Dnes je: 29.03.2024 Meniny má Miroslav
Používateľov online: 97 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 2
Registrovaných: 0 Anonymných: 97 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 07.11.2019 12:00:00
Zobrazení : 8441

Kurič zo stanice Astapovo

Jedného dňa osemdesiateho tretieho roku dvadsiateho storočia sa v depe na kopci pod bratislavskými vinohradmi objavila malá parná mašinka. Nebola jediná.


Nebola jediná. Na nádvorí depa už dlho stála mašinka 310.097 ako pamätník pripomínajúce časy, kedy tu slúžila na výhrevenskom posune až kým ju nahradila motorová T211.0097 s mechanickou prevodovkou s identickým poradovým číslom. O deväťdesiatsedmičku sa staral Karol Šramel, ktorý ju mal takpovediac priamo pod oknami tryskárne motorovej dielne.

Ale koho bola malá trojnápravová mašinka, ktorá stála osamotená na koľaji v najväčšej rotunde na Slovensku medzi mladšími motorovými sestrami?

Ivan spočiatku vôbec nevedel, ako sa sem dostala, a aj keď nepatrila k tým mohutným rýchlikovým strojom, ktoré tu mávali svoj domov a poznal ich z prevádzky na považskej trati, niečo ho k nej priťahovalo. Vždy si našiel chvíľu, aby počas výkonu služby v depe mal cestu okolo. Čo-to prehliadol, skontroloval a bližšie preskúmal, aby viac spoznal konštrukciu parného rušňa.

----------------------------------------------------

Pri jednej pochôdzke cez rotundu zbadal v kanáli pod parným rušňom postavy.

„Čo tam robíte?“ oslovil neznámych.

Z prehliadkového kanála vyšli traja muži v montérkach, trochu zaskočení a trochu neistí. Jeden z nich mu podal ruku a predstavil sa menom Kubáček.

„Kožehuba“, predstavil sa Ivan a vyzvedal ďalej: „ Čo tu robíte? Vy tu nepracujete!“

Juraj Kubáček mu začal rozprávať dlhý príbeh o malej mašinke. Do dnešného dňa mu utkveli v pamäti slová, ako mu vysvetľoval, že prišli skontrolovať, či v nožnom ráme nezostala voda pred blížiacou sa zimou. Ivan počúval príbeh o záchrane mašinky pred zošrotovaním, príbeh o skupine nadšencov, ktorí sa snažia zachrániť čo-to z histórie železníc a ktorí sa stretávajú pod záštitou Slovenskej vysokej školy technickej ako vedecko-technická spoločnosť skupiny docenta Križana.

Mená ďalších dvoch si nezapamätal, ale toto náhodné stretnutie bolo doslova osudové a stalo sa Ivanovou vstupenkou do kolektívu úžasných ľudí , ktorí stáli pri zrode železničného múzejníctva na Slovensku.

Vo voľnom čase sa zúčastňoval prednášok a stretnutí vedecko-technickej spoločnosti, ktoré boli predovšetkým o parných lokomotívach so zameraním na ich konštrukciu a funkciu jednotlivých súčastí. Medzi aktivity spoločnosti nepatrilo iba rečnenie. Boli to reálne skutky a činy pri zhromažďovaní nepoužívaných náhradných dielov pre parné lokomotívy, ktoré boli v mnohých depách po zrušení stále v skladoch, ohradách, búdach alebo iba tak pod holým nebom. Jurajovu garáž doslova preplnili po strop všemožnými veľkými i malými cennými kúskami od kompresorov po sklá do vodoznakov.

K zhromažďovaniu týchto dielov pomáhala akási smernica, ktorú Ivan nikdy nevidel, nevedel, kto ju vydal a čo v nej bolo napísané, ale vždy ju použil ako zaklínacie slovíčko, aby priniesol ďalšiu a ďalšiu súčiastku do rozrastajúcej sa zbierky. Dnes po toľkých rokoch s úsmevom spomína na odhodlanie a energiu, ktorú všetci venovali tomuto úsiliu, ktoré veľakrát končilo za asistencie polície, keď neprajníci ukazovali prstom na nadšencov ako na zlodejov.

Na jednom stretnutí sa Ivan dozvedel, že z Prahy bude na dlhú dobu zapožičaný ešte stále prevádzkový parný rušeň pre účely nakrúcania filmu o živote ruského spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstoja. Filmový štáb vybral pre externé scény železničnú stanicu Plavecký Mikuláš na samom konci 35-kilometrovej lokálnej trate zo Zohoru. Stanicu, ktorú Ivan tak dôverne poznal, keď na tejto lokálke začínal ako rušňovodič v osobnej doprave. Podmienkou zapožičania bolo zabezpečiť pre parný rušeň obsluhujúci personál a vykonávať údržbu, čo v roku 1983 nebolo ťažké splniť. Iba pred tromi rokmi bola na Slovensku oficiálne ukončená parná prevádzka a v depách bol stále dostatok rušňovodičov aj kuričov. Pre údržbu bolo určené depo Leopoldov, v ktorom vykonávali cyklické opravy do ukončenia parnej prevádzky.

Medzi mladými nadšencami táto informácia vzbudila veľký záujem a vznikla prvá myšlienka vyškoliť novú generáciu kuričov a rušňovodičov pre parné rušne, ktoré zostanú zachované pre muzeálnu prevádzku.

----------------------------------------

S montérkami v batohu na chrbte vystúpil Ivan z vlaku 22503, ktorý doviezol jeho kamarát Jožo Voštinár do konečnej stanice Plavecký Mikuláš. Tá sa zmenila na nepoznanie. Zvyčajne prázdne koľaje boli plné dvojnápravových osobných vozňov všemožných konštrukcií, farieb a nezvyčajných tvarov. Okrem pôvodnej typizovanej staničnej budovy, v ktorej na prvom poschodí býval s rodinou prednosta stanice pán Lapikáš, malého domčeka na rohožníckom zhlaví, ktorý slúžil ako nocľaháreň vlakových čiat a depa na konci trate, tu stálo množstvo nových budov. Všade plno ľudí, zhon, krik.

Nové budovy tvorili mohutné priečelia zhotovené z dreva, polystyrénu a všakovakých materiálov používaných pri výrobe filmových kulís, v zadnej časti vystužené a podopierané proti pádu. Všetky tie bohato zdobené a farebne zladené dekorácie veľmi realisticky vytvárali dojem pevných stavieb zhotovených z kameňa a tehál. Pri štvrtej manipulačnej koľaji „vyrástla“ hlavná budova stanice ASTAPOVO. Pred ňou vyvýšené pevné nástupište s lavičkami. Koľajisko akože osvetľovalo množstvo atypických plynových lámp a pre filmový efekt pri tretej manipulačnej koľaji a nových menších budovách postavili oplotenie, ktoré znemožnilo nakládku a vykládku vozňov v bežnej prevádzke. Jedným slovom čistokrvné nefalšované filmové exteriéry ako z amerického Hollywoodu.

Po precitnutí do novej reality vykročil Ivan za cieľom svojej cesty. Pri depe zbadal dym vychádzajúci z komína parného rušňa. Už z diaľky mu aj ten pripadal veľmi podivne.

Nezvyčajne tvarovaný komín, postranné lávky kotla lemovalo žlté zábradlie, reflektor sa podobal na neforemnú krabicu, ktorú na žiadnom rušni doteraz nevidel. Chýbali prekrásne smaltované vypuklé červené tabuľky s bielym inventárnym číslom rušňa a tendra. Nahradili ich čudné nápisy v azbuke. Všetky tieto kozmetické úpravy boli súčasťou pretransformovania exponátov do doby a prostredia filmového príbehu.

Ivan sa sťaby švihnutím čarovného prútika preniesol o 73 rokov späť do ruskej stanice ASTAPOVO, kde v byte výpravcu zomrel 20. novembra 1910 svetoznámy ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj.

Zodpovedali tomu nielen všetky nápisy na budovách, ale tiež doplnkami upravené prostredie, vozne a parný rušeň, ktorý mal čo najviac pripomínať ruský vlak v roku 1910.

Vo filmovej stanici ASTAPOVO okrem zakúreného rušňa stála odstavená aj malá mašinka, ktorá tak výnimočne zmenila Ivanov život.

Aj keď Ivan pôsobil vyše roka v depe na východnom a poznal takmer všetkých rušňovodičov a pomocníkov, mená kuričov a rušňovodičov zo stanice Astapovo sa iróniou osudu nezachovali. V pamäti sa zachovala spomienka na rušňového dispečera Kiliána, bývalého rušňovodiča depa Bratislava a echt Záhoráka Janeka, kuriča niekde od Malaciek.

Ivan sa zvítal s kuričom a zašiel do depa na konci trate. V ňom boli dve miestnosti. Prvá,

v ktorej bola akumulátorová pec, slúžila ako nocľaháreň pre rušňovodičov od vlaku 22517 a 22519 s obratom na ranný vlak 22502 a 22504. Rušňovodič od vlaku 22521 v zimnom období zostával temperovať motorový vozeň v stanici na ranný vlak 22500. Druhú miestnosť s pieckou na pevné palivo obsadil personál od parného rušňa a mladí „učni čierneho remesla“. Tu sa Ivan prezliekol a začal sa učiť kuričom.

---------------------------------------------------

Začiatky neboli ľahké. Nadšenci síce čo-to teoreticky vedeli z prednášok a literatúry, ale realita bola úplne iná. Spočiatku boli pre rokmi ostrieľaný personál parného rušňa skôr na posmech ako na serióznu prácu, ale ako dni plynuli smiech sa zmenil na obdiv, že ich neodradila nekončiaca námaha, špina z prachu uhlia a popola, všadeprítomná síra a mastnota. Prvá práca s lopatou bola neohrabaná. Hodiť uhlie tam, kam bolo potrebné, vyžadovalo hodne námahy a šikovnosti. Obzvlášť zložité to bolo pre Ivana, ktorý ako ľavák spočiatku chytal lopatu do ľavej ruky, a tým sa automaticky postavil ku dvierkam pece na strane rušňovodiča. Našťastie pre všetkých „učňov“, ktorí sa snažili zo všetkých síl, išlo, ako sa hovorí, o fazuľky. Rušeň v podstate vykonával iba presúvanie vozňov alebo krátky rozjazd a zastavenie, akože vchádzajúceho či odchádzajúceho vlaku podľa pokynov režiséra Sergeja Gerasimova, a vždy bol dostatok pary v kotli.

Dni ubiehali, učni čierneho remesla sa striedali. Každý prišiel, kedy mohol podľa pracovných povinností. Niekto cez týždeň na pár hodín, niekto poobede na celú noc, alebo na celý víkend. Často sa počas víkendov stretli viacerí, ale ako čas plynul, počiatočné nadšenie a elán poniektorých opustil a učňov bolo čoraz menej. Boli dni, kedy sa nakrúcali scény bez potreby pohybu filmových vlakov. A niekedy sa v exteriéroch vôbec nenakrúcalo. Všetko súviselo s počasím. Jeseň pomaly vystriedala zima a filmový štáb čakal na sneh. Čo by to bol za ruský film, keby v ňom nebola zima a sneh?

V tie dni bol na rušni iba kurič, ktorý dozeral na kotol. Udržiavať oheň, doplniť vodu, vyčistiť popolník. Nekončiaci kolotoč prác okolo parného kotla.

Učni čierneho remesla vtedy už vedeli, že odbornú skúšku budú skladať pred štátnym skúšobným komisárom pre parnú a motorovú trakciu Ing. Milanom Doubekom, ktorý bol známy tým, že neuznával povrchné odpovede a vyžadoval vysoké vedomosti. Mnoho kandidátov na rušňovodiča motorovej trakcie neprešlo prvou skúškou a získalo oprávnenie na obsluhu až po opakovanom preskúšaní.

Donekonečna si pri každom stretnutí opakovali zákonitú armatúru kotla, názvoslovie jednotlivých zariadení a ich funkciu.

Napájač, hubica...
prepínač, ťažná matica...
výronok, dýmnica...
sklápací rošt, trubkovnica...
vodoznak, maznica...
olva, ihla, mazací lis, konvica......

Názvy, ktoré sa každému z nich vynárali v hlave pred usínaním.

Najčítanejšou knihou všetkých učňov bola príručka pre rušňovodiča, kde bolo veľa teoretických informácií. Ale to hlavné, prax, získavali pri práci a tiež rozhovormi či praktickými ukážkami od kuričov a rušňovodičov, ktorí mali trpezlivosť a odpovedali na ich zvedavé otázky.
Vysvetľovali, ako skúšať vodoznaky a priechodnosť ich kohútov. Doslova vtĺkali učňom do hlavy základnú zásadu bezpečnosti parného kotla: voda, voda a opäť voda. Plne funkčné napájače, strop pece vždy zaliaty vodou a myslieť na zásobu v tendri.

Najkrajšie boli večery plné zaujímavých rozhovorov, kedy kuriči spomínali na časy plnej parnej prevádzky, rozprávali nevšedné príhody, ako kúrili pieskom na mazutkách pri jazde pezinským kopcom, postávali s rýchlikmi v čele s albatrosmi v stanici Skalice nad Svitavou, aby urobili paru v kotli, keď rušeň neparil. Hovorili: „Mohli sme aj zlaté tehličky do pece hádzať, i tak sme museli zastaviť a fúkať paru“.

Bolo toho veľa, čo sa dozvedeli úplne inou formou, ako na prednáške pri školení. A každý rozhovor bol prerušený vychádzkou z vykúrenej miestnosti depa na obhliadku kotla rušňa, ktorý odpočíval na vetre a zime pred halou jednokoľajného depa. Do haly sa z dôvodu atrapy neforemného vysokého komína nemohol vojsť. V úplnej tme stanice na konci sveta, veľakrát za svitu hviezd, zhora na učňov hľadelo súhvezdie Orión, modrastý jasný Sírius vo Veľkom psovi, či Polárka na severe, ako s baterkou v ruke kráčajú k rušňu.

Vždy ich privítalo vľúdne teplo vyžarujúce z pece, keď baterkou svietili na vodoznak. Otočenie ventilu turbíny rozžiarilo vlákno žiarovky a osvetlilo kuchyňu, aby pomohlo pri prikladaní do pece, aby nevychladlo.

...................

Ortuť teplomera pomaly klesala pod číslo nula. Stromy zhodili všetky listy, pod ktorými už nerástli suchohríby či modráky, tak hojné v tomto regióne. Nastal čas vykonať na rušni cyklickú opravu s vymývaním kotla. Po dohode s filmovým štábom odišiel rušeň vlastnou silou do depa Leopoldov. Ivanove pracovné povinnosti neumožnili, aby sa zúčastnil tejto jazdy, ale u vedúceho strojmajstra vymodlikal voľno pre spiatočnú jazdu z Leopoldova.

Z lávky nad koľajiskom leopoldovskej stanice Ivan videl slabý stúpajúci dym z komína rušňa. V studenom novembrovom ráne sa ešte vykonávali dokončovacie práce. Na rošte horelo drevo, ktorého plameň pozvoľna ohrieval steny pece. Prezlečený v montérkach sa Ivan pridal ku kuričovi pripraviť rušeň na jazdu do Plaveckého Mikuláša. Kurič privítal túto pomoc a v duchu bol rád, že bude mať menej roboty. Skontrolovať hladinu vody vo vodoznaku a do pece na drevo prihodiť zopár lopát uhlia. Z komína sa lenivo začal plaziť dym zahaľujúci celé okolie.

S mazacou kanvicou v ruke Ivan najskôr doplnil olej so saní, ako sa nazýva dilatačné klzné miesto uloženia kotla umožňujúce jeho rozťahovanie vplyvom tepla, potom začal premazávať za asistencie kuriča ložiska náprav. Keď bol s prácou hotový, opäť na rošt prihodil uhlie. Nasledovalo ďalšie kolo mazania, tentoraz tyčí, zaužívaného výrazu pre celý pohon, teda ložísk a klzných častí piestníc parného stroja, križiaka, ojníc, spojníc a rozvodu.

Opäť vystúpiť po schodíkoch do „kuchyne“, ako dôverne volajú majstri čierneho remesla stanovište rušňa. Ďalšie a ďalšie lopaty uhlia na rošt. Oheň z kôpky postupne rozhrnúť na celú plochu a pomaly, pomaly rozohrievať pec ďalšími a ďalšími lopatami uhlia. Skontrolovať a doplniť zásobu oleja v mazacích lisoch strojného mazania, parného stroja a kompresora. Po hodinách príprav sa ručička tlakomeru pary v kotle nebadane odlepila z nulovej polohy.

Ako tlak pary pomaly stúpal, začínal sa rušeň prebúdzať do života. Para kde-tu unikala z netesných miest, ktoré sa doťahovali a utesňovali. Okolo rušňa sa hemžilo mnoho ľudí. Každý, kto v ten deň bol v práci, na chvíľu prestal na údržbe Sergejov, prišiel sa pozrieť a zaspomínať na ťažkú prácu, ktorú každodenne vykonával.

Napokon na rušeň prišiel rušňovodič. Pootvoreným ventilom fúkača cez otvory v trubke okolo výfukového stojana prúdiaca para vytvorila v peci umelý ťah. Prúd vzduchu cez rošt rozdúchal uhlie do plameňa a voda v kotli sa začala intenzívnejšie variť.

Bolo po tretej hodine popoludní a pomaly sa začínalo stmievať. Konečne bol rušeň pripravený pohnúť sa na hranicu depa s plne vyzbrojenými zásobami uhlia a vody v tendri. Intenzívny posun staničnej zálohy zapríčinil, že po posune z depa sa po 17. hodine zastavil pred dopravnou kanceláriou veľkej červenej budovy stanice Leopoldov, osvetlenej stožiarmi lámp. Para unikajúca z hvízdajúcej turbíny malej parnej elektrárne na rušni, ktorá vyrábala prúd pre žiarovky v osvetľovacích čelných a koncových lampách a žiarovku na stanovišti nebola v stanici jediná. Vedľa zastavil osobný vlak vezený bratislavskou T478.3 a z neho medzi vozňami unikala para zo spojok parného vykurovania.

Čakanie na voľnú trasu do Bratislavy medzi množstvom osobných a nákladných vlakov využil kurič s Ivanom na doplnenie vody do tendra z vtedy ešte funkčného vodného žeriavu pred dopravnou kanceláriou. Napokon nastal čas odchodu. Vonkajší výpravca, ktorý stál na sypanom nástupišti pod rušňom, symbolicky zdvihol výpravku pri spomienke na zašlé kúzlo železnice a vypravil ho na cestu. Unikajúca para cez odvodňovacie ventily parných strojov zahalila rušeň akoby do bielej perinky. Hvizd píšťaly a prvé otočenie kolies.

Ivan si pri rozjazde užíval tú nádhernú chvíľu, kedy množstvo ocele na kolieskach doslova ožilo. Zrýchľujúce sa vyfukovanie pary z komína, syčanie pary z odvodňovacích kohútov, búšenie piestov kompresora pripomínajúce tlkot srdca, žiara ohňa blikajúca cez pecné dvierka, zvuk pary prúdiacej cez prepínač výfukového napájača a k tomu húpujúca sa drevená podlaha kuchyne.

Rušeň ešte nestihol opustiť zhlavie stanice, keď rušňovodič s úsmevom oznámil: „Nemáme paru, pán kurič, nepriložíš?“

Ivan sa prebral zo snívania, uchopil závažie na páke ovládania a sklopil dvierka pece.

Stanovište zalialo svetlo horiaceho uhlia na rošte. Už to nebolo tmavo červené svetlo mdlo horiaceho uhlia. Prúdy pary, ktoré vyfukovali parné stroje do komína, vytvorili v peci umelý ťah vzduchu na rošte a rozpálil uhlie do bieleho žiaru ako v kováčskej vyhni.

Do pece letela prvá a za ňou druhá lopata uhlia. Ako sa snažil nasmerovať uhlie do rohu pece, lopata zavadila o bok pecného otvoru a uhlie skončilo pod nohami rušňovodiča.

„Nedarí sa?“ usmieval sa kurič aj rušňovodič. Pobavene, ale pozorne sledovali Ivanov boj s lopatou, aby nahádzal dvadsať lopát uhlia. Prikladať za jazdy bola nová skúsenosť, ktorá sa nedala vôbec porovnať s udržiavaním ohňa v Plaveckom Mikuláši. Konečne zatvoril dvierka, pozametal rozsypané uhlie na podlahe, no nestačil si ani oddýchnuť a opäť počul slová o nedostatku pary.

„Začni s predkom pece, vyhádž predné rohy, potom zadné. Viac ku stenám! Rozpráš aj po strede pece. Nezabudni podhodiť aj pod dvierka. Nezabudni na fúkač pri zatvorení regulátora, aby ťa neošľahol oheň“, počúval rady kuriča, ktorý dozeral na nemotornú prácu Ivana s lopatou, kde-tu nakukol do pece a popritom udržiaval hladinu vody v kotli či sledoval a hlásil návestné znaky návestidiel rušňovodičovi.

Lopatový kolotoč sa neustále opakoval. Večne hladný rošt o ploche takmer štyroch metrov štvorcových nenásytne hltal uhlie lopatu po lopate. Vôbec mu neprekážalo, že Ivan pri mierení nerozhadzoval uhlie rovnomerne a v peci narobil hromady pripomínajúce Vysoké Tatry. Takmer v priamej úmere hromád v peci sa hromadilo aj na podlahe v kuchyni.

Ivan v prítmí stanovišťa, osvetleného jedinou žiarovkou a plameňom otvorených dvierok pece, tancoval lopatový tanec ako najlepšie vedel. Kde-tu pozrel na tlakomer parného kotla. Ručička mierila na čiarku stupnice niekde pod číslom 12.

„Nie aby si zahodil lopatu do pece! Druhú nemáme, a bez lopaty sme stratení, nikam nezájdeme“, strašili a povzbudzovali Ivana, ktorému dali poriadne zabrať.

Možno tej pary bolo dosť, ale tak to už na železnici chodí. Nováčika treba poriadne zaučiť.

To už prechádzali stanicu Jur pri Bratislave. Ešte hradlo Kujovičovo a vchádzali do Rače.

„Zatváram regulátor“ , oznámil rušňovodič.

Po šesťdesiatich kilometroch zastavili pred dopravnou kanceláriou. Tu ich čakal výpravca, aby si overil, do ktorého depa majú namierené.

„Staré depo“, odpovedal rušňovodič.

Rušeň pomaly cúval do starého depa Bratislava východ. Prešiel okolo miesta výdaja nafty a olejárne, zamieril na samý koniec slepej koľaje, aby tam dozorca depa otočil výhybku smerujúcu na točňu, kde sa napokon zastavil a po pootočení zašiel na koľaj s popolovou jamou.

Ivan po takmer pätnástich hodinách strávených na rušni myslel, že má hotovo, ale mýlil sa.

„Upraceme pec, skontrolujeme a vyhádžeme dýmnicu, vyprázdnime popolník...“ počul slová kuriča, ktorý otváral dvierka pece a z tendra ťahal hák.

Nahliadol do pece. Pôvodná radosť, že sa menej narobí, sa premenila na hrôzu. Nahnevane povedal: „Ty si tomu dal! Teraz sa narobíme. Pozri, ako to v peci vyzerá!“

Na chlapca, ktorý aj s montérkami vážil sotva 70 kg, toho bolo dosť. Nemal byť na čo hrdý. Jeho prvé samostatné kúrenie nebolo hodné pochvaly. Zahanbene sa pozeral, ako kurič prehrabával a rozbíjal neforemné zlepence spečeného uhlia. Čo bolo zbytočné, prepadlo do popolníka. Živé uhlie zhrabal na kôpku, aby zachoval záložný oheň. Nakoniec sklopil rošt a pohrabákom, za postrekovania vodou, popol zhrnul do popolníka.

Kuchyňu zahalila prenikavá vôňa skazených vajec, dôsledok reakcie vody so žeravým uhlím v popolníku. Na záver ostalo rozhrnúť záložný oheň po rošte a priložiť čerstvé uhlie.

Potom sa premiestnili ku dymnici, ktorú ešte pred otvorením dverí tiež nechali postrekovať vodou. Ochladený popol zmiešaný s vodou sa zmenil na lepkavú brečku, ktorú lopatu za lopatou vyhádzali do kanála. Pohľadom skontrolovali dymničnú trubkovnicu, prehrievacie články a po zatvorení riadne dotiahli skrutku dymničných dvierok.

Blížila sa polnoc, keď sa Ivan konečne dostal pod sprchu a zaľahol do postele na nocľahárni v depe. Spánok na seba po celodennej námahe nenechal dlho čakať, ale netrval dlho.

Kasárenská ho podľa jeho vlastného zápisu v knihe nocujúcich zobudila o štvrtej hodine.

S unavenými malými očičkami vykročil do chladného hmlistého rána. Teplota počas noci klesla pod bod mrazu a okamžite zahnala myšlienky na únavu a spánok. Dymiaci rušeň stál pred budovou strojmajstra. Vystúpil do útulného tepla kuchyne, kde sa zvítal s novou čatou, ktorá čakala už iba na neho. Stroj mali pripravený na ďalšiu jazdu do filmovej stanice Astapovo. Tentokrát pôjde tendrom vpred, aby bol rušeň otočený podľa pokynov režiséra. V depe Plavecký Mikuláš síce bola točňa, ale tá sa nedala použiť na otočenie rušňa z dvoch dôvodov.

Nebola na nej už roky vykonaná údržba a bola dlhá iba 9,9 m. Naposledy sa otočil pred dávnymi rokmi tendrový rušeň 331.0, ktorý sa pri celkovej dĺžke 10,93 m a celkovom rázvore 7650 mm na točňu poľahky zmestil.

No filmový rušeň s prívesným tendrom dlhý 17,47 m a pri celkovom rázvore 13690 mm by sa na točňu, aj keby bola plne funkčná, jednoducho nezmestil.

Neodbila ešte piata hodina ranná, keď zvuk výfukov pary z komína prebúdzal študentov v internátoch Mladej gardy pri vykračovaní rušňa na stúpaní trate do stanice Bratislava hlavné. Píšťala pozdravila mašinky v depe na kopci pri jazde okolo odstavného koľajiska.

Ivan hádzal do pece, čo mu sily stačili, aby odčinil včerajší neúspech. Parná píšťala pozdravila pri prejazde cez hlavnú stanicu pána výpravcu a opäť sa ozvala tesne pred portálom rovného tunela, v ktorom je vetrací komín. Ivan počul rôzne príhody, čo rušňové čaty zažili v tuneloch, od ležania na podlahe s vreckovkou na ústach a nose, aby sa neudusili v dyme, až po vystrkovanie metly cez dvierka stanovišťa na stenu tunela, aby vedeli, ktorým smerom vôbec idú a či sa kolesá netočia iba na mieste a oni stoja. Žiadna hrôzostrašná príhoda sa nestala. Hluk počas jazdy bol síce intenzívnejší a samozrejme dym s prachom uhlia sa vovalil na otvorené stanovište, ale netrvalo dlho a rušeň už prechádzal výhybkami vysunutej koľajovej spojky za tunelom.

Opäť hvizd píšťaly a pod rušňom sa rozochvela konštrukcia Červeného mosta ponad údolie potoka Vydrica pri zastávke Železná studnička.

Lopatu za lopatou hádzal Ivan do pece v snahe vytvoriť dostatočný tlak pary. Ešte kúsok a budú na vrchole stúpania v stanici Bratislava Lamač.

Klesanie trate do Devínskej Novej Vsi využil Ivan na pozametanie uhlia, ktoré neskončilo na rošte pece, ale lopata poslúchala už trochu viac. Vo chvíli, keď zatvoril dvierka po opätovnom kŕmení pece uhlím, počul hlas pomocníka, ktorý v pravotočivom oblúku zbadal predzvesť: „Očakávaj rýchlosť štyridsať“.

„Zatváram“, oznámil rušňovodič, zatvoril regulátor, výbehom prešiel okolo vchodového návestidla a zastavil rušeň hneď na začiatku piatej koľaje v stanici Devínska Nová Ves.

Bolo to prvé zastavenie od odchodu z depa na východnom a Ivan zostúpil zo stanovišťa do chladného rána, aby skontroloval teplotu ložísk. Až vtedy zbadal, ako mráz a hmla vytvorili inovať všade, kde sa dalo, a ocitol sa v krajine ľadovej kráľovnej. Stanicu osvetľovali oslňujúce, do modra sfarbené záblesky zberačov prechádzajúcich a zastavujúcich vlakov.

Náhle sa ozval sykot pary z poisťovacích ventilov kotla, do ktorého iba pred malou chvíľou Ivan priložil uhlie. Nanešťastie rušeň zastavil poisťovacími ventilmi presne pod zvislým izolátorom brány, nesúcim nosné lano trakčného vedenia. Unikajúca para zahalila izolátor, ktorý začal silno bzučať a vzbĺkol plameňom. Rušňovodič duchaprítomne otvoril regulátor a posunul rušeň o pár metrov ďalej. Izolátor bez vlhkosti pary obnovil svoju izolačnú pevnosť, odolal vplyvu prudkého tepelného namáhania a našťastie nepraskol. Zaiste by sa dlho spomínala príhoda, ako parný rušeň strhol v Devínskej Novej Vsi trakčné vedenie.

Ranná skupina osobných vlakov blokovala trať. Museli čakať. Prešiel štvordielny pantograf SM488.0 do Bratislavy, po chvíli S489.0 so štvordielnou poschodovou súpravou osobného vlaku do Brna. Parný rušeň ešte počkal na prejazd rýchlika a za ním bola voľna trať pre jazdu do stanice Zohor.

V Zohore na stanovište pristúpil vlakvedúci so slovami, že „hore“, teda do Rohožníka a ďalej po dirigovanej trati do Mikuláša, pôjdu až za osobným vlakom 22505 s odchodom po pol desiatej.

Táto informácia Ivana nepotešila. Vrátil by sa domov až popoludní a toho dňa večer nastupoval na nočnú službu. Nezostávala iná možnosť, ako narýchlo poumývať tvár a ruky, rozlúčiť s čatou a nastúpiť pred ôsmou hodinou v Zohore na posledný ranný osobák do Bratislavy.

Cestou domov v autobuse linky 44 z hlavnej stanice do Karlovej Vsi sa cestujúci čudovali, že sviatok Mikuláša oslavujú poniektorí o necelý mesiac skôr. Hľadali ho márne, sedel tam iba unavený, v montérkach oblečený, ufúľaný čertisko Ivan.

..........................................

Nadišiel čas skúšky. Studené sobotné ráno 3. decembra 1983 s teplotou mínus 10 stupňov.

Vykúrený motorový vozeň M152 vlaku 22503 stúpal zasneženou krajinou podhoria Malých Karpát. Medzi bežnými cestujúcimi, ktorí postupne vystupovali, sedela partia učňov spolu so skúšobným komisárom a Jurajom Kubáčkom.

Neistota, úzkosť a nervozita. Pocity, ktoré boli v každom „učňovi zo stanice Astapovo“.

Z počiatočného množstva zostali nakoniec iba piati, ktorí sa prihlásili na skúšku:

Valér Šimo, Jozef Čuchor, Marian Bartoš, Ján Horník a Ivan Kožehuba.

Po príchode ich privítalo teplo miestnosti Mikulášskeho depa, ktorá sa im stala domovom na mnoho dní a nocí. Rýchlo sa prezliekli do pracovného a postávali v zime pod rušňom. Ticho závideli kuričovi a komisárovi teplo kuchyne rušňa 434.2186.

Skúšobný komisár si volal každého samostatne na stanovište a zasypával ich otázkami. Po úspešne zvládnutej teoretickej skúške, každý predviedol umenie lopaty a hodil do pece uhlie. Vedomosti boli na dostatočnej úrovni a všetci učni úspešne zložili úradnú štátnu skúšku z obsluhy parného kotla. Prakticky boli stále „učni“, ale už s oprávnením samostatne obsluhovať kotol.

Takto vyrastala stanice ASTAPOVO

Takto vyrastala stanice ASTAPOVO

Rýchlo sa poumývali, prezliekli a v mrazivom bezveternom slnečnom dni vykročili z depa ku motorovému vozňu na cestu domov. Neprešli ani polovicu cesty, keď za chrbtami počuli zvuk unikajúcej pary.

Všetci zmeraveli. V duchu zásad kotlového zákona a dobrého kuriča, bolo umožnené, aby poisťovacie ventily zaúčinkovali iba z dôvodu vyskúšania ich správnej funkcie a to iba raz počas služby.

Všetci sa otočili a doslova s otvorenými ústami v tichosti sledovali tú nádhernú scénu, ktorú im príroda a rušeň pripravila. Stĺp pary unikajúci z poisťovacích ventilov kotla v bezveternom mrazivom slnečnom dni stúpal a stúpal stále vyššie do nekonečných výšin modrého neba. Obraz, ktorý sa všetkým naveky vryl do pamäti. Obraz, ktorý zostane spätý s prvými skúškami kuričov muzeálnej prevádzky.,

Každého prekvapili slová komisára Ing. Milana Doubeka: „Už som myslel, že nebuchne a buchla!“

Tých niekoľko slov prezradili, že nebol taký tvrdý človek, ako o ňom kolovali povesti. V srdci mal veľa miesta pre parné rušne.

Po zložení skúšky sa Ivan už do Mikuláša nedostal. Nemal možnosť ani sa rozlúčiť po skončení filmovania s rušňom. Bolo vykurovacie obdobie a skúška, ktorú práve zložil, neplatila pre parný generátor PG500 vykurovaný naftou, ktorý vyrábal paru pre vykurovanie vozňov osobnej dopravy. Hneď nasledujúci týždeň začal jazdiť v zácviku ako kurič na rušňoch T478.3. Skúšku z obsluhy parného generátora, ktorá mu otvorila cestu rušňovodiča na neelektrifikovanú trať z Bratislavy do Púchova zložil 27.12.1983.

A malá parná mašinka? Zaiste mnohí z vás už tušia, že mladí nadšenci urobili všetko, aby opätovne rozdúchali oheň pod kotlom rušňa 310.433 a vdýchli život prvému prevádzkovému exponátu zbierkového fondu Železničného múzea Slovenskej republiky, v tej dobe pod pôvodným názvom Pamätník železničnej dopravy na Slovensku.

©železničný.net ´2019 Ivan Kožehuba neoznačené čiernobiele foto: Ing. Jan Horník

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť