Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 93 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 6
Registrovaných: 0 Anonymných: 93 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 18.11.2015 0:00:00
Zobrazení : 8220

Vo svete vysokých rýchlostí

Ticho hotelovej izby v Paríži narušil zvuk budíka, ktorý bol nastavený na šiestu hodinu rannú. Ivan sa zobudil do nového dňa a začal sa pripravovať na cestu do 230 kilometrov vzdialeného mesta Tours. Za necelú pol hodinu vykročil z dverí hotela a kráčal po chodníku takmer ľudoprázdnej ulice Grands Boulevards (veľké bulváre).


Veľkomesto ešte spalo. Dokráčal ku oplotenému schodisku, ktoré viedlo pod úroveň chodníka. Tvarovaný liatinový stožiar stojaci pri zábradlí niesol starožitne vyzerajúcu tabuľu s veľkým nápisom Métro. Ešte večer si Ivan zakúpil turistický balíček lístkov na hromadnú dopravu a večer na hotelovej izbe preštudoval plán liniek metra, aby si zvolil trasu, ako sa prepraviť do železničnej stanice Montparnasse. Po schodoch sa dostal do útrob bludiska chodieb ukrývajúcich sa pod úrovňou ulice. Informačné tabule ho bez problémov doviedli až ku turniketom s mechanickými zábranami, ktoré zabraňovali vstupu neplatičom. Ivan vložil do otvoru lístok s magnetickým pásikom, ktorý sa v ňom stratil a po chvíli vypadol na druhej strane von, kde si ho opätovne zobral. Mechanická zábrana mu umožnila vstup za turniket. Po ďalších schodoch zostúpil na nástupište podzemnej stanice linky číslo 8, ktorá smerovala do stanice Balard. V Paríži nebol po prvý krát a vôbec ho už neprekvapovala skutočnosť, že stanice sú prevažne budované s nástupišťom pri stene tunelovej rúry a nie so spoločným nástupišťom pre obidva smery. Na svetelnej tabuli v sekundových intervaloch veľké čísla odpočítavali čas do príchodu súpravy metra. Po chvíli sa z tunelovej rúry ozval hluk, o pár sekúnd pri nástupišti zastavila súprava a otvorili sa dvere. Ivan nastúpil do takmer prázdneho vozňa, v ktorom sedlo zopár cestujúcich. Na stene vozňa vyhľadal mapku liniek metra. Rýchlo sa zorientoval v plániku. Musí vystúpiť na tretej stanici v smere jazdy s názvom Madeleine, ktorá je pomenovaná po neďalekom kostole Márie Magdaléne.

Počas jazdy tunelovými rúrami a stanicami umiestnenými v podzemí Paríža všetko pozoroval a v spomienkach sa mu zobrazovali výjavy a zážitky z Moskovského metra. Stanice v Paríži neboli tak pompézne vyzdobené, ani také vysoké a priestranné, ale na druhej strane dýchalo z nich neopakovateľné čaro útulnosti. Chodby a schodiská spájajúce nástupištia boli podstatne užšie a hlavne nižšie. Nič im to však neubralo na funkčnosti dokonalého veľkomestského prepravného systému s vysokou kapacitou. Nikomu neprekážali pouliční muzikanti, ktorí na harmonikách vyhrávali cestujúcim nielen v úzkych chodbách, ale aj počas jazdy vo vozňoch súprav.

V stanici Madelaine vystúpil a podľa pokynov informačných tabúl sa dostal na nástupište linky číslo 12, ktorá smerovala do konečnej stanice Mairie d'Issy. Na tejto linke sa nachádzala stanica s názvom Montparnasse – Bienvenue, cieľ Ivanovho ranného cestovania parížskym metrom. Tu vystúpil zo zelenobielej súpravy a tunelmi v podzemí sa dostal až ku poslednému pohyblivému schodisku, ktoré končilo v budove železničnej stanice s preskleným priečelím, kde sa ocitol na dennom svetle.

Ručičky veľkých hodín vo vestibule haly ukazovali siedmu hodinu rannú. Do odchodu vlaku zostávala stále trištvrte hodina času. Ivan sa pokúsil mobilom kontaktovať so svojím priateľom, s ktorým mal dohodnuté stretnutie o pol ôsmej. Reproduktor mobilu prehrával zvukový záznam telefonickej hlásky, kde príjemný ženský hlas opakoval stále rovnaké vety jazykom, ktorému Ivan veľa nerozumel, ale pochopil , že priateľ je dočasne nedostupný.

Čo by to bol za deň, ktorý by sa nezačínal dobrou kávou. Krátke poohliadnutie po vestibule Ivana nasmerovalo ku kiosku s veľkým nápisom PAUL, pred ktorým stálo v rade asi päť ľudí a vinula sa z neho aróma kávy s čerstvo pečených croissantov. Postavil sa do zástupu a veľmi rýchlo sa dostal na radu.
„Bla,bla,bla“ prívetivým hlasom prehovorila na Ivana mladá slečna spoza obslužného pultu, z čoho usúdil, že sa pýta, čo si praje.

„Kafe“ odpovedal jedným slovom.

Slečna začala plynule po francúzsky rozprávať asi desať sekúnd, počas ktorých sa pravdepodobne pýtala, akú kávu si želá a ponúkala množstvo druhov croissantov. Nič jej to však nebolo platné.

„Kafe“, opakovane slušne požiadal Ivan.

Keď slečna pochopila, že s Ivanom veľa rečí nebude, prehliadla si ho odmeraným pohľadom od hlavy po päty, otočila sa mu chrbtom a vzadu pripravovala požadovaný nápoj. Napokon na pult postavila malý voskový pohárik s drevenou paličkou a balíčkom cukru.

„Cing euro (päť euro)“, oznámila s úsmevom cenu.

Z peňaženky vybral bankovku, položil ju na pult a uchopil vzácny voňavý nápoj vo voskovom poháriku a vyšiel pred staničnú budovu, kde bol vyhradený priestor pre fajčiarov. Vysypal cukor a drevenou paličkou zamiešal kávu. Päť euro!? Päť euro za jednu kávu, vírili mu myšlienky hlavou. To nebude len tak obyčajná káva. A skutočne - nebola. Hneď prvý dúšok dokázal, že pohľad, ktorým si Ivana slečna premerala bol hodný veštkyne. Bola to káva nad všetky kávy.

Priečelie stanice Montparnasse.

Priečelie stanice Montparnasse.

Počas popíjania kávy ho upútala vysoká budova, ktorá sa týčila do veľkej výšky pri staničnej budove. Až neskôr sa dozvedel, že je to najvyššia administratívna budova v Paríži, známa pod názvom Tour Montparnasse, ktorá je vysoká 210 metrov. Na najvyšších poschodiach sa nachádza reštaurácia a vyhliadka na mesto a jeho okolie. Aj keď Ivan navštívil Paríž niekoľkokrát, nikdy sa na vyhliadku nedostal.

Do neba siahajúca 210 metrov vysoká veža Montparnasse.

Do neba siahajúca 210 metrov vysoká veža Montparnasse.

Bočná stena preskleného priečelia stanice Montparnasse.

Bočná stena preskleného priečelia stanice Montparnasse.

Čas neúprosne plynul. Krátko pred pol ôsmou Ivan opakovane telefonicky kontaktoval priateľa, no bezúspešne. Vrátil sa do preskleného vestibulu a zahľadel sa na veľkú informačnú tabuľu s nápisom Accés aux trains (prístup ku vlakom), na ktorej bola šípka smerujúca dohora. Pod tabuľou sa nachádzali pohyblivé schody. Vkročil na prvý schod, ktorý ho vyviezol na prvé poschodie priestrannej haly. Tu sa nachádzala ešte väčšia informačná tabula s nápisom DÉPART, na ktorej bolo vypísaných neskutočné množstvo vlakových spojení s časmi odchodu a číslom koľaje , kde je vlak pristavený. Ivan konečne našiel medzi množstvom údajov jeho vlak do stanice TOURS, kde pri nápise voie (koľaj) svietilo číslo 5. Pochopil, že v stanici sa cestujúci orientujú podľa čísla koľaje a nie nástupišťa.

„Ale kde je koľaj päť?“ poohliadal sa smerom ku koncovým nástupištiam a zistil, že stojí pri koľaji dvadsaťštyri. Vykročil priestrannou halou s množstvom lavičiek na sedenie a pri chôdzi hľadel vpravo do koľajiska. Pred zarážadlami slepých koľají boli pristavené súpravy diaľkových a predmestských vlakov. Náhle zbadal súpravu TGV, nie jednu, nie dve, bolo ich neúrekom, ako keby tu mali hniezdo.

Aké bolo jeho prekvapenie, keď sa zastavil pri koľaji číslo päť. Stála tam tiež súprava vlaku TGV (Train a Grande Vitesse), čo v doslovnom preklade možno preložiť ako vlak vysokých rýchlosti, zjednodušene vysokorýchlostný vlak. Na konci dvanásťvozňovej súpravy stál rušeň s číslom 326.

Piata koľaj s vlakom TGV do stanice Tours.

Piata koľaj s vlakom TGV do stanice Tours.

Hodiny ukazovali čas 7:35 a Ivan v množstve cestujúcich hľadal kamaráta Romaina. Znenazdania zazvonil mobil.
„Bonjour Ivan, wo bist du?“ ozval sa kamarát Romain v telefóne.
„Bei Zug auf Bahnsteige fůnf“, odpovedal lámanou nemčinou Ivan.
„Ivan gehen bis zum lokomotive“, informoval ho hlas v telefóne.

Rýchlo začal kráčať okolo súpravy vlaku, aby sa dostal ku rušňu, ale keď sa priblížil na koniec súpravy zistil, že vlak je zložený z dvoch súprav. Náhle mu cestu zahatali dvaja železničiari, ktorí ho oslovili a niečo začali vysvetľovať. Rukami naznačovali, aby sa vrátil. Ivan zostal bezradne stáť a snažil sa im vysvetliť situáciu, v ktorej sa ocitol, že sa potrebuje dostať na rušeň. Našťastie zbadal, ako oproti popri neobsadenej prvej súprave kráča kamarát a niečo vysvetľuje dvom železničiarom, ktorí Ivanovi umožnili pokračovať ďalej po uzatvorenej ploche nástupišťa.

„Bonjour Romain“, pozdravil Ivan kamaráta s ktorým si podali rýchlo ruky a ponáhľali sa vpred.

Ivan spočiatku nechápal, čo sa deje, ale keď prešli okolo posledných dverí do súpravy a kráčali ďalej, rýchlo všetko pochopil. Romain sa zastavil pri dverách umiestnených za stanovišťom, otvoril ich a nastúpil. Ivan ho nasledoval, prešiel krátkou uličkou a ocitol sa na...... na stanovišti rušňa TGV.

Na stanovišti rušňa číslo 359.

Na stanovišti rušňa číslo 359.

Za riadiacim pultom sedel sympatický, odhadom päťdesiatročný rušňovodič.

„Bonjour, monsieur“, pozdravil Ivan a podal ruku na privítanie. Z vrecka saka vytiahol vizitku, ktorú venoval rušňovodičovi. Romain vytiahol z tašky akýsi list papiera, kde bolo niečo po francúzsky napísané a ukazoval na miesto, kde sa Ivan podpísal. Ako rušňovodič s dlhoročnými skúsenosťami okamžite pochopil, že podpisuje povolenie vstupu na stanovište.

Do odchodu zostávalo minimum času. Ivan rýchlo vyhotovil prvú fotografiu na stanovišti a v duchu ľutoval, že nemá zo sebou videokameru. Toto bolo dokonalé prekvapenie, ktoré mu pripravil kamarát Romain. Doslova s otvorenými ústami hľadel na všetky prístroje na stanovišti. Okno rušňovodiča bolo pootvorené, na stanovišti pustená klimatizácia a Ivan predpokladal, že každú chvíľu sa rušňovodič vykloní z okna a bude sledovať výpravu. Nič také sa nedialo.

„Crrrrrrn“, ozval sa odniekadiaľ hlas zvončeka či bzučiaka.

Rušňovodič zatvoril okno a otočil volantom kontroléra. Na Ivanove prekvapenie sa vlak pohol. Okamžite vyzvedal od kamaráta, ako bol vlak vypravený, a on mu vysvetlil, že predsa zazvonil „zvonček", ktorým vlakvedúci dal súhlas na odchod, keď centrálne uzatvoril dvere na súprave, a táto informácia je zaznamenaná do rýchlomera.

Pohľad cez okno pomocníka na odchodové návestidlo vľavo nad koľajou.

Pohľad cez okno pomocníka na odchodové návestidlo vľavo nad koľajou.

TGV Atlantik sa pohol. Pomaly sa rozbiehal a rýchlosťou 30 km/h opúšťal stanicu Montparnasse, ktorá je napájaná jednosmerným napätím 1500 V. Trať sa stočila vľavo a prechádzala po telese vybudovanom nad ulicami mesta. Po ľavej stane trate viedla nadzemná časť linky metra.

Náhle sa vpravo objavil veľký priestor s budovami a súpravami vlakov TGV. Romain vysvetľoval, že to je základňa pre údržbu, teda depo, kde sa vykonáva údržba, čistenie a príprava súprav. Tak predsa! Hniezdo. A vôbec nebolo malé.

Rýchlosť vlaku dosahovala už 60 km/h, čo bol iba zlomok z rýchlosti, ktorú Ivan očakával. Cez čelné okno zbadal vchod do tunela, ktorý sa tunelom ani nazvať nedal. Nebola to klasická tunelová rúra, ale diera s prísne hranatým prefabrikovaným obdĺžnikovým prierezom, nad ktorým nebolo takmer žiadne nadložie. Tunel bola umelá stavba, ktorá vznikla zasypaním zárezu novopostavenej trate linky TGV Atlantik, aby eliminoval dopad na životné prostredie veľkomesta a znížil hluk. Nad tunelom boli vytvorené oddychové zóny s chodníkmi a stromami. Na stanovišti všetko potemnelo a iba matné svetlo osvetľovalo riadiaci pult. Ivan sa niečo chcel opýtať, ale Romain mu naznačil, že má byť ticho.

Na stanovišti sa ozval hlas z reproduktora. Rušňovodič otočil volant kontroléra a prepínal páčky vypínačov. Nastalo ticho, bol počuť iba sotva počuteľný zvuk pochádzajúci od pojazdu. Opakovane sa ozval hlas z reproduktora a rušňovodič prepínal páčky. Zo strojovne sa ozval zvuk. Rušeň sa prebral do života. Náhle sa v priestore nad volantom kontroléra rozsvietilo číslo 270.

„Ce que ce est?“ (čo je to?), zvedavo sa pýtal Ivan a v prítmí ukazoval prstom na číslo 270.

Kamarát mu začal vysvetľovať, že práve urobili prepnutie na trakčné napätie 25 kV a nachádzajú sa už na vysokorýchlostnej trati, kde je vybudovaný zabezpečovací systém ETCS. Číslo na displeji zobrazuje najvyššiu povolenú rýchlosť vlaku. Pod indikátorom ETCS sa nachádzal indikátor rýchlomera Faiveley, ktorého stupnica sa pomaly otáčala, tak ako vlak zvyšoval rýchlosť. Tunel končil a na malú chvíľu sa ocitli na dennom svetle pri stanici Massy, kde sa pripojila trať linky TGV od severu. Tma druhého tunela opakovane zahalila stanovište do šera. V mieste, kde sa denné svetlo dostalo na stanovište vlak uháňal už 160-kilometrovou rýchlosťou. Po pravej strane popri trati viedla diaľnica smerujúca na juh. Letmý pohľad na diaľnicu vypovedal všetko. Široká bezpečná cesta so štyrmi jazdnými a plným odstavným pruhom v každom smere sa nedala ani vo sne porovnávať s nebezpečným trojprúdovým úsekom diaľnice D2 z Bratislavy do Trnavy. Aj najrýchlejšie autá na diaľnici sa plazili ako slimáky v porovnaní s vlakom TGV.

Cez čelné okno so zatajeným dychom Ivan sledoval, ako trať pred nimi klesá a stúpa s neskutočným stúpaním. Vyzeralo to, ako jazda na húsenkovej dráhe v lunaparku. V diaľke sa vynoril protiidúci vlak TGV, ktorý sa obrovskou rýchlosťou prehnal okolo, bez toho, aby tlaková vlna vzduchu narazila či rozkolísala ich vlak a smeroval do cieľa cesty v Paríži.

Rýchlomer ukazoval už rýchlosť takmer 200 km/h, keď sa znenazdania na stanovišti ozval výstražný zvuk varovnej signalizácie. Displej ETCS zobrazoval červené čísla 000. Rušňovodič okamžite začal vykonávať činnosti, ktoré smerovali ku zníženiu rýchlosti.

Rýchlosť necelých 200 km/h, ETCS umožňuje jazdu rýchlosťou 270 km/h.

Rýchlosť necelých 200 km/h, ETCS umožňuje jazdu rýchlosťou 270 km/h.

Rýchlosť 30 km/h. Porucha ETCS.

Rýchlosť 30 km/h. Porucha ETCS.

Ivan sa nemusel nič pýtať, stačilo, aby sa pozrel na kamaráta zvedavým pohľadom a Romain mu začal vysvetľoval, že ETCS prikazuje zastaviť pri najbližšom návestidle. Ivan sa zahľadel cez čelné okno a hľadal návestidlo. Žiadne však nenašiel. Zbadal iba vľavo pri koľaji na samostatne stojacom stožiari umiestnenú modrú dosku so žltým trojuholníkom, pred ktorou vlak zastavil. Takto bolo vyznačené miesto fiktívneho návestidla.

Miesto fiktívneho návestidla.

Miesto fiktívneho návestidla.

Rušňovodič chvíľu niečo rozprával do rádiostanice a po ukončení rozhovoru odbrzdil a snažil sa rozbehnúť vlak. Išlo to veľmi ťažko. Synchrónne trakčné motory prostredníctvom dvojstupňovej prevodovky sa pokúšali roztáčať kolesá. Podvozok pod stanovišťom sa vzpieral, dvojkolesia sa dostávali do šmyku.

„Sablage, sablage!“ (pieskovanie), uniklo mimovoľne z úst Ivanovi, ktorý rozjazd prežíval, ako keby on sám sedel za kontrolérom a riadil TGV. Romain na neho s úsmevom a pochopením pozrel. Aj on bol rušňovodič, tak nebolo divu, že si všetci traja v kabíne rozumeli. Vlak sa napokon rozbehol a rýchlosťou 30 km sa vliekol po najbližšie návestidlo, ktoré opäť nahradzovala modrá tabuľka so žltým trojuholníkom.

Tu vlak opäť zastavil. Romain vysvetlil, že vznikla porucha na zariadení ETCS. Po pobyte asi desať minút rušňovodič vytiahol zväzok papierov, uchopil mikrotelefón rádiostanice a asi dve minúty niečo písal na papier a opakoval to do vysielačky.

„Wir gehen weiter“, oznámil Romain.

Rušňovodič skutočne uviedol vlak do pohybu, ale rýchlosť udržiaval na hodnote necelých 160 km.

Opäť sa Ivanovi dostalo vysvetlenie, ktoré pochopil tak, že až do kilometra, ktorý je uvedený v rozkaze, ktorý si spísal rušňovodič prostredníctvom rádiostanice, nesmie prekročiť predpísanú rýchlosť.

Ivan netrpezlivo hľadel na kilometrovníky pri trati. Doteraz sa zviezol najviac 200-kilometrovou rýchlosťou a tak rád by bol, keby to bolo o sto viac.

Po nekonečných kilometroch jazdy sa zjavil dlho očakávaný kilometrovník. Rušňovodič vytočil volant úplne vľavo.

Náhle sa na displeji ETCS zobrazilo zelené číslo 300. Všetko nasvedčovalo tomu, že zariadenia zabezpečujúce bezpečnú prevádzku sú v úplnom poriadku. Ivan sa postavil na ľavú stranu za kreslo rušňovodiča, aby mal lepší výhľad na prístroje. Rýchlosť vlaku sa plynulo zvyšovala, až dosiahla tristo kilometrov za hodinu. Ivan vnímal neskutočnú rýchlosť a spomenul si na základné domáce úlohy zo školy. Ak prejde vlak 300 km za hodinu, koľko kilometrov prejde za minútu?

Práve v tejto chvíli každú minútu prebehli 5 km trate.

Rýchlosť 299 km/h.

Rýchlosť 299 km/h.

TGV opustilo pahorkatinu obklopujúcu Paríž a zamierilo plnou rýchlosťou centrálnym regiónom Francúzska na juh. Náhle sa rýchlo blížila koľajová spojka medzi koľajami. Akou rýchlosťou dovoľovali jazdu do odbočky, Ivan nezistil, ale stihol vyfotografovať minimálne šesť zaisťovacích prvkov jazykov.

Stožiare trakčného vedenia neuveriteľne rýchlo bežali v ústrety čela vlaku.

Ivan stál na stanovišti a ani pri rýchlosti 300 km necítil žiadne bočné výkyvy. Jazda prebiehala veľmi kľudne a pokojne. Ponad trať prelietal holub, ktorý nezvládol pilotáž a v zlomku sekundy vletel do ľavého čelného okna. Zaznela obrovská rana po náraze, pri ktorej prebehli po chrbte zimomriavky. Holub, ktorého vymrštilo neznámo kam do priestoru pri trati, zanechal na okne fľak po perí, no okno zostalo neporušené. Rušňovodič, očividne na takéto kolízie zvyknutý, nahmatal ovládací prvok stieračov. Veľký stierač s hadičkou ostriekal okno kvapalinou a po niekoľkých kmitoch na veľké počudovanie Ivana dokonale okno utrel. Ivan sťažka dokázal pochopiť, ako stierač dokáže utrieť sklo čelného okna v takej rýchlosti. Vybavila sa mu predstava, kedy jazdil na laminátkach, kde pôvodne vzduchom poháňaný stierač bol skôr parádu a nie na stieranie. TGV hltalo

kilometre ako o preteky. Rušňovodič sa snažil skrátiť vzniknuté meškanie. Tristokilometrovou rýchlosťou sa blížili ku odbočke Courtalain vzdialenej asi 160 km od Paríža, kde sa trať TGV Atlantik delí na dve vetvy. Vpravo odbočovala trať na západ, smerujúca do stanice Le Mans a vľavo na juh do stanice Vendome. Vlak s Ivanom na stanovišti odbočil vľavo. Oblúky trate v tomto úseku mali už na prvý pohľad cez čelné okno skutočne veľké polomery. Romain vysvetľoval, že práve tento úsek bol projektovaný na skúšky pri vysokých rýchlostiach. Keď prechádzali miestom, kde trať mierne klesala, Romain vysvetlil, že práve v týchto miestach dosiahla upravená súprava TGV rýchlostný rekord 515,3 km/h.

Pohľad na ovládací pult v tristokilometrovej rýchlosti.

Pohľad na ovládací pult v tristokilometrovej rýchlosti.

Stupnica rýchlomera končí na čísle 320.

Stupnica rýchlomera končí na čísle 320.

Pohľad na úsek trate, kde bola dosiahnutá rýchlosť 515,3 km/h.

Pohľad na úsek trate, kde bola dosiahnutá rýchlosť 515,3 km/h.

Ivan si všimol, že rušňovodič začal znižovať rýchlosť, až napokon štíhlou výhybkou odbočil z hlavnej koľaje a zastavil pri vyvýšenom nástupišti v stanici Vendome. Vľavo sa nachádzalo veľké parkovisko, kde stálo množstvo áut. Stanica bola vzdialená od Paríža približne 175 kilometrov a jazdná doba činila nepredstaviteľných iba 45 minút.

Po krátkom pobyte sa na stanovišti rozoznel zvukový signál udeľujúci súhlas na odchod. Rušňovodič otočil volantom vľavo a súprava sa začala plynulo rozbiehať až dosiahla opäť rýchlosť 300 km/h.

„Návestidlá obojsmerného autobloku“ pohľadom rušňovodiča pri 300 kilometrovej rýchlosti.

„Návestidlá obojsmerného autobloku“ pohľadom rušňovodiča pri 300 kilometrovej rýchlosti.

Do konečnej stanice zostávalo necelých 60 km a vysokú rýchlosť si Ivan stačil užiť iba chvíľu. Rušňovodič začal brzdiť. Vlak prešiel po moste ponad Loiru, najdlhšiu rieku vo Francúzsku. Za mostom z vysokorýchlostnej trate odbočil vľavo a 80-km rýchlosťou, ktorá náhle pripomínala plazenie slimáka, začal klesať a stáčať sa vpravo, aby prešiel pod mostom vysokorýchlostnej trate. ETCS prestalo prenášať znaky a vľavo pri trati svetelné návestidlá dovoľovali vchod vlaku do stanice Saint Pierre des Corps. Z ľavej strany sa najskôr pripojila pôvodná trať z Paríža. Trakčné vedenie napájané striedavým napätím tu končilo, nasledovalo neutrálne pole a rušňovodič jednoduchým úkonom prepol súpravu na jednosmerné napájanie 1500 V. Náhle sa po ľavej strane začalo vynárať obrovské koľajisko zriaďovacej stanice. Po pravej strane Romain ukázal na rušňové depo. Za cestným nadjazdom sa vynorilo vyvýšené nástupište, na ktorého konci vlak zastavil.

Merci Beaucoupe, au revoir“, potriasol si Ivan ruku s rušňovodičom na rozlúčku. Tu vystupoval. Zobral svoju tašku a so smútkom vystúpil na nástupište. V rýchlosti stihol urobiť fotografiu rušňa, na ktorého stanovišti sa odviezol neskutočnou rýchlosťou.

TGV po vystúpení v stanici Saint – Pierre – des - Corps.

TGV po vystúpení v stanici Saint – Pierre – des - Corps.

Stanica Saint Pierre des Corps.

Stanica Saint Pierre des Corps.

TGV sa vydalo do cieľa svojej cesty, mesta Tours, vzdialeného necelé dva kilometre, a Ivan s priateľom pred staničnú budovu. Ešte skôr ako nastúpili do taxíka, ktorý ich zaviezol na miesto pracovného stretnutia, stihol Ivan zatelefonovať manželke a jedným dychom vyrozprával, ako sa viezol na rušni tristovkou.

Celú trať z Paríža do približne 235 kilometrov vzdialeného mesta Tours prebehne vlak za necelú HODINU a DVADSAŤ minút. Jednoduchý matematický výpočet hovorí jasnou rečou. Priemerná rýchlosť neskutočných 176,25 km/hod. Znie to neskutočne, ale vie si niekto predstaviť, že z Bratislavy do Košíc by cestoval za čas kratší ako tri hodiny?

Deň počas pracovných povinností ubehol rýchlo. Ivan absolvoval školenie z obsluhy a archivovania údajov z elektronického rýchlomera a nastal čas na spiatočnú cestu. Priateľ Romain navrhol, aby sa vrátili do Paríža obyčajným rýchlikom a nie vlakom TGV. Cesta vraj bude o niečo dlhšia, ale zaujímavejšia. Taxíkom sa doviezli pred budovu železničnej stanice v Tours, kde vystúpili krátko po šestnástej hodine. Budova koncovej stanice vypadala úchvatne -monumentálna stavba s bohato vyzdobeným priečelím postavená v roku 1898.

Priečelie budovy stanice Tours.

Priečelie budovy stanice Tours.

Vošli do vestibulu a vyhľadali spiatočný spoj do Paríža. Vlaky TGV smerovali do stanice Montparnasse a vlaky Intercity do stanice Austerlitz. Do odchodu vlaku zostávala trištvrte hodina času. Prešli na plochu nástupišťa, ktorá bola zastrešená dvoma konštrukciami trojuholníkového tvaru. Na koľaji vedľa staničnej budovy stála súprava vlaku TGV, ktorá okamžite upútala Ivanovu pozornosť. S kamarátom sa posadili na lavičku a ich rozhovor bolo skôr písanie ako ústna komunikácia. Ivan začal na papier kresliť skicu schematického usporiadania podvozku TGV podľa jeho predstáv. Romain pochopil, o čo ide, a nedokonale nakreslenú predstavu poopravoval podľa skutočného technického riešenia. Tak sa Ivan dozvedel, že priemer nových kolies je 920 mm a nápravová prevodovka je delená na dva stupne s prevodovým pomerom 2,18. Matematickými výpočtami usúdili, že pri rýchlosti 300 km/h sa kolesá otočia 1730-krát za minútu a synchronný trakčný motor točí na 4000 otáčok.

Romain niekde odbehol a Ivan zostal strážiť batožinu. Využil čas na vytvorenie zopár fotografií, aby zachytil železničnú atmosféru stanice. Po chvíli sa Romain vrátil a doslova s diabolským úsmevom na tvári oznámil Ivanovi „Wir Fahren wieder am Fůhrerstand“!

Bác, ďalšie prekvapenie dnešného dňa. Vykročili na nástupište, pri ktorom bol pristavený vlak Intercity, a keď prišli až na samý koniec súpravy, v čele vlaku Ivan zbadal elektrický rušeň BB7272. Srdce mu poskočilo, dnes sa odvezie na jednom z najkrajšie kapotovanom rušni.

Rušeň BB7272 na vlaku Intercity do Paríža.

Rušeň BB7272 na vlaku Intercity do Paríža.

Tento patrí do veľkej 510-člennej rodiny rušňov, známej pod prezývkou Nez cassés – zlomený nos.
Celá rodina sa skladala z 240 rušňov s označením BB7200, určených pre jednosmerné napätie 1500V, 65 rušňov s označením BB15000 pre striedavé napätie 25kV/50Hz a konečne 205 dvojsystémových rušňov BB22200.

Spoločne s kamarátom nastúpili na stanovište, zvítali sa s rušňovodičom a Ivan zažil tretie prekvapenie dňa pri pohľade na čelné okno. Na skle bolo nalepených nespočetné množstvo múch, motýľov a rozmanitého hmyzu. Na také okná nebol ako rušňovodič zvyknutý. Navrhol, že okná sám umyje, ale jeho žiadosť bola striktne zamietnutá so zdôvodnením, že na túto prácu sú určení iní zamestnanci, a to z bezpečnostných dôvodov. Ivan predpokladal, že do odchodu vlaku okná budú umyté, ale nestalo sa tak. Opäť na stanovišti zazvonil zvonček a vlak sa vydal na cestu malebnou rovinou, prezývanou obilnica Francúzska.

Intercity sa pomaly plazilo v ústrety prvej stanice zastavenia, Saint Pierre des Corps, kde vystupoval z vlaku TGV. Po krátkom pobyte v stanici zvonček opakovane udelil súhlas na ďalšiu jazdu do Paríža. Rýchlosť vlaku plynulo narastala, keď náhle zhruba pri rýchlosti 120 km/h rušňom trhlo a zo strojovne sa ozvala ohlušujúca rana sprevádzaná zvukovou signalizáciou na stanovišti. Dodnes sa Ivan nedozvedel, čo tento stav spôsobilo, ale na základe úkonov, ktoré vykonal rušňovodič, predpokladal, že došlo k zaúčinkovaniu niektorej z ochrán, ktorú, nevstávajúc od kontroléra, rušňovodič „vybavil“. Po sprevádzkovaní rušňa stočil volant vľavo, rušeň začal zvyšovať rýchlosť, až sa napokon čísla na digitálnom rýchlomere zastavili na čísle 160. Vlak dosiahol konštrukčnú rýchlosť rušňa.

Na stanovišti BB7272 v rýchlosti 160 km/hod.

Na stanovišti BB7272 v rýchlosti 160 km/hod.

Krajina pozvoľna ubiehala, v ústrety bežali návestidlá automatického bloku, až nakoniec vlak zastavil pri vyvýšenou nástupišti stanice Blois. Krátko po odchode kamarát Romain nasmeroval Ivanovu pozornosť na pravú stranu, kde sa týčili dve vysoké chladiarenské veže. Prechádzali okolo jednej z 19 jadrových elektrární, ktorá bola vybudovaná v roku 1963 pri mestečku Saint-Laurent. Elektráreň „Centrale Nucléaire de Saint-Laurent“ s výkonom 2x900MW.

Práve táto jadrová elektráreň sa zapísala do histórie Francúzska dvoma najhoršími prípadmi úniku radiácie. Elektráreň sa nachádza takmer na pol ceste medzi stanicou Blois a Orleáns, miestom ďalšieho pobytu ich vlaku. Niekoľko kilometrov pred stanicou Orleáns si Ivan všimol, že povedľa koľaje je natiahnuté niečo oranžové, čo pripomínalo predlžovacie káble. Kamarát potvrdil, že jeho predpoklad je správny. Zajtra sa bude konať výluka koľaje a v predstihu naťahujú elektrické káble pre rozvod elektriky pre ručné náradie. Táto skutočnosť bola prekvapujúca, doma by po kábloch nezostal do rána ani mastný fľak. To už zastavili pri vyvýšenom nástupišti v Orleáns.

Zvonček zazvonil rozkaz na odchod a Intercity sa vydalo na posledný úsek svojej cesty. Len čo opustili stanicu, Romain ukazoval vpravo a akési stĺporadie pospájané betónovými nosníkmi.
„Aérotrain“, vysvetľoval Ivanovi, ktorý spočiatku nechápal, čo sa mu snaží vysvetliť, ale ako nadšenec železničnej histórie si po krátkej chvíli spomenul na pokusy pohonu vlaku leteckými motormi na vzduchovom vankúši. To čo mu Romain ukazoval, bol pozostatok experimentálnej trate vybudovanej pre prototypové skúšky v roku 1966. Konštrukcia bola náhle prerušená v mieste, kadiaľ prechádzala diaľnica, a po mnohých kilometroch končila v poli pri dedinke Ruan, kde sa nachádzala plošina, ktorá slúžila na otáčanie experimentálnych vozidiel. Po príchode domov Ivan dôkladne preskúmal celu trať, ktorá je viditeľná na satelitných mapách.

Rovina sa nebadateľne zmenila na miernu pahorkatinu a dvojkoľajná trať sa postupne stávala štvorkoľajnou. Blížili sa k Parížu. Vonkajšie koľaje využívali predovšetkým vlaky predmestskej dopravy a rýchlodráha RER.
Blížil sa večer, povedľa trate sa začalo objavovať stále viac a viac budov, až nakoniec vlak začal znižovať rýchlosť. Náhle sa po pravej strane ukázala rieka Seina.

Vlak prechádzal množstvom zastávok, staníc a odbočiek, z ktorých odbočovali koľaje na traťové spojky, odstavné koľajiská a na trate liniek rýchlodráhy RER. Niektoré stúpali, iné klesali, aby nakoniec prekrižovali ich trať alebo sa ponárali pod úroveň trate. Sieť rýchlodráhy RER pod centrálnou časťou mesta Paríž je situovaná pod úroveň terénu.

Zostával posledný úsek do cieľa. Ivan hľadal cestný okruh, takmer 35 km dlhý, známy pod názvom Boulevard Péripherique, ktorý obopínal Paríž a odvádzal tranzitnú dopravu mimo centra. Náhle sa nad množstvom staničných koľají objavil široký most bulváru. Vlak vošiel do Paríža. Jeho rýchlosť klesla na 40km/h. Pred posledným cestným nadjazdom vľavo pri koľaji svietili na návestidle tri žlté svetlá a za nadjazdom na opornom múre stihol Ivan odfotografovať nápis PARIS AUSTERLITZ. Vchádzali do cieľa, rýchlosť sa znižovala, rušeň vošiel na koľaj pri vyvýšenom nástupišti pod zastrešenou halou a plazil sa s vlakom až na koniec koľaje. Po zastavení pred zarážadlom zostúpili dvaja kamaráti na nástupište. Kým Ivan stihol urobiť niekoľko fotografií, rušňovodič zabrzdil súpravu, stiahol zberač a s buchnutím nástupných dverí opustil rušeň.

Ivan už nevyzvedal, tých prekvapení na dnešný deň stačilo. Na záver dňa si však neodpustil nočný pohľad na osvetlenú Eiffelovu vežu.

Jeden z mnohých typických zámkov.

Jeden z mnohých typických zámkov.

Elektráreň „Centrale Nucléaire de Saint-Laurent“

Elektráreň „Centrale Nucléaire de Saint-Laurent“

Po príchode do cieľa cesty. Stanica Paris Austerlitz.

Po príchode do cieľa cesty. Stanica Paris Austerlitz.

Eiffelova veža.

Eiffelova veža.

©železničný.net 2015 350hugino

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Príspevkov: 676
18.11.2015 0:43 18.11.2015 0:43
Re: Vo svete vysokých rýchlostí

Wow Ivan klobuk dole Ako obvykle precital som si Tvoj clanok jednym dychom Tvoje clanky su vzdy uzasne a to neprehanam synonymum kvality Nadherne citanie a dufam ze bude este vela podobnych clankov :bow::y::apl:


Príspevkov: 676
18.11.2015 1:05 18.11.2015 1:05
 Re: Vo svete vysokých rýchlostí

A este mala poznamka Musel to byt uzasny zazitok v srdci Francuzska mne sa to podarilo len raz a to z Kolina nad Rynom do Aachenu Ale na ten zazitok nezabudnem lebo pan rusnovodic ma posadil za kontroler a riadil som TGV Thalys presne podla jeho instrukcii a pokynov Krasny vlak:inlove:

Administrátor
Ru
Príspevkov: 24237
18.11.2015 16:57 18.11.2015 16:57
Re: Vo svete vysokých rýchlostí

Hoci bývam pár metrov od kostola, ktorý dal postaviť sám velebný pán A.Hlinka, tak rečeno otec národa,som neverec.Ale neodpustím si:BOŽE!! KEDY TOTO BUDE REALITA AJ NA SLOVENSKU!!??A NA LIPTOVE ZVLÁŠŤ?Pri terajšej konštelácii sa toho nedožije ani syn môjho syna.Perfektne spracovaný článok.Nezabudnuteľný zážitok.

do r. 1996 Bratislava, potom Šumava
Príspevkov: 40
18.11.2015 21:18 18.11.2015 21:18
Re: Vo svete vysokých rýchlostí

Perfektná reportáž :y: z pera dvojnásobného pána majstra (=rušňovodiča, =majstra písaného slova).
Ivanove články sú silne návykové, kto raz prečíta, vyžaduje ďalší a ďalší prísun. Dúfam, a určite nie som sama, že tento nie je posledný a môžeme sa tešiť na ďalšie.