Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 88 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 3
Registrovaných: 0 Anonymných: 88 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 20.01.2015 0:00:00
Zobrazení : 8032

Nex 41302 do Kutnej Hory - druhá časť

Po odchode zo stanice Brno dolní sa laminátka s piatimi na bielo zafarbenými chladiarenskými vozňami hravo vyšplhala krátkym stúpaním 8 ‰ na násyp dvojkoľajnej trate.


Tento úsek železničiari nazývajú „průtah“. Je to takmer novopostavená trať, ktorá slúži najmä pre potreby nákladnej dopravy. Vybudovaná bola v šesťdesiatych rokoch, aby sa v rámci elektrifikácie trate odľahčila doprava cez brnenské hlavné nádražie. Pôvodná dvojkoľajná trať sa stáčala vľavo, stúpala násypom do priestoru severného zhlavia stanice Brno hlavní a odkiaľ pokračovala po pôvodnej trati do Žideníc.

Trať novej spojky „průtahu“ bola vybavená jednosmerným autoblokom.Hneď prvé návestidlo malo pod návestným štítom umiestnený čierny terč, ktorý oznamoval, že za ním nasleduje vchodové návestidlo odbočky Táborská. V uzle Brno sa nachádzalo veľké množstvo obyčajných križovatiek a jedna z nich sa nachádzala v ceste vlaku Nex 41302. Za vchodovým návestidlom prešli križovatkou prvú traťovú koľaj a výhybka ich napojila na druhú koľaj dvojkoľajnej trate do stanice Brno Slatina.

Na konci kilometrovej priamej trate na vchodovom návestidle odbočky Brno Židenice svietilo dolné žlté svetlo so žltým pásom a horné svetlo zeleno.

„Rýchlosť šesťdesiat a voľno“,pohotovo hlási Ivan.

Paľo sťahuje zberač, laminátka zotrvačnosťou prechádza výhybkami zhlavia a dostáva na traťovú koľaj T2A. Paľo radí odbočky a zvyšuje rýchlosť na 80km/hod. V protismere vpravo stojí pri vchodovom návestidle „veselácky“ Sergej T679.1406 s nákladným vlakom a čaká na uvoľnenie koľají na zhlaví, aby mohol pokračoval v ďalšej jazde neznámo kam. Nexo prechádza zdanlivo štvorkoľajnou traťou okolo množstva koľají stanice Brno Malomeřice. Aj keď na prvý pohľad vyzerá ako štvorkoľajná, sú to v skutočnosti dve dvojkoľajné trate. Dve vnútorné bez trakčného vedenia s označením T1 a T2 vedú do Českej Třebovej a po vonkajších stranách sú elektrifikované koľaje T1A a T2A trate do Havlíčkovho Brodu.

Paľo zbadal v koľajisku pohybujúce sa postavy a okamžite stláča tlačidlo húkačky.

Túúúúúúúúúúúúúúúúúúúú, ozval sa zvuk húkačiek.

Muži s taškami na ramenách zdvíhajú na okamih jednu ruku, signalizujúc, že počuli varovanie a rýchlo opúšťajú priestor koľaje.

„To boli naši! Idú striedať“, hovorí Paľo a skutočne v diaľke zbadajú po koľaji T1A blížiaci sa nákladný vlak. Po odpočinku na kasárni kontajnerového terminálu bratislavské čaty striedali čaty na vlakoch od Kutnej Hory v smere na Bratislavu. Miesto určoval dispečer a väčšinou sa striedalo v Heršpiciach na štrnástej, alebo v Malomeřiciach na traťovej koľaji. Tam v budove na židenickom zhlaví mali vyhradenú miestnosť, kde vyčkávali na zvonenie telefónu. V nočných hodinách jazdil po brnenských spojkách motorový vozeň M131.1 prezývaný "KUFOR“. Bol to taký železničný taxík na zavolanie, ktorý prepravoval čaty, kde bolo treba, a s ktorým jazdili perfektní rušňovodiči. Občas sa podarilo Ivanovi sadnúť za jeho ovládacie páky a vyskúšať sa pohnúť a radiť rýchlosti mechanickej prevodovky Mylius bez toho, aby sa mu nezamotali ruky.

Koľaje trate do Českej Třebovej začínajú klesať, aby krátkym tunelom, tvoreným mostom severného zhlavia Maloměříc a pravotočivým oblúkom zatočili do prvého tunela Moravského Krasu.

Nexo naopak mierne stúpa ku odchodovému návestidlu traťovej koľaje T2A. Prechádza koľajovú spleť za stavadlom 3 a opúšta Malomeřice. Klenutým mostom prechádza ponad rieku Svitavu a takmer okamžite sa ocitá v tme obřanského,najkratšieho zo štyroch tunelov po Královo Pole. Okolo kostolíka svätého Václava v Obřanoch sa stále stáča vľavo a stúpa úbočím, aby sa ponoril do cacovického a po krátkej chvíli tretieho, najdlhšieho Husovického tunela pod Lesnou. Tmu na stanovišti slabo osvetľuje zelené svetlo. Návestný opakovač, umiestnený na stĺpiku medzi veľkými panoramatickými oknami laminátky priamo na rýchlomerom, prenáša návestné znaky oddielových návestidiel automatického bloku na stanovište rušňovodiča. Tento výdobytok techniky sa vo veľkej miere prejavuje v bezpečnosti. Rušňová čata má pri prenose návestných znakov na opakovač neustále istotu, že koľaj pred nimi je voľná a v prípade hmlistého počasia doslova vidí návestný znak blížiaceho sa návestidla. Nexo sa vynára z oblúkového Husovického tunela, za ktorým vpravo je stále vidieť pozostatky budovy hlásky Husovice. Priamou traťou klesá ku poslednému Královopolskému tunelu, za ktorým je vchodové návestidlo do rovnomennej stanice. Pred krajnou výhybkou stanice je umiestnený rýchlostník s číslom 100. Prechádzajú okolo vyvýšeného krytého ostrovného nástupišťa a za odchodovým návestidlom začína prvé stúpanie so sklonom 13‰ do stanice Kuřim, ktoré čaty nazývali Čebín-Česká. Toto označenie tvorili názvy zastávok z obidvoch strán vrcholovej stanice. Boli síce v opačnom poradí, ale z jednoduchého dôvodu. Vlaky v smere od Brna mávali menšiu hmotnosť a plný význam pomenovania platil hlavne pre ťažké vlaky od Kutnej Hory. Za miernym pravotočivým oblúkom trať stúpa a blíži sa ku zastávke Brno Řečkovice, ktorá je zaujímavá tým, že má iba jedno ostrovné vyvýšené nástupište situované medzi traťové koľaje. Niekde v týchto miestach stála železničná stanica pôvodnej jednokoľajnej trate do Tišnova. Tu sa nachádzala bývalá hláska Brno Řečkovice. Laminátka s ľahkosťou stúpa oblúkmi údolia potoka Ponávka okolo chatiek so záhradami a blíži sa ku zastávke Česká, kde kedysi stála hláska rovnakého mena. O malú chvíľu sa pred nimi objavuje posledné oddielové návestidlo. Oproti stretávajú nákladný vlak s bratislavskou S499.0.

Vchodové návestidlo stanice Kuřim návestí voľno. Prechádzajú stanicu a Paľo začína vyraďovať odbočky do nuly. Na odchodovom zhlaví sa stretávajú v rušňom S458.0, ktorý vchádza cestou posunu z elektrifikovanej vlečkovej koľaje s vozňami pre manipulačný vlak, ktorý stojí v stanici.

Odkláňajú sa od pôvodnej trate starej Tišnovky a dlhým zárezom priamej trate sa dostávajú na ľavú stranu údolia, kde na začiatku ľavotočivého oblúka začína spád.

„Vieš čo je tam vpravo na kopci?“ opýtal sa Paľo.

„Kde, čo?“ vyzvedá Ivan.

„Tam“, ukazuje Paľo na široký násyp na kopci vedúci nikam.

„To je násyp pôvodnej diaľnice, ktorá sa začala stavať, ale nikdy sa nedokončila“, vysvetľuje Paľo.

Vľavo od nedostavanej diaľnice je veľký lom, kam vedie železničná vlečka, pozostatok pôvodnej starej trate do Tišnova.

Za ľavotočivým oblúkom prechádzajú popod cestný nadjazd, aby sa stočili doprava okolo dedinky Čebín, ktorá má zastávku o niečo ďalej, taktiež s jedným ostrovným krytým nástupišťom a veľkou poschodovou budovou, kde bolo stanovište hlásky Čebín. Veľká budova súvisí s bývalým nákladišťom sa odstavnými koľajami, po ktorých zostalo iba prázdne miesto. Nexo výbehom prechádza cez neutrálne pole v blízkosti veľkej elektrorozvodne. Veľký nápis tabule zastávky oznamuje, že sú tu HRADČANY. Vskutku výstižný názov, ale do tých skutočných v Prahe sú z Bratislavy iba na polceste.

Vchádzajú do stanice Tišnov, za ktorou sa začína najnáročnejší úsek celej trate do Kutnej Hory. Pred sebou má Nexo takmer 20 km stúpania so sklonom 18 až 20 ‰. S piatimi vozňami je to hračka, ale s riadne ťažkým vlakom to bez postrku nepôjde. Normatív hmotnosti snáď napovie viac. Pre jeden rušeň S499.0 je norma S750, s rozjazdom v Tišnove dokonca iba S700 ton.

(Len pre porovnanie. Parný rušeň 556.0 s takmer polovičným výkonom mal normu S640 ton.)

Dva oceľové mosty priehradovej konštrukcie s dolnou mostovkou za odchodovým zhlavím, ponad rieku Svratku rachotom oznamujú do blízkeho okolia prechod každého vlaku. Objavuje sa prvý sklonovník s červeným číslom 18‰. Trať sa mierne stáča vľavo a rovným úsekom stúpa zvyšujúcim sa násypom až na oceľový most spoločný pre obe koľaje, ktorým prekračuje potok Loučka. Za ním sa trať stáča vľavo a stúpa ďalej po úbočí kopca Dranč.

Údolie po ľavej strane sa začína zužovať, potok je stále nižšie a nižšie. Ivan sleduje túto scenériu a premýšľa, aké to asi bolo za čias parnej prevádzky. Nákladný vlak plaziaci sa s dvomi rušňami v čele rýchlosťou 15-20 km/h. Rytmus štekania vyfukujúcej pary z komína musel byť násobený ozvenou od skál kameňolomu. Starý cestovný poriadok z roku 1966 vypovedá iba časť veľkolepého divadla, ktoré sa tu každodenne odohrávalo. Pravidelná jazdná doba do Řikonína – rovná pol hodina!

Zo spomienok z detstva, ktoré prežíval v dome starej mamy v Trenčíne si náhle predstavil výjav nočnej scény. V tme nebolo nič vidieť, keď ticho noci narušil zvuk vyfukujúcej pary a tiahle zapískanie parnej píšťaly. Nebol to rytmus bežne známy, ale dvojitý. Z diaľky doliehal silnejúci zvuk v sérii znejúcich výfukov, z ktorého prebiehali zimomriavky po chrbte. Z tmy v oblúku trate sa objavili dve biele svetielka prvého rušňa. A nad ním z komína vysoko vyletovalo množstvo iskier, ktoré spomalili svoj let a padali dole. Akoby sa tisíc svätojánskych mušiek vznášalo.....

„Čo si zaspal?“ počuje Ivan akoby z diaľky Paľov hlas a precitá do reality.

„Nie, iba som sa trochu zamyslel, to boli iní páni majstri, čo tu predtým jazdili“, odpovedal Paľovi.

„Znova si premýšľal nad parnými mašinkami?“ pousmial sa Paľo.

Nexo vychádzal z oblúka a po ľavej strane sa na opačnej strane údolia ukazuje v plnej kráse veľká stena kameňolomu. Mierny oblúk doľava a Nexo vstupuje na betónový viadukt na konci ktorého je portál tunela Dolní Loučky.

„V tuneli sa raz zrazili vlaky,“ prezrádza Paľo Ivanovi nové tajomstvo tejto trate.

„Prvý vlak zastavil na hláske Dolní Loučky a v tuneli do jeho konca narazil druhý. Cez tunel sa nedalo prejsť, bol úplne nepriechodný, a keď laminátku vyťahovali, tak sa od plameňa autogénu vznietil transformátorový olej a začalo to tam horieť. Dodnes je to miesto viditeľné hore na klenbe“.

Kým Paľo dorozprával celú príhodu, mali tunel za sebou a z výšky betónového viaduktu s najväčším rozpätím oblúka hľadeli do dedinky dole pod nimi. Na konci mosta prechádzali cez zastávku Dolní Loučky a začali sa rozprávať o tom, že tu by nechceli bývať, lebo chodiť do kopca na zastávku ku vlaku je poriadny turistický výkon. Krátky úsek zastávky má menšie stúpanie a pri pohľade cez čelné okno rušňa to vyzerá doslova ako schod na schodisku. Na konci nástupišťa červené číslo sklonovníka jasnou rečou oznamuje, že opäť pokračuje plné stúpanie, ktoré sa zmierni až v stanici Řikonín, kde vpravo za ostrovným nástupišťom zdravia výpravcu stojaceho pred dopravnou kanceláriou. Z Tišnova do Řikonína vystúpali o 120 výškových metrov. Koľaje stanice sa stáčajú doľava a za výhybkami odchodového zhlavia sa ocitajú v záreze pod cestným nadjazdom. Trať znova začína stúpať a naberá maximálnu hodnotu.

Ešte malý kúsok a blížia sa ku miestu na konci viaduktu údolia potoka Libochovky, kde sa stala veľká nehoda rýchliku s tragickými následkami. Okrem množstva nevinných cestujúcich tu skončil svoj život

aj rušeň S499.0117. Paľo rozsvecuje žiarovku reflektora a ocitajú sa v tme kratšieho a po krátkej chvíli aj druhého, dlhšieho Níhovského tunela. Z historických dokumentov Ivan niekde vyčítal, že práve niekde v týchto miestach došlo k poslednému výbuchu parného kotla éry parnej trakcie ČSD, a to na rušni 555.3231.

„Vraj tu cez vojnu boli továrne, kde sa vyrábali lietadlá“, začne rozprávať Paľo, ale rozprávanie prerušuje zvuk húkačky. Tentoraz stláča pedál pod riadiacim pultom. To už aj Ivan zbadal prechádzať cez koľaje pred zastávkou Níhov skupinu ľudí. Aj v týchto miestach trať tvorí výškový schod. Na konci nástupišťa za cestným nadjazdom sa trať stáča doprava dlhou priamkou stúpa hore ku miernemu ľavotočivému oblúku, za ktorým v priamke vidieť toľko očakávané posledné oddielové návestidlo s návesťou voľno. Na konci pravotočivého oblúka stojí vchodové návestidlo do Vlkova u Tišnova, miesta, kde končí najväčšie stúpanie. Červená hviezdička začína pravidelne signalizovať prechod voliča medzistupňami odbočiek transformátora. Paľo vyraduje jazdné stupne a s Nexom výbehom prechádza neutrálnym poľom v trakčnom vedení spínacej stanice.

Sú v nadmorskej výške 500 metrov. Z Tišnova vystúpali o 245 výškových metrov.

„Sme hore, tu nás čakajú už iba húpačky“.

Húpačkami nazývali čaty, v porovnaní s predchádzajúcim stúpaním, iba mierne stúpania a klesania od Vlkova do Žďáru nad Sázavou.

Vyšplhať s vlakom z Tišnova do Vlkova u Tišnova je náročné a obzvlášť muselo byť náročné pred elektrifikáciou trate. Jediný limitujúci faktor je prúd elektrónov s výkonom 4130 konských síl cez vinutia trakčných motorov laminátky. Omnoho náročnejšia na tomto úseku je jazda dole kopcom.

V tabuľke zošitového cestovného poriadku 320 v riadku stanice Vlkov u Tišnova je v stlpci 8 pri vlakoch brzdených druhým spôsobom stanovená rýchlosť 55 km/h, ktorá zaručuje, aby vlak nepresiahol kritickú rýchlosť s ohľadom na skutočnú brzdiacu hmotnosť, vyčerpateľnosť a čas potrebný na nábeh brzdy. Krivka rýchlosti, ktorá v tomto úseku bola vrytá do voskového papiera rychlomerového prúžku, mala doslova tvar zubov na píle. Pri rýchlosti nad 45 km/h sa začínalo brzdiť a kým sa dostavil účinok brzdy,rýchlosť dosahovala hodnotu nad 50 km/h. Keď rýchlosť vlaku brzdením klesla na 30 km/h, rušňovodič odbrzdil súpravu a kým gravitačná sila zvyšovala rýchlosť pomaly odbrzďujúcej súpravy, vzduch v priebežnom potrubí dopĺňal tlakový vzduch do vzduchojemov rozvádzačov všetkých možných typov a druhov.

Z Vlkova u Tišnova stúpali, teraz už miernejšie, stále vyššie do kopcov Českomoravskej vysočiny.

Počas mierneho klesania pred vchodovým návestidlom do stanice Križanov, kde sa ku hlavnej trati zľava pripojila trať z Velkého Meziříčí a Studenca, Paľo začal spomínať na nehodu, ktorá sa mu stala v Křižanove. Vtedy viezol Nexa z Kutnej Hory, keď v oblúku vysokého násypu pred vchodovým návestidlom došlo k vykoľajeniu bielych chladiarenských vozňov.

„Možno tam dole ležia ešte stále“, ukončil rozprávanie, ale to už boli v záreze trate nad Křižanovom, jednom z miest, kde sa niveleta trate v nadmorskej výške 575 metrov lomila a začal spád a následne stúpanie ďalšej húpačky. Prebehli Sklené a Ostrov nad Oslavou a tesne pred vchodovým návestidlom do Žďáru nad Sázavou sa ocitli na najvyššom bode celej trate. Takmer 600 metrov nadmorskej výšky. Práve tu leží rozvodie dvoch morí. Z jednej strany voda odteká do Severného mora, z druhej do Čierneho mora.

Žďár nad Sázavou je zatiaľ posledná stanica vybavená moderným reléovým zabezpečovacím zariadením. Za ňou pokračujúca trať do Havlíčkovho Brodu je v štádiu modernizácie zabezpečovacieho zariadenia, ktoré postupne nahradzuje telefonický spôsob zabezpečenia jázd vlakov.

„Máme tu drevený autoblok“, pripomenul Paľo.

Takto nazývali trať od Žďáru po Havlíčkov Brod. Modernizácia prebiehala po etapách. V prvej etape bol v roku 1980 vybudovaný automatický blok, ktorý nahradil hlásky a bol plne funkčný, ale posledné oddielové návestidlo trvalo návestilo návestný znak výstraha. Za ním tabule so šikmými pruhmi signalizovali, že sa vlak blíži k mechanickej predzvesti a na zábrzdnú vzdialenosť 700 metrov stálo mechanické vchodové návestidlo stanice, kde vo výhybkárskych stanovištiach svietili v noci ešte stále petrolejové lampy. V rámci druhej etapy boli v staniciach Sázava u Žďáru, Přibyslav a Pohled rozostavané nové výpravné budovy, v ktorých bude umiestnené reléové zabezpečovacie zariadenie.Po dlhej jazde cez Vysočinu sa vpravo pri koľaji objavuje predzvestník s číslom 8. Na stanovište laminátky prenikol nepríjemný zápach z továrne Amylon a za rýchlostníkom s číslom 80 za vchodovým návestidlom vidia portál tunela do Havlíčkovho Brodu. V tuneli Paľo ukazuje po pravej strane zvláštny výklenok. Oproti tým bežným malým má veľké rozmery a vedie niekde do neznáma. Aj tu bola cez vojnu továreň. Vraj tam raz zastavili kolegovia s vlakom, aby zistili, kam vedie tá chodba, ale našli po pár metroch zamrežovaný vstup, ktorý im neumožnil dokončiť výskum.

Vychádzajú z tunela okolo cestového návestidla a Ivan zbadá v diaľke dym. V depe stojí zakúrený parný rušeň 534.0449. Jeden z posledných prevádzkových tejto rady. Zastavujú pri druhom nástupišti v Havlíčkovom Brode.Ivan mení na pulte rušňovodiča zošitový cestovný poriadok. Výpravca odovzdáva na podpis zväzok všeobecných rozkazov, ktorý Paľo podpisuje a podáva ho Ivanovi, aby naštudoval, aké mimoriadnosti ich čakajú po stanicu Kutná Hora.

„Odjezd!“ dolieha na stanovište hlas výpravcu.

Zo strojovne počuť zvuk rozbiehajúcich sa ventilátorov. Laminátka s piatimi vozňami sa vydáva na posledný úsek svojej cesty. Pred sebou má ešte 63 kilometrov do cieľa. Za poslednou výhybkou odchodového zhlavia Nexa víta rýchlostník s číslom 70. Trať sa stáča vľavo a napravo stúpa operný múr s cestou a poschodovými obytnými budovami. Vyzerá to ako vo veľkomeste. Náhle sa nad traťou klenie cestný nadjazd, za ktorým sa trať stáča vľavo a kľukatí sa do údolia rieky Sázavy, ktorú prekročí mostom za zastávkou Perknov, kde sa nachádza rovnomerné hradlo. Pred stanicou Okrouhlice rýchlostník návestí zmenu traťovej rýchlosti na 80 km/h. Aj keď trať v týchto miestach nie je sklonovonáročná a klesá, vyššiu rýchlosť neumožňujú oblúky, ktoré sledujú kľukaté koryto rieky Sázava. V stanici Světlá nad Sázavou má cestujúci do Prahy na výber tri možnosti. Prvá, najrýchlejšia cesta smeruje na Kutnú Horu a Kolín. Druhú možnosť ponúka romantická trať posázavskéhopacifiku. No a tým, ktorí si chcú vychutnať romantiku zašlých čias trampa Boba Hurikána, nezostáva nič iné, ako sadnúť do kanoe a po prúde splaviť rieku Sázavu. V tejto stanici sa nachádzal veľký prístrešok skladu spešnín, ktoré v letnom období tvorili prevažne člny všemožných druhov a farieb.

Nexo nemá na výber. Vyberá sa cestou, kde nad koľajami visí medená pavučina trakčného vedenia a pravotočivým oblúkom opúšťa údolie rieky a začína stúpať údolím potôčika Sázavka. Míňajú zastávku Světlá nad Sázavou, za ktorou sa údolie zužuje a v hadovito stočených oblúkoch sa pred nimi na poslednú chvíľu zjavuje mechanické návestidlo hradla Kunemil. Tesne pred zastávkou Sázavka utíchajú ventilátory v strojovni a výbehom na stúpaní prechádzajú neutrálne pole. Za ním laminátka opäť ožíva, trakčné motory točia kolesá, ktoré sa šplhajú stúpaním ku stanici Leština u Světlé.

V tejto stanici sa odvesujúpostrkové rušne, ktoréaž sem pomáhajú vlakovým rušňom s ťažkým vlakom na ceste z Kutnej Hory. Za odchodovým zhlavím vľavo sa nachádza hladina leštinského rybníka. Ivan si všimol zvláštne situovaný vodný žeriav na odchodovom zhlaví.

Paľo tu za čias parnej trakcie nejazdil, ale prezradil, že údajne sa v tejto stanici zbrojila voda do tendrov práve vodou z rybníka.

Na vrchol trate vo výške 455 metrov zostávajú necelé dva kilometre a signalizuje ho biely kilometrovník s číslom 253,3. Za ním je mechanická predzvesť hradla Nový Svět. Paľo vyraďuje odbočky do nuly a Nexo začína výbehom klesať do stanice Vlkaneč. Stanica je esíčkovito stočená, aby trať na jej konci pravotočivým,takmer 180-stupňovým oblúkom začala klesať dole po úbočí. V ľavotočivom oblúku mechanické návestidlo hradla Podmoky zdvihnutým ramenom dovoľuje jazdu ihličnatým lesom. Pred Nexom sa objavuje krátky úsek priamej trate so zastávkou GolčůvJeníkovMěsto so železničným priecestím, odkiaľ je výhľad na stanicu, ktorá leží vľavo dole. Na prekonanie výškového rozdielu satrať stáča doprava a následne veľkým ľavotočivým, takmer 200-stupňovým oblúkom, klesá do stanice GolčůvJeníkov.Po dlhej dobe oznamuje rýchlostník s číslom 90meniacusa traťovú rýchlosť. Za delením trakčného vedenia v staničných koľajach,Paľo ženie Nexa plnou rýchlosťou v ústrety dvom hradlám Potěhy a Filipov. Hradlo Filipov stojí pri krížení s cestou vedúcou ku zámku Filipov s obrovskou zámockou záhradou obohnanoupolozbúraným starým tehlovým plotom. Na vchodovom zhlaví do Čáslavi je v oblúku obmedzená rýchlosť na 60km/h, ale na hlavnej koľaji Paľo povoľuje opraty a Nexo naberá plnú traťovú rýchlosť 100. Okolo blízkeho letiska sa blížia k poslednému hradlu ďalekej cesty. Hradlo Třebešice sa nachádza na konci pravotočivého oblúka s obmedzením rýchlosti na 75 km. Za ním posledná zastávka Církvice a posledné zvýšenie rýchlosti na 100. Svetelná predzvesť cieľovej stanice návestí znak „očakávaj rýchlosť štyridsať“. Unikajúci vzduch z brzdiča BS2 je neklamným znakom, že Nexo začína brzdiť do dočasného cieľa cesty. Dve žlté svetlá vchodového návestidla jednoznačne oznamujú povolenie vjazdu do stanice Kutná Hora. Jazyky výhybiek smerujú kolesá vlaku na štvrtú koľaj. Paľo otáča spínače kompresorov do polohy „ručne“ a vytvára dostatočnú zásobu vzduchu v dvoch vzduchojemoch laminátky. Blížia sa k miestu, kde v trakčnom vedení nad koľajoumodrý kosoštvorcový terč návestí príkaz na stiahnutie zberača. Paľo stláča červené tlačidlo na pulte a so zvukovým efektom vyfukujúceho vzduchu rozopína hlavný vypínač. Zastavujús odstupom pred odchodovým návestidlom. Ivan otvára dvere, odovzdáva dokumentáciu vlaku.Kým uťahuje ručné brzdy na súprave a odvesuje rušeň od súpravy bielych vozňov, zachádza na laminátku motorový rušeň T435.0 a po chvíli ju so stiahnutými zberačmi vyťahuje na koľaj, kde sú odstavené jednosmerné elektriky. Paľo s Ivanom sa prenášajú na opačné stanovište a sledujú zriaďovacie návestidlo.Do stanice vchádza nákladný vlak od Kolína a keď uvoľnil zhlavie, mení sa modré svetlo na biele. Počuť ako vedúci posunu sochorom rozvesuje skrutkovku, ktorá hlučne naráža na pluh. Paľo povoľuje prídavnú brzdu, dieselový motor staničnej zálohy zaburáca v otáčkach a odráža striedavý rušeň tam, kam patrí. Výbehom odrazená laminátka smeruje po voľnej koľaji do miest, kde je v trakčnom vedení modrá tabuľa s vlnovkou oznamujúca začiatok trate so striedavým napätím. S cvaknutím zopína hlavný vypínač, zberač so zaiskrením sa pritláča ku trolejovému drôtu a kompresory začínajú dopĺňať vzduch do vzduchojemov. Na návesť odchodového návestidla „posun dovolený“ sa 10 km rýchlosťou plazia do „jamy“, ako sa nazýva odstavné koľajisko pre striedavé rušne. Prvú polovicu cesty majú za sebou. Vyčkávajú na príchod spiatočného vlaku Nex 41303, s ktorým sa na odhlášku za Ex173 Slovenská strela vyberú na 340 km dlhú cestu domov.

Sergej T679.1406 depa Veselí nad Moravou v Žideniciach.

Sergej T679.1406 depa Veselí nad Moravou v Žideniciach.

Na stúpaní 20‰ za kameňolomom po viadukte do tunela.

Na stúpaní 20‰ za kameňolomom po viadukte do tunela.

Portál tunela Dolní Loučky.

Portál tunela Dolní Loučky.

Posledný mohykán v Havlíčkovom Brode. Parný rušeň 534.0449.

Posledný mohykán v Havlíčkovom Brode. Parný rušeň 534.0449.

V roku 1966 na trati cez vysočinu jazdil jeden pár rýchlikov, ktorý vozili bratislavské čaty s Albatrosmi.

V roku 1966 na trati cez vysočinu jazdil jeden pár rýchlikov, ktorý vozili bratislavské čaty s Albatrosmi.

Osobné vlaky v roku 1966 vozili rušne 477.0.

Osobné vlaky v roku 1966 vozili rušne 477.0.

Noty pre koncert parného kvarteta. Tak by som pomenoval jednu zo strán zošitového cestovného poriadku z roku 1966. Cisternový vlak z bratislavského Slovnaftu do Šlapanova. Pri rýchlosti 16 km/hod. bol počuť 4 výfuky pary z jedného komína za sekundu!

Noty pre koncert parného kvarteta. Tak by som pomenoval jednu zo strán zošitového cestovného poriadku z roku 1966. Cisternový vlak z bratislavského Slovnaftu do Šlapanova. Pri rýchlosti 16 km/hod. bol počuť 4 výfuky pary z jedného komína za sekundu!

Jama v Kutnej Hore. Odstavné koľajisko pre striedavé rušne.

Jama v Kutnej Hore. Odstavné koľajisko pre striedavé rušne.

Rýchlik opúšťa pri jame stanicu Kutná Hora.

Rýchlik opúšťa pri jame stanicu Kutná Hora.

Laminátka S499.0031 čaká v jame na spiatočný Nex 41303.

Laminátka S499.0031 čaká v jame na spiatočný Nex 41303.

Ivan v Kutnej Hore.

Ivan v Kutnej Hore.

Rušňovodič Paľo Evanič počas jazdy do Kutnej Hory.

Rušňovodič Paľo Evanič počas jazdy do Kutnej Hory.

Na záver dve strany ZCP 327 z roku 1966. Osobný vlak s M131.1.

Na záver dve strany ZCP 327 z roku 1966. Osobný vlak s M131.1.

Manipulačný vlak s rušňom 434.2.

Manipulačný vlak s rušňom 434.2.

©železničný.net´2015 350hugino.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Príspevkov: 676
22.01.2015 1:48 22.01.2015 1:48
Re: Nex 41302 do Kutnej Hory - druhá časť

Chlapci toto je prekrasny clanok Citam ho v malej pauze medzi vlakmi ktore veziem tak zaujato ze aj spanok pocka ale je to uzasne podane citanie z ktoreho dycha nadherna dobova atmosfera To boli casy paradoxne za sudruhov ked este boli pani majstri a ked draha bola ozajstnou drahou Pri citani podobnych clankov ma chyti vzdy zvlastny druh nostalgie zvlast ak si clovek uvedomi kolko sa toho znicilo a je to nenavratne prec vdaka dnesnym tzv. manazerom ktori ani nevedia co je zeleznica Je nadherne ze aspon spomienky zostali a dostavaju sa sem na net lebo spomienky je to jedine co nam nemozu vziat Klobuk dole a prosim co najviac podobnych reportov :bow::y::y::y::inlove: