Dnes je: 29.03.2024 Meniny má Miroslav
Používateľov online: 92 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 3
Registrovaných: 0 Anonymných: 92 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 09.10.2014 0:00:00
Zobrazení : 6524

Detský sen

Bim-bam, bim–bam. Staré pendlovky visiace na stene odbíjajú polnoc. Tik-tak, rozlieha sa tiché tikanie tmavou izbou. Oči malého chlapca, ktorý sa prebral zo spánku, so strachom hľadia do tmy.


Hľadia na stenu, kde visí ohromný, takmer dva metre dlhý obraz zarámovaný pod sklom v mohutnom ráme s výjavom „Posledná večera Pána“. Nerozumel, prečo pri dlhom stole sedí toľko ujov. Nerozumel, prečo sa v obraze občas mihotajú svetlá. Zrazu ticho noci preruší nový hluk. Prichádza spoza okna. Náhle sa mení na silný hukot a je stále hlasnejší a hlasnejší. V obraze sa rozsvecujú dve biele svetielka, presúvajú sa z jednej strany na druhú, náhle sa menia na tisíce červených svetielok, ktoré padajú dole. Dom starej mamy sa otriasa. Počuť krátke zapískanie píšťaly, po ktorom nasleduje pravidelné klapotanie. Malý chlapec sa prestal báť. Ten zvuk už pozná. Sú to kolesá vagónov, ktoré každý deň vidí prechádzať z balkónu domu starej mamy. Po chvíli hluk utícha. Počuť opäť iba pravidelný uspávajúci tikot hodín. Chlapca napokon premáha únava a zaspáva.

Dnes už viem, že to, čo ma strašilo ako malého chlapca na prázdninách u starej mamy, bol odraz svetla čelného osvetlenia a iskry z komína parných lokomotív. Cez deň som bol odvážny chlapec, ktorý sa ničoho nebál a dokázal celý deň sledovať prechádzajúce vlaky na súbehu tratí pri vchodovom návestidle do stanice Trenčín. Chlapec, ktorý každému hovoril, že keď bude veľký, bude rušňovodičom.

Na druhý deň kráčal otec so synom, ruka v ruke, po strmej cestičke popod vstupnú bránu Trenčianskeho hradu. Pohľad z hradieb dolného nádvoria so studňou poskytoval výhľad na celé mesto, rieku Váh a stanicu. Nad nimi sa týčila vysoká veža s červenou hviezdou, cieľ ich výletu. Pokračovali s výstupom, prešli horným nádvorím, vstúpili do vnútra veže a po strmých úzkych schodoch sa dostali až na vrchol. Prvé pohľady z vyhliadky hradnej veže smerovali dole na dom starej mamy. Za ním videli mosty cez rieku Váh, napravo trenčiansku stanicu, ktorá pri pohľade z tej výšky vyzerala, ako by sa do dlane dala schovať. Niekde v diaľke za Zlatovcami zbadali dym. Do Trenčína sa blížil rýchlik, ktorý sa javil ako vláčik modelovej železnice. Vinul sa ako had, prešiel okolo kvasničárne, preplazil sa cez most, stočil sa okolo domu starej mamy a zastavil v stanici. Po chvíli z komína rušňa vyfúkol čierny dym, nasledovaný ďalším a ďalším výfukom. Vlak sa pohol, rytmus výfukov sa zvyšoval až sa zlial do súvislého šedého dymu unikajúceho z komína rušňa. Sledovali jeho jazdu až pokiaľ sa nestratil z dohľadu za kopcom Skalka.

Po návrate do Bratislavy starším sestrám rozprával svoje zážitky a opakoval donekonečna povestnú vetu: „Viete, ako je v Trenčíne u starej mamy dobre? Tam stále jazdia vlaky!“ Prázdniny skončili, začal školský rok.

Na Štedrý večer Ivan rozbalil pod stromčekom darček od uja Dušana, ktorý bol vedúcim kníhkupectva na námestí pod Trenčianskym hradom. V rukách držal malú knihu s veľkým nápisom „Svět na kolejích“. Knihu plnú nádherných kreslených obrázkov rušňov, vozňov a celého železničného sveta. Začal vnikať do tajov železnice. Učil sa spoznávať rušne podľa mien. Pomaly hláskoval z knihy písmenká ako Mazutka, Bobina, Krasin a hľadal v knižke obrázky rušňov, ktoré videl prefrčať so syčaním a fučaním okolo domu starej mamy.

„Prvé číslo hovorí, koľko má pospájaných kolies. Keď pripočítaš k druhému číslu 3 a pridáš nulu, budeš vedieť, ako rýchlo môže rušeň jazdiť,“ vysvetľoval mu laicky otec, ktorý čítal knižku synovi.

Ten ho so zatajeným dychom počúval a na prstoch počítal čísla.

Po roku Ivan priniesol zo školy napísanú veľkú jednotku cez celé vysvedčenie. Na druhý deň s otcom kráčali po treťom peróne bratislavskej stanice. Kráčali až na samý koniec, kde vpredu stál nablýskaný rušeň s prezývkou Albatros, ktorý povezie vlak na prázdniny ku starej mame. Celú cestu do Trenčína postával Ivan pri otvorenom okne, kde mu vlietali do očí sadze a počúval úžasný koncert zvukov. Vyfukujúci dym z komína, pískanie píšťaly a klopkanie kolies na koľajových stykoch. Názvy staníc a zastávok poznal naspamäť. Dnes sa iba hmlisto vynára spomienka na nástupište zastávky, kde bola akási veľká biela skalka s tunelom, čo do nej vchádzal červený motorový vláčik. Zástavka Báhoň? Naozaj neviem. Sledoval nekonečný zástup stožiarov pospájaných telefónnymi drôtmi. Nakoniec vlak prešiel cez trenčiansky most a on zakýval na pozdrav starej mame v záhrade. To už vchádzali do Trenčína.

Ujo Dušan ho vítal so slovami: „Ivan, na Mníchovu Lehotu začali jazdiť pätstopäťdesiatšestky“. Predtým tam jazdili iba päťstotridsaťštvorky. To bolo niečo nové, a tak Ivan postával celé dni na presklenom balkóne a zapisoval do písanky čísla rušňov. Škoda, že sa tieto detské poznámky do dnešných dní nezachovali. Jedno číslo si ale určite zapamätal: 534.111. Tie tri jednotky na konci sa predsa nedajú zabudnúť. Jazdievala na Mníchovu Lehotu.

Z diaľky sa ozvalo pískanie a chlapec utekal na balkón a hľadel z okna. „Na Mníchovu Lehotu ide päťstotridsaťštyrka,“ vzrušeným hlasom oznamoval otcovi. „Na konci je druhá!“. výskal nadšením a zážitkov bolo ešte viac. Jedného dňa poobede chytila teta Hana chlapca za ruku a kráčali po kameňoch železničnej trate. Pred vchodovým návestidlom stál už dlhú chvíľu nákladný vlak. Vozne stáli na trenčianskom moste a v čele dymila päťstopäťdesiatšestka s červenou hviezdou. Prišli až pod rušeň, teta Hana sa rozprávala o niečom s ujom rušňovodičom. Ten otvoril dvierka a chlapca za ruky vytiahol do búdky rušňa. Za ním po schodíkoch vystúpila teta Hana. V búdke bolo veľmi horúco. Ujo kurič otvoril dvierka, za ktorými bol ukrytý veľký oheň. Hučalo tam a niekde niečo začalo búchať a rachotiť. Malý Ivan sa bál, ale bol tam, kde túžil byť. Na skutočnom parnom rušni.

Chlapec z balkóna kýval rušňovodičom, rušňovodiči kývali a pískali na chlapca. Bodaj by nekývali! Až po rokoch mu teta Hana vyrozprávala tajomstvo, koľko ploskačiek im nanosila, aby ho zobrali na stanovište. Ivan si užíval senzačné prázdniny. Z balkóna na prvom poschodí bol nádherný pohľad na tri koľaje smerujúce ku stanici. Keď sa v oblúku od stanice vynoril vlak, blížil sa priamo na dom. Z komína vychádzal hustý dym, dole unikala snehobiela para. Akoby sa rušeň vznášal na obláčikoch. A vpredu červené hviezdy všetkých možných tvarov a veľkostí. Niektoré rušne mali ušká veľké, iné malé a boli aj bez uší. Tak malý prváčik volal usmerňovacie plechy pod komínom. Premávali rušne s veľkými a malými kolesami, ktoré boli čierne aj červené.

Chlapec neprestajne čítal knižku, ale prázdniny čo prázdniny, začali náhle chýbať v knižke obrázky. Márne listoval, nenašiel obrázky rušňov, ktoré premávali pred domom. Tie rušne boli úplne nové, motorové. Dom pod Trenčianskym hradom sa triasol, poháre cinkali, steny sa zachvievali, keď nákladný vlak pomaly viezol veľký červený rušeň. „To bol Sergej,“ poučil ho ujo Dušan, „ten vyrobili v Rusku.“

Ivan začal spoznávať nové druhy rušňov. Rýchliky vozili motorové červeno-biele rušne s tabuľkou T478.1 so štekavým zvukom motora, nákladné vlaky Sergeje T679.1 s nezabudnuteľným zvukom húkačky. Ale ešte stále bolo možné vidieť 556.0 s nákladnými vlakmi alebo ventilovky 431.0 so staručkými osobnými vozňami s nástupnými plošinami na ceste zo Zlatoviec do Lednických Rovní. V tých dávnych časoch jazdili na Mníchovú Lehotu motoráky M240.0 a 556.0.

Roky plynuli, z prístavu na Dunaji sa vytratili akumulátorové rušne, ktoré strážili pohraničiari v domčekoch na stračích nôžkach. V Bratislave sa objavili prvé elektrické rušne S489.0 a o rok neskôr tanky. Štekavo dunivý zvuk mazutiek, ktoré vyšĺapovali s nákladnými vlakmi násypom ponad električkovú remízu BEUSu na jediný bratislavský most, nahradil dunivý monotónny zvuk „čmeliakov“. Zbúraný bol starý pivovar na nábreží Dunaja, nenávratne zmizla celá štvrť pod bratislavským hradom. Farebné kopule dvoch veží synagógy uvoľnili miesto pre budovaný druhý most cez Dunaj. Rok pred maturitou vykoľajil v Bratislave rýchlik Meridian. Z násypu nad železničným tunelom už študent strednej školy so smútkom hľadel na tú skazu. Modrý rušeň ležiaci na boku, farebné rýchlikové vozne rozhádzané v koľajisku hlavnej stanice. Dokonca aj nehodový parný žeriav, ktorý priviezli na miesto nešťastia až z Leopoldova, mal z toho pohľadu nepríjemný pocit a odmietol pracovať. Nemal dostatok pary pre prácu. Po maturite a ďalšom štúdiu, nadišla chvíľa, kedy konečne Ivan v kancelárii personálneho oddelenia depa Bratislava hl. podpisoval pracovnú zmluvu pre pracovné zaradenie „rušňovodič“. Detský sen sa pomaly začal napĺňať.

************

So zármutkom v srdci a miestenkou do vlaku vo vrecku, Ivan s kamarátmi Janom a Marošom svorne hľadeli na parný rušeň 556.036. Hrdo stál v čele vlaku na prvej koľaji stanice Bratislava Filiálka a nechal sa obdivovať množstvom pozvaných hostí, fotografov, reportérov a ostatných cestujúcich. Pyšne sa tam predvádzal, naparoval a nafukoval, až mu z celej tej slávy zaúčinkovali poistné ventily. Kotol natlačený parou na plný tlak, na háku zavesená súprava mimoriadneho vlaku dvojnápravových „rybákov“ s historickým prezidentským vozňom. „Tridsaťšestka“ je pripravená vydať sa na poslednú jazdu do Leopoldova. Odviezť posledný vlak a jazdou mimoriadneho vlaku oficiálne ukončiť dňa 17.10.1980 parnú prevádzku na Slovensku.

V pláne mal zastaviť v stanici Jur pri Bratislave, Pezinok a Trnava. Veľkolepú slávnostnú jazdu ale narušila nehodová udalosť. V noci pri posune vykoľajili v Pezinku vozne a trať do Trnavy bola nezjazdná. Medzi „cestujúcimi“ sa táto informácia šírila rýchlosťou blesku a všetci sme nedočkavo očakávali informáciu, ako to všetko dopadne. Podarí sa uvoľniť trať? Meškanie vlaku narastalo z minúty na minútu. Náhle sa ozvala píšťalka výpravcu s výzvou na pohotovosť. Všetci rýchlo nastupovali do vlaku. Výpravka zavelila k odchodu. S razantným zapískaním sa zahaľuje tridsaťšestka do bieleho oblaku pary, ladne rozbieha vlak, prechádza železničným priecestím pri zváračskom ústave, píska pred priecestím za zastávkou Bratislava Slovany. Z otvoreného okna sledujeme jazdu vlaku. Odchodové návestidlo stanice Bratislava - Predmestie návestí rozhodnutie dispečera, ako zabezpečiť jazdu vlaku. Mimoriadny vlak je odklonený na trať do Galanty.

Vychutnávame si nezabudnuteľný zvuk rušňa na miernom stúpaní na odbočku Močiar, ktorej vchodové návestidlo signalizuje návesť osemdesiat a potom voľno. Odkladáme fotoaparát bokom. Po Galantu nie je takmer žiadny poriadny oblúk. Sedíme spoločne s doktorom Alexandrom Molnárom, prezývaným „advokát rušňovodičov“, a sledujeme trať za oknom. Stanice, s výnimkou Bratislava – Vajnory, majú elektromechanické zabezpečovacie zariadenie so svetelnými návestidlami a neodmysliteľnými výhybkárskymi stanovišťami na každom zhlaví. Hradlá na trati majú ešte mechanické návestidlá, ktoré vo zdvihnutej polohe vítajú prichádzajúci slávnostný vlak. Pamätáte si ešte ich názvy? Skúste zaspomínať spolu so mnou. Vajnory, Hr. Ivánka pri Dunaji,Bernolákovo,Hr. Veľký Biel, Senec, Hr. Nová Ves, Hr. Jeleň, Hr. Háj, Sládkovičovo, Hr. Škôlka a Galanta.

Uháňame plnou parou v snahe dohnať meškanie a zastavujeme v Galante.

V Galante vlak neočakáva dychovka, nekoná sa slávnostné privítanie či prejav. Skôr sa čaká na druhý rušeň, ktorý celú slávnostnú parádu prepraví cez Sereď do Trnavy, aby parný rušeň nemusel obiehať súpravu. Využívame tieto chvíle pobytu, aby sme opäť obdivovali parný rušeň, dokonalý stroj, ktorý snáď najviac pripomína človeka. Vzdychá, stoná, dýcha, fučí a potí sa.

Pred nárazníkmi sa koná kolektívne fotografovanie vrcholových predstaviteľov Východnej dráhy.

Na koniec vlaku privesili druhý rušeň, vlaková čata vykonáva skúšku brzdy, nastupujeme do vozňa a už uháňame ďalej. Nakoniec vlak zastavil v Trnave, kde bolo skrátené slávnostné privítanie a redaktor bratislavského Večerníka dokumentuje tieto výnimočné chvíle, ktoré sú zverejnené na prvej stránke novín dňa 20.10.1980. Nasleduje vypravenie na poslednú jazdu do Leopoldova. Rušeň sa zahaľuje do oblakov pary z otvorených odvodňovacích kohútov a vydáva sa na poslednú časť jazdy. V stúpaní na zastávku Trnava - Vozovka máme možnosť naposledy si vypočuť nezabudnuteľný zvuk výfuku pary z dvojitého komína parného rušňa. Všetci vieme, že to „naposledy“ neznamená, že už nikdy. Naposledy platí iba pre pravidelnú prevádzku. Päťpäťšestka si veselo vykračuje s vlakom medzi hradlami Prílohy a Zavar. Prechádzame stanicu Brestovany, zástavku Bučany, Hr. Richtárske a vchádzame s pískaním okolo rušňového depa do konečnej stanice. V Leopoldove pri tejto slávnostnej príležitosti snehobielym drobným štrkom obsypali koncové koľaje, na ktorých vystavili nezakúrené parné lokomotívy. Rušeň 556.036 odvesili od súpravy a preposunovali na koľaj k ostatným vystaveným kamarátom. V tej chvíli vedel, že jeho život neskončí pod acetylénovým horákom. Vie, že zostane zachovaný pre muzeálne účely. Dočasne ako neprevádzkový, ale snáď niekedy v budúcnosti opäť ožije.

Na pokračovanie...Dom starej mamy dnes už nenájdete. Na jeho mieste je široká cesta.

Dom starej mamy dnes už nenájdete. Na jeho mieste je široká cesta.

Stanica Bratislava Filiálka pred odchodom slávnostného vlaku.

Stanica Bratislava Filiálka pred odchodom slávnostného vlaku.

Bratislava Filiálka. V pozadí ešte neuvidíte železničnú polikliniku. Trať pokračovala okolo budovy prvej stanice konskej železnice, pred ktorou bolo stanovište závorára. Závorár obsluhoval svetelné železničné priecestie na Steinerovej ulici, kde trať križovala električku o rozchode 1000mm a pokračovala do stanice Bratislava Nivy.

Bratislava Filiálka. V pozadí ešte neuvidíte železničnú polikliniku. Trať pokračovala okolo budovy prvej stanice konskej železnice, pred ktorou bolo stanovište závorára. Závorár obsluhoval svetelné železničné priecestie na Steinerovej ulici, kde trať križovala električku o rozchode 1000mm a pokračovala do stanice Bratislava Nivy.

Prechádzame stanicu Bratislava Predmestie.

Prechádzame stanicu Bratislava Predmestie.

Za stanicou Predmestie je vlak odklonený od pôvodnej trasy a po spojke smerujeme na odbočku Bratislava Močiar.

Za stanicou Predmestie je vlak odklonený od pôvodnej trasy a po spojke smerujeme na odbočku Bratislava Močiar.

Po mimoriadnom zastavení v Galante parný vlak prilákal množstvo obdivovateľov.

Po mimoriadnom zastavení v Galante parný vlak prilákal množstvo obdivovateľov.

Ešte vykonať skúšku brzdy v Galante a slávnostný vlak sa vydáva do Trnavy.

Ešte vykonať skúšku brzdy v Galante a slávnostný vlak sa vydáva do Trnavy.

Pôvodné koľajisko stanice Trnava, kde už prebiehali prípravy na elektrifikáciu trate Kúty-Trnava-Sereď-Galanta. Na posledný úsek trate nás odprevadila T478.2070 depa Leopoldov.

Pôvodné koľajisko stanice Trnava, kde už prebiehali prípravy na elektrifikáciu trate Kúty-Trnava-Sereď-Galanta. Na posledný úsek trate nás odprevadila T478.2070 depa Leopoldov.

Akýsi dobráčisko pre zvýraznenie slávnostného okamihu zapálil pneumatiku v rušni na pomníku pred budovoustanice.

Akýsi dobráčisko pre zvýraznenie slávnostného okamihu zapálil pneumatiku v rušni na pomníku pred budovoustanice.

Pohľad na výstavu rušňov pri príležitosti ukončenia parnej prevádzky na Slovensku.

Pohľad na výstavu rušňov pri príležitosti ukončenia parnej prevádzky na Slovensku.

Trojválcový rýchlikový rušeň 387.043.

Trojválcový rýchlikový rušeň 387.043.

Parný rušeň 477.043. V pozadí posunuje staničná záloha.

Parný rušeň 477.043. V pozadí posunuje staničná záloha.

Vystavený rušeň 475.1142

Vystavený rušeň 475.1142

Pohľad na tender rušňa 475.1142. Vpravo poschodový osobný vlak do Bratislavy.

Pohľad na tender rušňa 475.1142. Vpravo poschodový osobný vlak do Bratislavy.

Rušeň 310.097 doslúžil na výhrevenskom posune v depe Bratislava hl.

Rušeň 310.097 doslúžil na výhrevenskom posune v depe Bratislava hl.

534.0301

534.0301

498.106 - najrýchlejší rušeň ČSD

498.106 - najrýchlejší rušeň ČSD

Cestovný poriadok posledného parného vlaku

Cestovný poriadok posledného parného vlaku

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Administrátor
Príspevkov: 14378
09.10.2014 16:15 09.10.2014 16:15
Re: Detský sen

včera som išiel v Trenčíne po tej ceste ani som netušil že to tam vyzeralo takto, pekné čítanie

Vígľaš
Príspevkov: 3568
09.10.2014 17:51 09.10.2014 17:51
Re: Detský sen

Super čítanie!! Čítam, čítam až som sa zasnil. :bow::bow::bow:

do r. 1996 Bratislava, potom Šumava
Príspevkov: 40
09.10.2014 19:22 09.10.2014 19:22
Re: Detský sen

Krásne a s citom napísané, už sa teším na ďalšie pokračovanie.

Redaktor
Bansk
Príspevkov: 5235
10.10.2014 22:21 10.10.2014 22:21
Re: Detský sen

Perfektné čítanie.

Príspevkov: 6772
12.10.2014 19:55 12.10.2014 22:48
Re: Detský sen

Ahoj Ivan!
Skutočne veľmi pekne a citovo spracované! Mnohé z tvojho rozprávania môžem, iba potvrdiť. Spoločne sme tiež veľa pekného zažili! Napríklad, ešte teraz mi rezonuje v ušiach, keď si vyletel jedného dňa na vrchné poschodie v dome Zväzarmu, kde pod strechou sídlil náš klub žel. modelárov a zakričal " pán doktor už som rušňovodič!" Všetci sme Ti gratulovali a v tichosti aj trochu závideli. No, mnohý z klubu sme sa neskôr taktiež dočkali tejto funkcie. Roky pribúdajú, ale zážitky a spomienky nám ostávajú. Pán Dr. Molnár bol úžasný človek, na ktorého sa nedá zabudnúť! Priviedol nás cestu, ako mať železnicu rád. Mnoho zaujímavých ľudí nás vtedy v klube aj navštívilo. Veľmi krásne bolo rozprávanie pána Prochádzku o jeho rekorde na okruhu pri jednej z návštev klubu. Počúvali sme so zatajeným dychom! Žiaľ už je to všetko preč! Náš klub, ako aj mnohý, ktorí nás už navždy opustili!
- Česť ich pamiatke!!!

P.S. Ešte pripomeniem, že na zálohe pri oslavách v Leopoldove bola ťapka - T458.1119. Vtedy bola po MH! Pridávam malú fotku, lebo tiež som sa tam vtedy motal.:handshake: