Dlhý rovný úsek trate sa pred stanicou Velim stočil mierne vľavo. Za stanicou odbočovala po pravej strane koľaj na skúšobný okruh pri Cerheniciach. Dlhá priamka ich nasmerovala do stovkovej stanice Pečky a pokračovali v ústrety poslednému oddielovému návestidlu, na ktorom rýchlo kmitajúce zelené svetlo návestilo znak „očakávaj rýchlosť 100“. Vchodové návestidlo stanice Poříčany umožnilo po štíhlej výhybke jazdu do odbočky v tej dobe ojedinelou rýchlosťou 100 km/h.

Slovenská strela odbočila vpravo, aby sa nakoniec po prejazde stanicou, situovanou v tiahlom ľavotočivom oblúku, ocitla na druhej traťovej koľaji trojkoľajnej trate. Klesli do mierneho údolia, kde v pravotočivom oblúku bola stanica Český Brod, aby opäť vystúpali do priameho úseku trojkoľajnej trate.

„Roztoklaty, Tuklaty“, oznámil Jožko, ktorý vopred informoval, že nezabudol na sťahovačku, ktorá je umiestnená medzi dvomi zastávkami na trati.

„Vidím, že si nezabudol!“ pochválil ho nezbedník Dušan, ktorý si akosi zobral za úlohu Jožka dokonale naučiť všetky miesta, kde sa obsluhuje zberač.

Na nultej koľaji zbadali koncovky stojaceho nákladného vlaku.

„Aha, šnúrkový telegraf,“ oznámil Ivan, akoby tých huncústiev od Bratislavy nebolo ešte dosť.

„Čo za telegraf si zasa vymyslel?“ opýtal sa Benkovský.

„Nič som nevymyslel. Na nultej stojí nákladný vlak. Neklamné znamenie, že Vršovice sú plné a neberú“, vysvetľoval Ivan.

„To vidíme, ale čo tá šnúrka?“ pýtali sa so záujmom obidvaja rušňovodiči na poznaní trate.

Slovenská strela preletela okolo rušňa nákladného vlaku, ktorý stál iba pár metrov za koncovkami, zavesenými na poslednom vozni pred ním stojaceho nákladného vlaku. Stálo ich tam takto tesne za sebou aspoň päť.

„Ako je to s tou šnúrkou?“ zaznela opäť rovnaká otázka.

To už Dušan začal vysvetľovať zvedavcom, že bez šnúrky tu rušňovodiči do služby nechodia. Niekedy tu čakajú hodne dlhý čas. Aby nemuseli sledovať, či sa vlak pred nimi pohol, uviažu jeden koniec šnúrky na skrutkovku rušňa a druhý na ťažný hák vozňa pred sebou. Keď sa vlak pohne, šnúrka sa pretrhne a skrutkovka s rachotom oznámi, že sa trať uvoľňuje.

Minútová ručička hodín v pravidelných intervaloch ukrajovala minúty z koláča času do príchodu vlaku. Slovenská strela preletela cez stanicu Úvaly a klánovickými lesmi sa blížila ku stanici Praha Běchovice. Pomaly kmitajúce zelené svetlo vchodového návestidla do Běchovíc neklamne signalizovalo, že na odchodovom zhlaví končí trojkoľajná trať a Slovenská strela sa z druhej traťovej koľaje cez štíhlu výhybku dostala opäť na druhú traťovú, ale už dvojkoľajnej trate v smere do Prahy Libeň. Za Počernickým rybníkom sa ešte raz a naposledy pomyselne dotkla ručička rýchlomera čiarky pri čísle 120.

Za zastávkou Praha Dolní Počernice Jožko siahol na ovládač brzdiča, upravil rýchlosť na 100 a oblúkmi údolia potoka Rokytka klesal na zastávku Praha Kyje. Po výjazde z pravotočivého oblúka sa z ľavej strany ku dvojkoľajnej trati primkla zľava jednokoľajná trať z Prahy Malešíc. Zrazu trať za oknom rušňovodiča na krátku chvíľu pripomínala trojkoľajnú, na konci ktorej boli na lávke ponad koľaje tri vchodové návestidlá do stanice Praha Libeň.

Rýchlostník s číslom 80, umiestnený pred krajnou výhybkou, stanovil rýchlosť po staničných koľajach.

„Tu si dávajte pozor“, vysvetľoval Ivan kamarátom na poznaní trate, „tu nezastavujú všetky vlaky“.

„Nestojíme“, oznámil Jožko, aby potvrdil Ivanove dobre myslené upozornenie.

Ivan s Dušanom si rozdelili úlohy. Dušan sa venoval dvom Ivanom na poznaní trate a Ivan sa venoval Jožkovi pri riadení vlaku na posledných kilometroch do cieľovej stanice.

„Na hlavné sa dá dvomi cestami, spodnou cez Hrabovku a vrchnou cez výhybňu Vítkov,“ začal Dušan opisovať dvom Ivanom možnosti jazdy po pražských spojkách.

„A napravo sa jazdí do stanice Holešovice“, pridal Jožko, aby sa pochválil, že to tu pozná.

„Ty sa venuj riadeniu“, v dobrom ho zahriakol Ivan, „podľa návestných znakov ideme na Vítkov“.

Oči všetkých sa upierali na množstvo križovatkových výhybiek odchodového zhlavia. Slovenská strela so šestnástkou v čele sa štyridsaťkilometrovou rýchlosťou stočila vľavo, vošla do zárezu prudko stúpajúcej jednokoľajnej trate. Svetelné návestidlo označujúce miesto podmienenej sťahovačky bolo zhasnuté, ale zo zvyku rušňovodiči prechádzali delenie meniarne Balabenka so stiahnutým zberačom. Prešli okolo rýchlostníka s číslom 50.

Jožko zdvihol zberač a kombinačné stykače cvakli do výkonu. Vľavo v smere jazdy na nachádzalo depo Praha Libeň, bývalý domov legendárnych motorových jednotiek M498.0, ktoré zabezpečovali vozbu medzinárodného expresu Hungária. Z neho viedla koľaj povedľa oporného múru z bosovaného kameňa, ktorá sa pripojila zľava na konci pravotočivého oblúka. Na pravej strane na násype viedla jednokoľajná trať. Pred koncom stúpania so sklonom takmer 14‰ nepretržite kmitala na vchodovom návestidle žiarovka zatienená žltým šošovkovým sklom.

„Očakávaj štyridsať“, hlásil Jožko a vošiel na druhú koľaj do dvojkoľajnej výhybne Vítkov, kde za priecestím na ľavej strane postával pred malou budovou dopravnej kancelárie výpravca, ktorý pozdravil čelo vlaku. Na pravej strane výhybne sa nachádzalo odstavné koľajisko, ktoré bolo napojené do prvej koľaje, delenej na dve časti cestovými návestidlami. Z výhybne bol výhľad na mesto, ktorý v mieste, kde sa koľaje začali stáčať vpravo, začal zakrývať hustý les. Pred rušňom sa dvíhal zalesnený vrch Vítkov. Nad kopcom čnel v diaľke do výšky žižkovský televízny vysielač. Za odchodovým návestidlom sa Strela jazdou do odbočky cez výhybku dostala pred tunelový portál, pred ktorým stál rýchlostník s číslom 60. Samotný 303 metrov dlhý tunel vyzeral v porovnaní s ostatnými trochu inak. Klenba bola široká, ale v rúre sa nachádzala iba jedna koľaj. Tunel ani po rozšírení nebol nikdy zdvojkoľajnený. V tme esovito stočeného tunela sa rozsvietil návestný opakovač a trať začala klesať.

Denné svetlo Slovenskú strelu privítalo na južnom svahu vítkovského kopca, na ktorom stál pamätník s veľkou sochou Jana Žižku na koni. Jožko vyradil jazdné stupne a výbehom nechal Slovenskú strelu klesať po kľukatiacej sa trati postavenej v úzkom priestore medzi svahom a zadnými stenami budov Husitskej ulice pražského Žižkova. V kilometri 2,22 sa v pravotočivom oblúku objavil stožiar oddielového návestidla 22, ktoré návestilo opakovanú výstrahu. Ku vchodovému návestidlo zostávalo 540 m trate. Nad ňou sa nachádzal akýsi nadchod, ktorého pôvod a účel dodnes zostal pre Ivana zahalený rúškom tajomstva. Štvorznakový automatický blok končil u vchodového návestidla „S“ do stanice Praha hlavní nádraží, umiestneného v kilometri 1,68 a za ním sa nachádzalo delenie trakčného vedenia, pred ktorým bola umiestnená svetelná návesť stiahnite zberač. Vchodové návestidlo signalizovalo znak opakovaných štyridsať a výstraha. To však neznamenalo, že sa takou rýchlosťou vrútia do stanice. Žltý predzvestník včas upozorňoval na rýchlostník s číslom 45, ktorý bol umiestnený pred oceľovým mostom nad Husitskou ulicou vedľa známej križovatky Bulhar. Za mostom pod kamenným oporným múrom končila zarážadlom ukončená výťažná koľaj, ktorá sa spolu s hlavnou koľajou stáčala vpravo. Pred prvou výhybkou stálo cestové návestidlo, ktoré bolo predposledné na celej trati, a za ním rýchlostník s číslom 30 vítal šestnástu tristopäťdesiatku s vlakom v cieli cesty. Jazyky výhybky viedli Strelu na koľaj prvého nástupišťa okolo rýchlostníka s číslom 20. Ešte pár stoviek metrov sa Slovenská strela plazila cez zhlavie až zastavila pod jedným z dvoch oblúkov zastrešenia koľajiska, medzi ktorými je veľký nápis Praha hlavní nádraží.

****************************

Potom sa všetci rozlúčili. Dvaja Ivanovia sa vybrali do dopravnej kancelárie pre pečiatku do prevádzkového záznamu a pobrali sa poznávať pražské spojky. Radek sa vybral nevedno kam dokumentovať dianie na pražských staniciach. Ivan, Dušan a Jožko odovzdali rušeň nastupujúcej čate a vybrali sa ukončiť prvú polovicu služby, aby po odpočinku odviezli do Bratislavy spiatočný vlak.

Cesta do Bratislavy bude pre Jožka posledná, ktorú vykoná v spoločnosti Ivana a Dušana. Tí mu počas zácviku nič nezľahčovali a poriadne mu ho aj znepríjemnili, ale všetko robili s vedomím, aby odovzdali čo najviac vedomostí a čo najviac ho naučili.

Obidvaja už vtedy vedeli, že z Jožka sa stane jeden z najlepších rušňovodičov bratislavského depa.

Havlíčkov Brod. Na druhej koľaji 350.017. Vpravo prvá koľaj pri treťom nástupišti s výťahom z kaviarne. Foto: Tomáš Palyza.

Havlíčkov Brod. Na druhej koľaji 350.017. Vpravo prvá koľaj pri treťom nástupišti s výťahom z kaviarne. Foto: Tomáš Palyza.

Zastavenie na kávičku v Havlíčkovom Brode. V okne Jožko Kostolanský, pod rušňom zľava Benkovský, Kožehuba, Tankovič, Solár. Foto: Radovan Šaur.

Zastavenie na kávičku v Havlíčkovom Brode. V okne Jožko Kostolanský, pod rušňom zľava Benkovský, Kožehuba, Tankovič, Solár. Foto: Radovan Šaur.

Kávička na peróne pod šestnástkou. Páni majstri Solár a Kožehuba. Foto: Radovan Šaur.

Kávička na peróne pod šestnástkou. Páni majstri Solár a Kožehuba. Foto: Radovan Šaur.

Odchodové zhlavie stanice Úvaly v smere do Běchovíc. Foto: Tomáš Palyza.

Odchodové zhlavie stanice Úvaly v smere do Běchovíc. Foto: Tomáš Palyza.

V údolí potoka Rokytka. Zastávka Praha Kyje na ešte dvojkoľajnej trati. Foto: Tomáš Palyza.

V údolí potoka Rokytka. Zastávka Praha Kyje na ešte dvojkoľajnej trati. Foto: Tomáš Palyza.

 Pohľad na trať z Libne do výhybne Vítkov. Vľavo stavadlo a koľajisko depa Praha Libeň. Foto: Tomáš Palyza.

Pohľad na trať z Libne do výhybne Vítkov. Vľavo stavadlo a koľajisko depa Praha Libeň. Foto: Tomáš Palyza.

Vchodové návestidlo na konci klesania trate z výhybne Vítkov do Libne. Vpravo koľaj depa Libeň. Foto: Tomáš Palyza.

Vchodové návestidlo na konci klesania trate z výhybne Vítkov do Libne. Vpravo koľaj depa Libeň. Foto: Tomáš Palyza.

Vchodové návestidlo do výhybne Vítkov. Vľavo koľaj z depa Praha Libeň. Foto: Tomáš Palyza.

Vchodové návestidlo do výhybne Vítkov. Vľavo koľaj z depa Praha Libeň. Foto: Tomáš Palyza.

Výpravná budova výhybne Vítkov. Pohľad od priecestia na druhú koľaj. Foto: Tomáš Palyza.

Výpravná budova výhybne Vítkov. Pohľad od priecestia na druhú koľaj. Foto: Tomáš Palyza.

Výhybňa Vítkov. Foto: Tomáš Palyza.

Výhybňa Vítkov. Foto: Tomáš Palyza.

Výjazd z vítkovského tunela. Počas výstavby nového spojenia bol už les po pravej strane vyrúbaný a odkryl nádherný výhľad na mesto. Foto: Tomáš Palyza.

Výjazd z vítkovského tunela. Počas výstavby nového spojenia bol už les po pravej strane vyrúbaný a odkryl nádherný výhľad na mesto. Foto: Tomáš Palyza.

Takýmto pohľadom vítalo cestujúcich hlavné mesto Praha z výhybne Vítkov. Foto: Tomáš Palyza.

Takýmto pohľadom vítalo cestujúcich hlavné mesto Praha z výhybne Vítkov. Foto: Tomáš Palyza.

Výjazd z tunela na žižkovskej strane. Foto: Tomáš Palyza.

Výjazd z tunela na žižkovskej strane. Foto: Tomáš Palyza.

Posledné oddielové návestidlo „22“. V diaľke vidieť nadchod nad traťou. Foto: Tomáš Palyza.

Posledné oddielové návestidlo „22“. V diaľke vidieť nadchod nad traťou. Foto: Tomáš Palyza.

Nadchod s neznámym účelom. Foto: Tomáš Palyza.

Nadchod s neznámym účelom. Foto: Tomáš Palyza.

Pohľad na trať vedúcu cez Žižkov z chodníka ku pomníku na vrchole kopca. Z fotografie je vidieť šírka telesa trate, ktorá nikdy nebola zdvojkoľajnená. Foto: Tomáš Palyza.

Pohľad na trať vedúcu cez Žižkov z chodníka ku pomníku na vrchole kopca. Z fotografie je vidieť šírka telesa trate, ktorá nikdy nebola zdvojkoľajnená. Foto: Tomáš Palyza.

Vchodové návestidlo „S“ do stanice Praha hlavní nádraží. Foto: Tomáš Palyza.

Vchodové návestidlo „S“ do stanice Praha hlavní nádraží. Foto: Tomáš Palyza.

Most ponad Husitskú ulicu. Foto: Tomáš Palyza.

Most ponad Husitskú ulicu. Foto: Tomáš Palyza.

Večerný pohľad na Wilsonovo nádraží. Foto: Tomáš Palyza.

Večerný pohľad na Wilsonovo nádraží. Foto: Tomáš Palyza.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Nitra
Príspevkov: 219
16.04.2015 19:24 16.04.2015 19:24
Re: Slovenská strela

:apl::apl::apl::apl:

Redaktor
Bansk
Príspevkov: 5235
18.04.2015 0:28 18.04.2015 0:28
Re: Slovenská strela

Opäť raz paráda Ivan. 😊

Administrátor
Trenčianske Teplice
Príspevkov: 1818
18.04.2015 20:46 19.04.2015 13:50
Re: Slovenská strela

Hm... Čítal som tu veľa reakcií, ktoré vyslovovali uznanie autorovi a tomu, čo píše. A právom.

Mne ale séria článkov od 350hugina ešte niečo viac prináša.

Keď sa mi dostal na korektúru prvý článok, ja osobne som si tam pre seba prečítal niečo ďaleko viac. To, čím som žil v tom čase vo svojom vzťahu k železnici a nemal som šancu to prežívať v skutočnosti. Časy, keď povolanie majstra bola pomaly stavovská česť a nebolo vôbec jednoduché sa ním stať. Tí chlapi si toho museli veľa odskákať, aby to vôbec dokázali. Časy, keď železnica mala svoju nezameniteľnú atmosféru, ktorá sa hlboko vrývala do duší tých, ktorí ju prevádzkovali a záležalo im na nej. Na časy, keď sa v Púchove na rýchlikoch zamieňali okuliarniky za bobiny a naopak, kde kam v stanici oko dovidelo, bolo vidieť lokomotívy čakajúce na výkon... Na oblúk okolo Nosickej priehrady, kde bolo možné z konca vlaku zhliadnuť, ako už rýchlik ťahá bobina... Očakávanie čarovného úseku cez Strečno... Na vtedajšie jazdné doby, kedy Zemplín s odchodom 0:02 prišiel do Kraľovian myslím 4:18, na takmer permanentné prejazdy nákladných vlakov, keď som v noci čakal v Kraľovanoch na rýchlik... A takisto na moje časté cestovanie do Prahy a späť Slovenskou strelou, Metropolom, Amicusom, Istropolitanom, kedy som už konečne zažil aj v čele gorilu, na ktorú som sa vždy pozeral s veľkým rešpektom a snáď aj s tajnou túžbou niekedy ju riadiť. Žiaľ, nestalo sa, ale napriek tomu, spomienky nielenže zostali, ale sa aj umocňujú týmito článkami. Veľká vďaka za ne, 350hugino!!! :y::y::y::bow::bow::bow::y::y::y::bow::bow::bow:

Pova
Príspevkov: 1842
19.04.2015 12:52 19.04.2015 12:52
Re: Slovenská strela

Krz : krajšie by som to sám nenapísal :) Ja tiež tieto články z huginovej dielne hltám ako hladný večeru...je to proste nádherné čítanie...

Redaktor
Príspevkov: 26
19.04.2015 14:02 19.04.2015 14:02
Re: Slovenská strela

Ďakujem!
Som rád, že príhody strávené za kontrolérom na stanovišti rušňovodiča, ktoré dávno zapadali prachom času, oslovujú množstvo čitateľov.
Vaše ohlasy oživujú neustále nové a nové spomienky s ktorými sa pokúsim amatérskou formou podeliť s čitateľmi.