Vráťme sa na chvíľu do čias, kedy bolo zdravotníctvo, lieky a školstvo zadarmo, deti sa učili zo školských učebníc, fabriky vyrábali, mafiáni boli v talianskych filmoch, pojem vykorisťovanie a nezamestanosť bol iba v dejepise spájaný so zážitkami pradedov, v sobotu a nedeľu patril pracovníkovi príplatok vo výške 50% a slovo bezdomovec neexistovalo. Železničiar bol pojem, lebo železničiari mali vlastné učilištia, vlastné dielne, vlastné zdravotníctvo, vlastné rekreačné zariadenia, dostávali v sobotu, nedeľu vo sviatok i v noci teplú stravu zdarma, po troch odpracovaných rokoch vernostné, po podpise zmluvy na desať rokov zdarma byt. Vlaky mali navzájom v každej stanici prípoje a to i autobusové. Ľudia sa dostali vlakmi do práce i z práce, ba dokonca i k moru na dovolenku priamym vlakom. Oj veru ťažké časy neslobody to boli...
Poďme sa teda pozrieť ako ťažko sa v minulosti žilo.
Vozne oplotené ostnatým drôtom ako hranice a v nich stráži príslušník úbohých pracujúcich väzňov, ktorí ich umývali.
Mesto plné dymiacich komínov, stanica Nivy plná prastarých vozňov. Ako sa dalo vôbec žiť bez VÚB banky?
Cesty bez áut s občasnou hromadnou dopravou, rozpadávajúce sa staničné budovy.
Vtedy bolo retro povinné.
Stanica Filiálka uprostred mesta preplnená vagónmi a nekonečnými osobnými súpravami vychádzajúcich vlakov.
Nekonečne dlhé osobné vlaky jazdili všade.
Starých zabudnutých hrdzavých rušňov slálo všade plno.
Vozne tiež...
Po staniciach sa povaľovali všade poštové vozíky s balíkami.
Na trať do Plaveckého Mikuláša sa navážali takéto predimenzované súpravy.
Čistiace firmy neexistovali. Rušne museli čistiť rušňovodiči.
Staručké motoráky sa spájali so starými vozňami do nekonečných súprav....
Každú chvíľu sa skúšali nové farebné kombinácie.
Na piatkové vlaky sa dávalo toľko vozňov, že museli mať postrk.
Rušne vlastnili pochybní dopravcovia, ktorí na nich kadečo skúšali.
Stále vymýšľali prototypy - napríklad ČME3T
Alebo S499 2
Dlhodobé uťahovaníe opaskov spôsobilo, že predimenzované električky v Tatrách, boli až o celú jednu tretinu väčšie a bolo ich ďaleko viac ako treba.
Nové rušne sa stále kazili a tak ich museli často zastupovať babičky.
Nákladné vlaky vozili zvláštne vozne.
Rýchliky, ktoré nemali konca sa mali problém vojsť do stanice o nástupištiach nehovoriac.
Ustarostené tváre železničiarov, ktorí pracovani medzi sudmi s toxickým odpadom a haldami prebytočných náhradných dielov.
A na záver extrémne zimy, ktoré spôsobovali problémy v národnom hospodárstve a deťom uhoľné prázdniny. Ani fotograf to nemal jednoduché - brodiac sa jedenapol metrovým snehom za peknou fotkou, a nakoniec väčšina v snehu... Ešte dobre, že vtedy boli kritériá pre železničnú fotografiu laxnejšie ako dnes. To bolo snáď jediné plus. Či?
©železničný.net´2011;Duko
Re: Minulosť
