Dnes je: 29.03.2024 Meniny má Miroslav
Používateľov online: 94 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 2
Registrovaných: 0 Anonymných: 94 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : vlasta
Dátum zverejnenia: 24.12.2014 16:49:59
Zobrazení : 5360

O Vianočnej mašinke

Verte – neverte, ale po koľajniciach občas jazdí Vianočná mašinka. Prečo práve vianočná? Lebo sa narodila, vlastne vyšla z brány továrne, presne na Štedrý deň. Bolo to už dávno, keď sa ešte vyrábali parné rušne a keď aj dvadsiaty štvrtý december bol pracovný deň.


Pretože zamestnanci továrne aj železničiari, ktorí si prišli prevziať mašinku, boli už myšlienkami doma pri vianočnom stromčeku, panovala vôkol slávnostná nálada. Všetci sa na seba usmievali, dokonca aj tí, čo sa nemali radi, veď Vianoce sú sviatky pokoja a lásky k blížnemu. Keď navždy odchádzala z rodnej továrne, ešte za ňou volali: „Buď šťastná, ty naša Vianočná mašinka!“

Odviezli ju do depa a zavreli do veľkej haly. Zrazu ostala celkom sama a pritom celý deň počúvala, že na Vianoce nemá byť nikto sám. V továrni zanechala všetky svoje mladšie sestry.

„Prečo ma tu nechávajú samu? Prečo ma nepošlú s vlakom na trať?“ trápila sa mašinka.

Zrazu sa jej prihovoril tajomný hlas:

„Milá Vianočná mašinka, vitaj v mojom kráľovstve. Si krásna a mocná, budeš mi dobre slúžiť“.

Mašinka sa poobzerala okolo seba, ale ani zadnými lampášikmi na tendri nikoho nevidela.

„Kto si? Kde si, že ťa nevidím?“

„Som kráľovná Železnica. Pre mašinky a pre ľudí som neviditeľná. Aspoň ma nik nevidí, keď dávam deťom vláčiky pod stromček. Nie každý podľahne mojim čarom, ale koho si raz získam, ten mi verne slúži – a väčšinou po celý život. A je jedno, či robí prednostu stanice, výpravcu, výhybkára, alebo vykonáva hociktoré iné povolanie na železnici“.

„Ako si ma tu našla?“ spýtala sa mašinka.

„Viem o všetkom, čo sa deje na koľajniciach. Viem aj to, že si sa dnes, na Štedrý deň, narodila. Nezvyknem dávať mašinkám darčeky, ale dnes urobím výnimku. Ty budeš celý život voziť vlaky a slúžiť ľuďom, ako všetky ostatné rušne. Ale okrem toho – a to je môj darček – budeš rozdávať radosť, pretože si Vianočná mašinka. Všetci ťa budú mať radi“.

„Ďakujem ti, kráľovná Železnica“, povedala Vianočná mašinka, vôbec si neuvedomujúc, aký vzácny dar práve dostala. Chcela čosi inšie – rozbehnúť sa do mrazivej noci a vyskúšať svoju silu. Nakoniec si dodala odvahu a opýtala sa: „Kráľovná Železnica, ty vieš všetko. Povedz mi, prosím, kedy už budem voziť ľudí?“

„Chápem tvoju nedočkavosť. Si veľmi mladá a netrpezlivá. Každá nová mašinka musí najprv vykonať na trati skúšobnú jazdu a až potom môže voziť vlaky. Teraz sú sviatky, tak odpočívaj. Nabeháš sa v svojom živote až-až. V lete sa budeš zadúšať od horúčavy a v zime ti budú mrznúť nárazníky. Celý život budeš musieť poslúchať svojho rušňovodiča, či sa ti to bude páčiť, alebo nie. Ale teba budú mať všetci radi. Milá Vianočná mašinka, musím už ísť, mám dnes veľa povinností. Idem skontrolovať, ako prijali deti moje darčeky. Možno z nich raz budú rušňovodiči. Zbytočne ma nehľadaj. Len ak by si sa dostala do veľkých ťažkostí, nájdeš ma vždy na Štedrý večer pri Strečne“.

Keď sa ráno Vianočná mašinka zobudila, myslela, že sa jej o kráľovnej Železnici iba snívalo. A na sny sa s novým dňom zväčša zabúda...

Mašinka sa dočkala svojej prvej jazdy. Skúšobný komisár, skúsený inžinier, hneď poznal, že má do činenia s mimoriadnou mašinkou. Len zľahka sa dotkol regulátora a rušeň hneď vedel, čo má robiť. Plynule sa rozbiehal a elegantne brzdil. Keď jazda skončila, pán komisár mašinku pochválil:

„Keby som bol mladší, ešte by som sa do teba zaľúbil. Ideš spoľahlivo ako švajčiarske hodinky. S tebou bude radosť jazdiť“.

Vianočná mašinka bola so sebou spokojná. O niekoľko dní ju poslali do služby. Vozila rýchliky na najdlhších tratiach. Mala rada svojho rušňovodiča, pretože bol na ňu dobrý. Dokonca sa chválil, že má tú najlepšiu mašinku v depe. Len jeho žena sa trápila, keď začal chodiť neskoro domov.

„Pochop ma, Mariška“, vysvetľoval žene, „mám krásny nový rušeň, musím sa oň starať“.

Ale keď sa neskoré návraty opakovali, žena začala o jeho slovách pochybovať. Aj suseda ju podpichovala.

„Mariška, ja si myslím, že ten tvoj starý si našiel frajerku. Vyber sa ty dnes večer do výhrevne, aby si vedela, na čom si, ja ti zatiaľ postrážim deti“.

Rozrušená žena stúpala hore vinohradmi. Napokon vošla do rotundy, ale kým si jej oči privykli na prítmie a štipľavý dym, už bol muž pri nej:

„Stalo sa niečo, Mariška?“

„Ale nie, Vojto, nič sa nestalo, ja som len chcela...“

„...chcela si sa presvedčiť, či nemám frajerku, však?“ skočil jej muž do reči a v očiach mu huncútsky zaiskrilo, „ba veru, že mám!“

Viedol ženu k Vianočnej mašinke: „Toto je moja frajerka! Musí byť zo všetkých najkrajšia! Sám neviem, čím to je, že mi tak prirástla k srdcu. Sľúb mi, že už na ňu nebudeš žiarliť!“

Potom objal svoju ženu. Vôbec sa nebránila, hoci mal tvár čiernu od sadzí.

Odvtedy prešlo veľa rokov. Vianočná mašinka mala za sebou cez dva milióny kilometrov, keď na jej rošte vyhasol oheň navždy. Ľudia už parné rušne nepotrebovali, a tak ich posielali postupne všetky do šrotu. Boli to nevďačné časy... Tesne pred Vianocami sa dozvedela strašnú správu: páni z ministerstva, hoci ju nikdy nevideli, podpísali návrh na jej zrušenie. Vianočná mašinka nevedela, koľko dní života jej ešte ostáva. Do búdky cez vybité okná padal sneh. Celá sa triasla od zimy. Nik by v tejto hrdzavej a špinavej príšere nespoznal niekdajšiu krásavicu.

V očakávaní blízkej smrti sa Vianočná mašinka ponorila do spomienok. Zrazu si spomenula na stretnutie s kráľovnou Železnicou. Bol práve Štedrý večer. Vianočná mašinka zavolala na Rosničku, ktorá vedľa posunovala:

„Zelená Rosnička, prosím ťa, pomôž mi! Chcú ma dať do šrotu. Choď na hlavnú stanicu a povedz rušňu, ktorý teraz chodí s nočným rýchlikom do Košíc, aby pri Strečne odkázal kráľovnej Železnici, že súrne potrebujem jej pomoc. Sama ta nezájdem, nemám paru a všetko ma bolí“.

Rosnička sa vybrala za červeným Okuliarnikom a zopakovala mu mašinkinu prosbu.

„Dobre sa pamätám na tú parnú mašinku“, povedal Okuliarnik, „bola zo všetkých najkrajšia a často aj za nás, mladé motorové rušne, vozila vlaky, keď nás kvárili detské choroby. Som jej dlžníkom“.

V Púchove odovzdal rýchlik elektrickej mašinke – zelenej Bobine s prosbou o pomoc.

„Aj ja na ňu často spomínam“, povedala Bobina, „vždy sme sa tu stretávali, a hoci parné mašinky nás rady nemali, my sme boli dobré priateľky. Rada jej pomôžem“.

Bobina sa rútila zasneženou krajinou so sviatočným pocitom, že môže urobiť dobrý skutok. Mrzelo ju len to, že jej mladý rušňovodič je namosúrený a nezaobchádza s ňou dnes práve najlepšie. Hneval sa na celý svet. Prečo práve on musí byť na Štedrý večer v službe, keď má doma malého synčeka? Určite našiel pod stromčekom vláčik...

Prechádzajúc strečnianskou stanicou, odrazu začala Bobina sama od seba pískať.

„Doparoma!“ zahrešil rušňovodič. Už len toto mi chýbalo – neschopný rušeň!“

Keď sa blížili k mostu cez Váh, záhadné pískanie prestalo. A keď tesne pred tunelom, ako kážu predpisy, zapískal, píšťala už fungovala normálne. Nemohol vedieť, že jeho Bobina pískala rečou, ktorej rozumejú len mašinky a kráľovná Železnica, a prosila o pomoc pre parný rušeň.

„Vianočná mašinka, viem, ako ti teraz je, ale musíš byť trpezlivá“, prihovorila sa o chvíľku úbohému rušňu kráľovná Železnica. „Neboj sa, nepôjdeš do šrotu, veď ty si Vianočná mašinka. Už roky sledujem chlapcov, čo sa stále hrajú s mojimi vláčikmi. Až dospejú v silných a múdrych mužov, dajú ťa do poriadku. Za to ti ručím. Si ešte mladá. Práve dnes máš dvadsaťštyri rokov. Uvidíš, že sa v zdraví dožiješ aj štyridsiatky!“

Prešlo veľa rokov. Chlapci vyrástli. A pretože už kráľovnej Železnici verne slúžili, plne im dôverovala. Vedela, že osud Vianočnej mašinky je v tých najlepších rukách. A pre ten čas, ktorý mašinke venovali, už pre nich nebola len studeným oceľovým kolosom, ale stala sa blízkou bytosťou, ktorej vdýchli život. A šťastnej, prešťastnej mašinke sa od dojatia zarosili nielen lampášiky, ale aj veľký reflektor...

Keď išla na druhú skúšobnú jazdu vo svojom živote, bežala ešte rýchlejšie, než pred rokmi. Mohutné a radostné š-š-š, š-š-š, š-š-š znelo záchrancom a všetkým priaznivcom Vianočnej mašinky ako tá najkrajšia hudba. Ľudia si ju opäť vážili, pretože si konečne uvedomili, že nie všetko staré patrí do šrotu. Každý, bez rozdielu veku, jej mával. Jedným slovom, rozdávala okolo seba radosť. A tak sa stalo, že Vianočná mašinka oslávila v plnom zdraví a na vrchole svojich síl štyridsiate narodeniny.

Na Štedrý večer prišla do rotundy kráľovná Železnica:

„Blahoželám ti, šťastná Vianočná mašinka. Neverila si mi, ale moje čary platia stále. Dokonca aj ty mi už pomáhaš čarovať. Získala si do môjho železničného kráľovstva ľudí, ktorých sa mne kedysi dávno nepodarilo nalákať na vláčiky. Máš viac, než som ti sľubovala. Žiadnu mašinku ešte neleštili ženské ruky a dokonca jemné detské rúčky s takou láskou, ako teba. A pretože ťa má rado tak veľa ľudí, ty musíš dobro a lásku šíriť ďalej, aby sa dostala ku všetkým, najmä k tým deťom, ktoré jej majú pomenej. To je tvoje vianočné posolstvo“.

Ak sa budete dobre pozerať, určite Vianočnú mašinku spoznáte. Aj rozprávky môžu byť pravdivé...

© Vlasta Klimová 1995

Poznámka autorky: Tento príspevok som napísala pri príležitosti Vianočného vlaku Konta nádeje. Text je v nezmenenej podobe, ako vyšiel v Ž Semafore č. 25/1995.

Milá Vianočná mašinka, 24. decembra 2014 na tvoju počesť podvihnem pohár s najlepším pivom z mesta, v ktorom si sa pred 60 rokmi narodila. Pripojíte sa tiež?

Tak na zdravie a dlhý život, albatros 498.104, Rebecca!!!

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
banovce
Príspevkov: 770
26.12.2014 10:56 26.12.2014 10:56
Re: O Vianočnej mašinke

taketo clanky sa nedaju čítať,tieto clanky sa preživaju....SUPER:apl::bow: