Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 85 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 4
Registrovaných: 0 Anonymných: 85 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 24.02.2015 0:00:00
Zobrazení : 8465

Z Brna bez odporníka

Nemenovaného večera roku 1992 vstúpila do miestnosti nocľahárne na druhom poschodí Fantovej budovy pražskej hlavnej stanice kasárenská babka Benešová. „Pane Kožehubo, vstávejte,“ počul Ivan hlas, ktorý ho prebral zo spánku. Netrvalo dlho a rušňová čata Ivan Kožehuba a Ivan Tankovič (Ivan a Ivčo) kráčala z druhého poschodia dole točitým schodiskom. Starými dverami sa dostali priamo do stredu nádherne vyzdobenej historickej výpravnej budovy, kde bola kopula a latinský nápis PRAGA mater urbium – Praha matka miest.


Presne v týchto miestach kedysi dávno - pradávno kráčalo po schodisku do podchodu množstvo cestujúcich, ktorí sa ponáhľali na svoj vlak. Väčšina z nich vystúpila zo starej dvojnápravovej električky s prívesným vozňom, ktorá mala zastávku pred budovou stanice, za ktorou sa nachádzal veľký park plný stromov. Tak si na tieto miesta spomína Ivan z prvého školského výletu do Prahy vlakom,na ktorom v Kutnej Hore prepriahali rušňe.

Rušňová čata začínala po odpočinku druhú polovicu turnusovej služby.Čakala ich nočná cesta z Prahy do Bratislavy. Zo starej haly pražskej hlavnej stanice prešli dole po schodoch a cez novú prijímaciu budovu, po streche ktorej prechádzala diaľnica pretínajúca hlavné mesto a kde z podzemia vyúsťovali eskalátory rovnomennej stanice metra, sa dostali na čerstvý večerný vzduch v parku. Aj keď to bolo iba torzo, čo zostalo z pôvodných Vrchlického sadov, predsa len to bol park. Dole brehom kráčali po chodníku smerom ku stanici Praha Masarykovo nádraží. Na treťom nástupišti spolu vyčkávali príchod vlaku Ex 170 Vyšehrad, premávajúci na trase Bratislava – Praha.

V diaľke zbadali dve biele svetlá blížiaceho sa rušňa pomaly vchádzajúceho vlaku na štvrtú koľaj.

„Prichádza Šemík expres“, oznámil Ivan s úsmevom.

„Aký Šemík?, čo si zase vymyslel za blbosť!?“ pýtal sa Ivčo.

„Aká blbosť? Ty nevieš, kto bol Šemík? To bol kôň, ktorý skokom cez hradby pevnosti Vyšehrad do rieky Vltavy zachránil život Horymírovi“, vysvetľoval Ivan.

„To poznám, to je povesť o Vyšehrade“.

„Ivčo a vieš prečo koník preskočil hradby? Lebo mu Horymír do ucha pošepkal utíkej Šemíku, jde na tebe konskej řezník!

Takto spoločne zažartovali pred spiatočnou cestou do Bratislavy. Za ten čas sa modrý rušeň s vypnutými ventilátormi v tichosti pomaly približoval, až napokon zastavil v cieli cesty,pred betónovým zarážadlom s modrou kosoštvorcovou doskou.

Dvere zelených vozňov s kotúčovými brzdami, ktoré sa odlišovali od ostatných žltým pásom pod oknami,sa otvárajú a plochu nástupišťa zapĺňa množstvo cestujúcich, ktorí prechádzajú okolo rušňa do vestibulu stanice, aby sa napokon rozplynuli v priľahlých uliciach hlavného mesta.

Dvaja Ivanovia kráčajú oproti valiacemu sa davu smerom k rušňu 350.015.

„Kde je Hugo?“, pýtajú sa kolegov Michala Šurana a Valéra Šima, ktorí doviezli vlak.

„Údržba v depe na východnom“ odpovedal Valér.

Nová čata čaká, kým sa uvoľní stanovište. Odovzdávajú si rušeň.

“Máte to v poriadku“, oznamujú odstupujúci kolegovia, podávajú ruky, želajú šťastnú cestu a miznú s poslednými cestujúcimi v útrobách stanice.

Dvaja Ivanovia prenášajú riadenie na opačné stanovište. Čaká ich cesta domov, do Bratislavy.V zmysle turnusového poriadku Ivan bude riadiť rušeň po Havlíčkov Brod, kde Ivčo prevezme riadenie po Bratislavu.

Okolo rušňa sa to zrazu hemží železničiarmi. Jeden odpája kábel vlakového kúrenia, druhý súpravu vozňov od rušňa. O chvíľu pocítili jemný pohyb, keď staničná záloha zašla z opačnej strany na súpravu prázdnych vozňov vlaku. Cez čelné okno čata sleduje, ako sa vozne vzďaľujú od rušňa, až koľaj pred nimi zostala voľná.

Konečne nastala chvíľa, kedy bolo možné začať s posunom.

Ivan stlačil tlačidlo píšťaly, stanicou zaznel jej prenikavý hvizd a jazdnou pákou dal povel k zaradeniu výkonu. V strojovni sa roztočil nepriamy kontrolér a digitrónové ukazovatele poslušne zobrazili číslom 02 jeho polohu. Ventilátory začali preháňať vzduch cez strešné žalúzie a koženými rebrami mechov do trakčných motorov.

Modrý rušeň 350.015 sa začal ladne pohybovať po štvrtej koľaji pri treťom nástupišti. Zastavil sa na jeho konci pri krytom prístrešku, z ktorého po chvíli vyšiel výpravca.

„Nazdar, jedete strojne do Holešovic“, podával im výpravca vlakopis pre rušňový vlak.

„Jasné, na vlak 379, na Meter a pol“, odpovedal mu Ivčo.

„Tak můžete jako posun na pravý Žižkov po odjezdové návěstidlo,“ vypravil výpravca rušňovlak.

Pätnástka sa dala do pohybu. Pomaly prešla výhybky pod stavadlom č.2 a pokračovala v jazde po „pravom Žižkove“, teda prvej koľaji z dvorany smerujúcej na Hrabovku. Po pravej strane stáli prízemné budovy dozorcu depa, na ktorých bol veľkými písmenami namaľovaný nápis „veksle u Melouna“. Kto a z akej príčiny to tam napísal, Ivan nikdy nezistil. Za nimi sa nachádzala presuvňa depa s opravárenskými halami. Ivan krátko zapískal píšťalou na pozdrav strojmajstrovi v budove, za ktorou sa pri plote nad Trocnovskou ulicou nachádzala stlačeným vzduchom poháňaná točňa s priemerom 22,14 metra.

Za mostom ponad Trocnovskú ulicu smerujúcu na Florenc sa rušeň pomaly blížil k návestidlu S1Ž na Hrabovke.

„Na stoj“, hlásil Ivčo Tankovič.

„Počkáme si, asi z hlavného odchádza rýchlik“, odpovedal Ivan a vypol chod ventilátorov.

Na stanovišti zavládlo ticho.

V diaľke pred nimi sa zjavili dve biele svetlá označujúce začiatok približujúceho sa vlaku a po chvíli okolo nich po druhej koľaji prešla „lochneska“, súprava predmestkej pantografovej jednotky s označením 451, ktorá smerovala levým Žižkovom do konečnej stanice Praha Masarykovo.

Sprava sa na konci spojovacej koľaje, ktorá klesá so sklonom 20‰ z hlavného na Hrabovku, objavuje pražská dvojka, teda rušeň radu 150 s dlhou súpravou vozňov s vysvietenými oknami. Ako had sa pomaly plazí popod vysoký oporný kamenný múr. Cez výhybky sa skrúca do prvej traťovej koľaje až sa napokon posledný vozeň s dvomi červenými koncovými svetlami stráca v diaľke dvojkoľajnej trate do stanice Prahy Libeň.

Na návestidle S1Ž sa rozsvietila návesť výstraha a pätnástka sa vydala na krátku cestu po pražských spojkách.

Pomaly prešla okolo vľavo stojaceho poschodového stavadla číslo 1, pod ktorým sa napájali koľaje trianglu s pomenovaním prvý a druhý most zo stanice Praha Bubny.

Vpravo stojaci rýchlostník s číslom 80 dovolil pätnástke rozbehnúť sa po prvej koľaji. Na návestnom opakovači vedľa cvakajúceho rýchlomera, umiestnenom nad ovládačom brzdiča, sa rozsvietilo žlté svetlo.

Trať sa stočila mierne vpravo a začala stúpať. V druhej koľaji ležala výhybka a z nej odbočovala koľaj na vlečku do ČKD Dukla Karlín, ktorá klesala do neznáma po ľavej strane.

Po pravej strane trate, ktorá sa stáčala tiahlym oblúkom vľavo, sa nachádza hustý les ťahajúci sa vysoko nad trať. Ešte vyššie nad zalesneným svahom sa nachádza koľajisko výhybne Vítkov. Nikto si neuvedomoval, že tieto dve samostatné trate sú vlastne tak blízko. Pod hustým lesom je v záreze

vysoko vo svahu postavené jediné a posledné oddielové návestidlo jednosmerného automatického bloku, ktoré návestí znak očakávaj rýchlosť štyridsať.

Po prejazde za návestidlo zhasína horné žlté svetlo návestného opakovača a rozsvecuje sa žlté medzikružie. Takmer okamžite sa ozýva húkačka vlakového zabezpečovača. Nad traťou sa nachádza nižší cestný nadjazd a za nim hneď moderný vysoký viadukt novopostavenej električkovej trate. Krátky priamy úsek v záreze sa začína stáčať vpravo. Vzdialenostné upozorňovadlá s postupne ubúdajúcimi trojuholníkmi signalizujú, že sa pätnástka blíži ku taktiež vysoko vo svahu postavenému vchodovému návestidlu do stanice Praha Libeň.

Digitrónové ukazovatele už dávno zobrazujú číslom 00 nulovú polohu nepriameho kontroléra a rušeň so stiahnutým zberačom prechádza výbehom popod jednokoľajný železničný most trate z výhybne Praha Vítkov do Prahy Vysočany. Za mostom sa nachádza delenie trakčného vedenia meniarne Balabenka. Rušeň zastavuje v stanici Libeň a čata sa prenáša na opačné stanovište. Odchodové návestidlo dovoľuje jazdu v smere do stanice Holešovice a pätnástka prechádza popod most s už dvojkoľajnou traťou do stanice Praha Vysočany. Po obidvoch stranách klesajú jednokoľajné spojovacie koľaje od výhybky č.1 výhybne Rokytka. Spojovacie koľaje nakoniec ústia výhybkami do trate v smere na Holešovice.

Zostáva krátky úsek so štvorznakovým automatickým blokom a pätnástka prechádza okolo vchodového návestidla stojaceho pred portálom tunela s návesťou opakovaná výstraha. Po výjazde z tunela rušeň pomaly vchádza na betónový most ponad rieku Vltava.

Ivan rád jazdil do tejto modernej stanice, kde vjazd rušňovlaku bol náramne jednoduchý. Ako vlak prešiel okolo vchodového a zastavil pri cestovom návestidle. Potom na návesť posun dovolený už ako posun zašiel na miesto odstavenia. Žiadne prenášanie, žiadne zdĺhavé obsadenie zhlavia posunujúcim rušňom. Všetko rýchlo a bezpečne.

Do pravidelného príchodu vlaku 379 zostávala takmer hodina, ktorú čata využila na písomnosti a varenie kávy. Pred polnocou zastavil pri druhom nástupišti dečínsky rušeň 372 s vlakom 379 Metropol a počas pobytu vlaku si vymenil miesto s rušňom 350.015, ktorý sa vydal na ďalšiu časť dlhej nočnej cesty.

*********************

V Havlíčkovom Brode si rušňovodiči vymenili miesta. Za ovládacie páky riadiaceho pultu si sadol Ivčo a vlak bez problémov pokračoval cez vysočinu až po stanicu Brno Královo Pole. Na odchodovom zhlaví Ivčo upravil rýchlosť na 80 a pätnástka vbehla s vlakom do prvého zo štyroch tunelov. V tuneli Ivčo vykrokoval reguláciu výkonu na hospodárny 27. stupeň a viezol vlak hore stúpaním do Husovického tunela.

Prešli popod cestný nadjazd, minuli tabuľu „ukončenie práce postrku“ a pri návesti „pripravte sa na stiahnutie zberača“ Ivčo prestavil jazdnú páku do NULY. Pneumotor začal otáčať povelovým valcom nepriameho kontroléra a cvakať stykačmi. Blížili sa k miestu bývalej hlásky Husovice, kde sa nachádzali nástupištia, ale zástavka to nebola. Tú vybudovali až neskôr. Ivan sa v tme stanovišťa zahľadel zo sedačky pomocníka na pohyblivé červené čísla digitrónového ukazovateľa stupňov, keď náhle zbadal za rušňovodičom v okne dverí na stanovište, ako sa začína tmavý svah rozsvecovať červenou farbou.

Neprešla sekunda, natiahol ruku a zatlačil červené tlačidlo STOP na pulte.

Striedavý vypínač rozopol s typickým zvukovým efektom a na stanovišti zostalo ticho.

„Čo robíš?!“, pýtal sa prekvapene Ivčo, „však by to vyšlo bez problémov po sťahovačku“.

„Viem, ale horí nám strecha, začínal svietiť svah na tvojej strane“.

„Čo urobíme?“ spýtal sa Ivčo.

„Zájdeme najskôr za sťahovačku. Niečo vymyslíme“.

Pätnástka prešla v poradí druhým, Husovickým tunelom, v ktorom s ohľadom na prechodový prierez bolo nariadené sťahovať zberač,a začala klesať s vlakom do Maloměříc.

Ivan vbehol do strojovne vykonať obhliadku a vypnúť elektrodynamickú brzdu.

Keď sa vrátil, počkal ešte na prechod tretím tunelom a potom sa vyklonil z okna, aby zistil, či neuvidí na streche plameň. Našťastie bolo všetko na prvý pohľad v poriadku. Všade bola tma.

„Vieš čo, nahoď vypínač, ale nedávaj rušeň do výkonu. Uvidíme, čo sa stane“, navrhol Ivan.

Ivčo otočil spínačom na pulte a hlavný vypínač sa prestavil do zapnutej polohy. Všetko bolo v poriadku, nezaúčinkovala žiadna ochrana.

„Výborne! Teraz spusti kompresory a dofúkaj vzduch do vzduchojemov. Ak bude postavené, tak výbehom zájdeme až do Brna na hlavné“, navrhol Ivan, ktorému sa v hlave okamžite vynárali elektrické schémy rušňa.

Metropol zastavil pri prvom nástupišti hlavnej stanice v Brne.

„Niečo ma napadlo, nič nerob, hneď sa vrátim“, povedal Ivan a vybral sa do prístrešku na druhé nástupište. Vošiel do miestnosti vonkajšieho výpravcu.

„Dobré ráno. Som rušňovodič od vlaku 379. Nemohla by nás zo stanice vytlačiť staničná záloha, ktorá privesuje poštu na koniec vlaku?“ predstavil sa so zvláštnym želaním.

„A proč?“ zvedavo sa pýtal výpravca.

Mám neschopný rušeň“ odpovedal Ivan.

„Johochu, když seš neschopný, proč chceš vytlačit?“, vyzvedal výpravca, nechápajúc vzniknutú situáciu v túto skorú rannú hodinu.

„Keď zariadiš, aby vlak vytlačili zo stanice, nebudeš mať obsadenú koľaj a žiadne starosti. Ak sa mi nepodarí sprevádzkovať rušeň, zostanem neschopný stáť v Heršpiciach“, vysvetľoval Ivan.

„Ale ak nezastavím v Heršpiciach, volaj do Břeclavi, že žiadam druhý rušeň, lebo som naozaj neschopný. Takto aspoň bude menšie meškanie. A ešte niečo. Môžeš zariadiť,aby záloha tlačila na čo najvyššiu rýchlosť?“ dopodrobna vyrozprával svoj plán výpravcovi.

Výpravca zdvihol telefón, niekde telefonoval, zložil a oznámil: „Hochu zařízeno!“

Ivan dobehol k rušňu a s úsmevom rýchlo vysvetlil Ivčovi, čo dohodol s výpravcom.

Ivčo nič nenamietal a prenechal Ivanovi miesto za ovládacím pultom. Na dvere zaklopal vlakvedúci, ktorému tiež vysvetlili plán na cestu do Břeclavi.

V tej chvíli prišiel už vozmajster. Ivan vykonal skúšku brzdy, podpísal správu o brzdení, doplnil vzduch do vzduchojemov a stlačil červené tlačidlo na pulte.

Prásk!

Striedavý hlavný vypínač rozopol s dôverne známym zvukovým efektom, zberače poslušne klesli na strechu.Ivan prestavil nepriamy kontrolér na 27. stupeň,z tašky vybral vykracovacie káble a stratil sa v útrobách strojovne, kde čosi-kdesi majstroval. Ešte skôr, ako bolo počuť hvizd píšťalky výpravcu sa rýchlo sa vrátil na stanovište.

Nadišiel čas odchodu. Pod rušňom na nástupišti stál výpravca s vysielačkou v ruke.

Ivan zdvihol zberač a vyčkával.

„Odjezd!“, ústne vypravil výpravca vlak a následne začal niečo rozprávať do ručnej vysielačky.

Pätnástka stála bez pohybu na svojom mieste. Sekundy ubiehali, nič sa nedialo, ale napokon sa vlak pohol.

Tiché cvakanie ručičky rýchlomera znelo ohlušujúco v zlovestnom tichu na stanovišti.

Dva páry očí rušňovodičov striedavo sledovali trať a ručičku rýchlomera, ktorá sa pomaly blížila ku číslu 30.

„To nie je dobre, sľúbil, že bude tlačiť rýchlejšie“,prerušil relatívne ticho na stanovišti smutný hlas Ivana.“Potrebujeme vyššiu rýchlosť.“

Osud sa práve v tejto chvíli naklonil na stranu rušňovej čaty. Pocítili, ako začala rýchlosť narastať. Ivan pochopil, že koniec vlaku opustil obvod stanice, kde je obmedzená rýchlosť na 30 km. Ručička rýchlomera ukazovala na číslo 40 a kmitala stále vyššie.

„Hop alebo trop“, povedal Ivan a otočil spínač hlavného vypínača. Rušňom trhlo, ručičky ampérmetrov trakčných motorov vystrelili do pozoru, ventilátory sa roztočili a začali chladiť trakčné motory a dobíjať akumulátorové batérie.

Šťastena im pomohla dočasne sprevádzkovať rušeň.

„Ideme smer Břeclav“, povedal spokojne Ivan, keď videl, ako sa rýchlosť zvyšuje.

„A čo ďalej?“ pýtal sa Ivčo. „Pred Modřicami je neutrál.“

„Vypneme hlavný vypínač. Pri vyššej rýchlosti ho bez problémov znova natvrdo nahodíme“.

Stalo sa ako povedal, rýchlosť upravoval radením šuntovacích stupňov a takmer na čas sa blížili s vlakom ku vchodovému návestidlu stanice Břeclav Přednádraží. Tam doplnil vzduch do vzduchojemov, rozopol hlavný vypínač a začal brzdiť. Ručičky ampérmetrov motorových skupín sa nepohli. Elektrodynamická brzda bola vypnutá, brzdenie prevzala tlaková brzda. Osemdesiatkou prechádzali po hlavnej koľaji prednádražia, na konci ktorej cestové návestidlo signalizovalo návestný znak štyridsať a výstraha.

„Som zvedavý, či nás čaká druhý rušeň“, zapochyboval Ivčo, keď sa pomaly blížili na koniec druhého nástupišťa, kde návestidlo na lávke svietilo červeným svetlom.

Hneď, ako vlak zastavil, nechávajúc pred sebou miesto pre druhý rušeň, zbadali obidvaja, ako na kútskom zhlaví zaiskril zberač, ktorý sa dotkol trolejového drôtu.

Prišiel vlakvedúci a výpravca. Kým Ivčo z miestnosti vonkajšieho výpravcu telefonoval strojmajstrovi do Bratislavy a vysvetľoval, že potrebuje výmenu rušňa na hlavnom v Bratislave, Ivan zo strojovne zobral vykracovačky a uviedol pätnástku do pôvodného stavu. Z Břeclavi odišli s laminátkou na príprahu a na hlavnej stanici zastavili načas pri prvom nástupišti. Počas pobytu, kým prvá záloha odvesila poštový vozeň z Brna od vlaku a prestavila ho pod zastrešenú konštrukciu koľajiska vo dvore, bol v čele vlaku vymenený rušeň. Neschopný rušeň do depa odtiahla laminátka.

Pätnástku rušňová čata odstavila na nulkovú koľaj v depe. Ivan zapísal do knihy opráv jednou vetou požiadavku na opravu: vadný rozjazdový odporník.

*****************************************

Nikto by sa nič nedozvedel, keby.....

Keby opäť osud nezasiahol a nefungovali by zákony pána Murphyho.

Dva týždne po tejto príhode pri nástupe do služby našiel Ivan v prevádzkovom zázname vložený všetkým rušňovodičom dôverne známy papier.

Papier, ktorý mal cyklostylom vytvorenú predtlač textu, ktorá stroho informovala – dostavte sa do miestnosti č.17 za účelom vysvetlenia – mimoriadna udalosť u vlaku 379.

V miestnosti č.17 Ivana privítal Karel Holubec, ktorý mal za úlohu vykonať vypočutie udalosti a vyhotoviť o tom zápis s postup činností.

Začal rozhovor plný otázok a odpovedí. Karel najskôr neveriacky krútil hlavou, keď Ivan dopodrobna vysvetlil, čo, kde a ako....

Po vypočutí celej udalosti si sadol za písací stroj a začal všetko, čo mu Ivan vyrozprával, s hlasitým ťukaním zaznamenávať na vložený čistobiely papier.

Po vykonaní zápisu bol Ivan zvedavý, ako sa v depe dozvedeli, že mal na vlaku mimoriadnosť.

„Vieš, v depe Brno Maloměřicekontrolovali rýchlomerový prúžok rušňa staničnej zálohy a zistili prekročenie rýchlosti. Predvolali rušňovodiča a ten sa bránil, že dostal príkaz od výpravcu.

„Tak sme to museli vyšetriť“, s úsmevom dodal Karel Holubec.

Praha Hrabovka v roku 2005. Posledné leto plnej prevádzky po spojovacej koľaji z pražskej hlavnej stanice. Foto: Tomáš Palyza.

Praha Hrabovka v roku 2005. Posledné leto plnej prevádzky po spojovacej koľaji z pražskej hlavnej stanice. Foto: Tomáš Palyza.

Pohľad na odchodové návestidlo S1Ž z koľaje pravý Žižkov na Hrabovke z roku 2005 v smere od zanedlho zrušenej spojovacej trate vedúcej do stanice Praha hlavné nádražie. Foto: Tomáš Palyza.

Pohľad na odchodové návestidlo S1Ž z koľaje pravý Žižkov na Hrabovke z roku 2005 v smere od zanedlho zrušenej spojovacej trate vedúcej do stanice Praha hlavné nádražie. Foto: Tomáš Palyza.

Prevažná väčšina vlakov z Prahy hlavného v smere do Kolína odchádzala po spojovacej koľaji cez Hrabovku. Fotografia zachytila rušeň 350.019 s vlakom EC135 s odchodom o 10.00 hod. zo stanice Praha hlavné nádražie dňa 28.10.2005 Foto: Tomáš Palyza

Prevažná väčšina vlakov z Prahy hlavného v smere do Kolína odchádzala po spojovacej koľaji cez Hrabovku. Fotografia zachytila rušeň 350.019 s vlakom EC135 s odchodom o 10.00 hod. zo stanice Praha hlavné nádražie dňa 28.10.2005 Foto: Tomáš Palyza

Unikátna fotografia dokumentujúca posledné chvíle trate cez výhybňuVítkov. Až po vyrúbaní lesa vo svahu je vidno polohu dvoch tratí. Hore jednokoľajná trať z výhybneVítkov dole už iba jedna koľaj pôvodnej dvojkoľajnej trate do Masarykovho nádraží. Foto: Tomáš Palyza

Unikátna fotografia dokumentujúca posledné chvíle trate cez výhybňuVítkov. Až po vyrúbaní lesa vo svahu je vidno polohu dvoch tratí. Hore jednokoľajná trať z výhybneVítkov dole už iba jedna koľaj pôvodnej dvojkoľajnej trate do Masarykovho nádraží. Foto: Tomáš Palyza

Ešte jednokoľajový most ponad trať do Prahy Masarykovho nádraží, pred ktorým stálo vo svahu, ktorý je už v roku 2005 vybagrovaný, vchodové návestidlo do stanice Prahy Libeň. Foto: Tomáš Palyza

Ešte jednokoľajový most ponad trať do Prahy Masarykovho nádraží, pred ktorým stálo vo svahu, ktorý je už v roku 2005 vybagrovaný, vchodové návestidlo do stanice Prahy Libeň. Foto: Tomáš Palyza

Pohľad z druhej strany na jednokoľajný most ponad dvojkoľajnú trať do stanice Praha Masarykovo nádraží. Dňa 28.10.2005 prechádza po moste rušeň 350.006. Za mostom sa nachádzala výhybka číslo jedna odbočky Rokytka. Foto: Tomáš Palyza

Pohľad z druhej strany na jednokoľajný most ponad dvojkoľajnú trať do stanice Praha Masarykovo nádraží. Dňa 28.10.2005 prechádza po moste rušeň 350.006. Za mostom sa nachádzala výhybka číslo jedna odbočky Rokytka. Foto: Tomáš Palyza

Večerná idylka. Dnes už neznámy pohľad na svietiace digitrónové ukazovatele jazdných stupňov rušňa radu 350. Foto: Tomáš Palyza

Večerná idylka. Dnes už neznámy pohľad na svietiace digitrónové ukazovatele jazdných stupňov rušňa radu 350. Foto: Tomáš Palyza

Dávno zrušená hláska Husovice. Miesto, kde vznikla porucha na rozjazdovom odporníku. Dňa 3.5.2006, kedy vznikla fotografia, boli vysekané porasty v okolí a prebiehali práce na stavbe zastávky Brno Lesná. Foto Tomáš Palyza.

Dávno zrušená hláska Husovice. Miesto, kde vznikla porucha na rozjazdovom odporníku. Dňa 3.5.2006, kedy vznikla fotografia, boli vysekané porasty v okolí a prebiehali práce na stavbe zastávky Brno Lesná. Foto Tomáš Palyza.

Nezvyčajný pohľad na stanicu Brno z Petrova. Opäť náhoda spôsobila, že na nezvyčajnej fotografii zo dňa 9.10.2005 je práve rušeň 350.015. Foto Tomáš Palyza.

Nezvyčajný pohľad na stanicu Brno z Petrova. Opäť náhoda spôsobila, že na nezvyčajnej fotografii zo dňa 9.10.2005 je práve rušeň 350.015. Foto Tomáš Palyza.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
do r. 1996 Bratislava, potom Šumava
Príspevkov: 40
25.02.2015 20:24 25.02.2015 20:24
Re: Z Brna bez odporníka

Ďalší zo série Ivanových úžasných článkov doplnený fotkami s historickou hodnotou. Teším sa na ďalšie príbehy tohoto autora. Dúfam, že raz vyjde knižka, pre ktorú navrhujem názov "Ivanove (železničné) huncútstva".

Praha
Príspevkov: 5492
25.02.2015 20:26 25.02.2015 20:26
Re: Z Brna bez odporníka

Nádhera....Tie fotky žižkovskej spojky unikát.Vždy ked idem cyklostezkou poza Vítkov tak si to užívam ,aké to mohlo byť nádherné...:h::h::h: