Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Príjmite moju pozvánku na návštevu Ukrajiny. Presnejšie, do mesta Ternopiľ. Čo ma k tomu viedlo? Dozviete sa v tejto reportáži.

Ternopiľ je jedným z 24. oblastných miest ukrajinskej republiky. Nachádza sa na hlavnom železničnom ťahu Ľvov – Kyjev. Je univerzitným mestom, v ktorom sa nachádza množstvo kultúrnych pamiatok, ako napr. divadlá, múzeá, galéria a veľké množstvo kostolov. Priamo v strede mesta je umelo vybudované veľké jazero s niekoľkými ostrovčekmi, ktoré slúži hlavne na rekreačné účely. Nad týmto jazerom je možné vidieť aj zámok, ktorý vznikol v 16. storočí.

Dnes ma Ternopiľ asi 250 000 tisíc obyvateľov. Jedným z nich je aj môj priateľ Saša, s ktorým si už dlhšie píšem. Vďaka nemu som sa totiž dozvedel, že v ich meste je podnik v ktorom ešte stále jazdí jedna z najstarších lok. ČME 3 a to číslo 018. Preto som navrhol Sašovi, že mám záujem navštíviť ich mesto a tak by sme sa mohli stretnúť a osobne spoznať. Taktiež som spomenul, že by som rád ČME 3 018 rád videl a pokiaľ to bude možné aj vyfotografoval. Kamarát súhlasil. Preto som naštudoval rôzne možnosti, ako do Ternopiľu pricestovať. Po písomnom dohovore sme sa dohodli na jeden augustový deň.

Minúty ubiehajú a začína sa viacej rozvidnievať. Po výmene hnacích vozidiel je na tento vlak zapriahnuté sekcia B lok.2M62 U-0161. Meškanie dosiahlo asi 30 minút. To bolo asi jediné meškanie, ktoré som tu zažil. Vlak odišiel a ja čakám ďalej.

Na prvom peróne sú stánky z občerstvením. Tovar slušne zabalený. Preto človek nemusí mať strach, že by hladoval.
Ja sa, ale krátko pred 8. hodinou na tomto mieste stretávam s pánom M. A.
Po srdečnom zvítaní odchádzame na ubytovňu, kde si konečne odkladáme batohy a tak máme konečne o jednu starosť menej. Môžeme ľahšie kráčať.

Po príchode do depa Východ máme dokonalú prehliadku aj s odborným výkladom. Opäť sa pristavujem pri pomníku Matky Márie – patrónky železničiarov.

Z haly pre neplánované opravy vystrkovala dlhý čumák lok. ČME 3 7411. Okrem tohto čmeliaka tu bol možné vidieť aj ďalšie lok. ČME 3 vrátane 2M62, alebo aj motorové jednotky. Keďže slnko môjmu oku ešte nevyhovovalo, tak sme sa dohodli, že fotenie nechám na inú vhodnú dobu a my môžeme zájsť na malú prehliadku mestom.

Vydali sme sa pešo k jazeru. Preto mám možnosť na vlastné oči vidieť čisté ulice a krásne upravené mestské parky. Dostávame sa k jazeru. Ostrovčeky je možné prechádzať spojovacími chodníkmi. Na brehu je zopár rybárov. Po spýtaní, či treba mať povolenie chytať ryby, dostal som odpoveď otázkou „ A na čo? “ - Vraj kto chce, ten chytá.

Od jazera po Kaskádových schodoch sa dostávame k starému zámku a ďalej na pešiu zónu,
ktorá je vysadená kvetmi. Radosť pokochať sa!

Keďže môj dobrodinec ešte neraňajkoval, tak sme sa zastavili priamo na pešej zóne na malé občerstvenie. Malé espresso. Skutočne malé, ale silné!

V uliciach sa snažím vyfotiť zopár trolejbusov. Keďže z jedného z nich mi práve do záberu
vykročila mladá dievčina, chcel som záber vymazať. No, po peknom úsmeve som si to rozmyslel.

Okolo obeda sa vydávam na stanicu, kde sa mám konečne stretnúť s mojim priateľom Sašom. Stretnutie sa koná podľa plánu, Prišiel aj s ďalším kolegom, ktorý sa volá Anton. Údajne veľký nadšenec histórie železníc. Keďže naše stretnutie prebiehalo práve v čase obeda, tak padla otázka, či ísť k obedu, alebo fotiť. Rozhodnutie padlo – fotiť. Obed si dáme potom. Ten vraj neutečie, ale čmeliak môžu schovať dnu do závodu a to by bol koniec.
Sadáme si do auta a Saša nás vezie na miesto x.

Po príchode na parkovisko Saša a Anton odchádzajú pešo dnu do podniku spýtať sa, či môžeme fotiť ich lokomotívu. Po kladnom súhlase ideme k nášmu cieľu. Teraz už 018 vidím na vlastné oči. Čaká nás aj rušňovodič pán Miron. Zoznamujeme sa pozýva nás na stanovište. Po krátkom rozhovore štartuje svoj stroj, aby nám ho z haly vytiahol, kde budeme chcieť.

Ja zatiaľ odchádzam von, aby som si prezrel výrobný štítok a skontroloval tak rok výroby a tiež výr. číslo. Porovnávam a údaje sedia!

Aby som si bol úplne istý, tak porovnávam aj vyrazené údaje na čelníku rámu. Skutočne to sedí. Je to ČME 3 018!!! Najstarší prevádzkový ČME 3, ktorý ešte veselo pracuje.

Originál pult riadenia s jazdným kontrolérom a brzdičom.

Rozmiestnenie brzdičov. Brzdiče majú svojho vyhotovenia.

Pán Miron s ľahkým úsmevom aj so svojou 018 čaká na naplnenie vzduchu a potom sa pomalým pohybom dostávame z haly von.

ČME 3 018 pred halou svojho podniku, ktorý ju ešte stále potrebuje. Vďaka tomu nebola ešte zošrotovaná, ako mnohé iné aj mladšie ČME 3.

ČME 3 018 teraz z inej strany.

Posledný záber pred našim odchodom aj v spoločnosti žeriavu. Rozlúčka s pánom Mironom, ktorému veľmi pekne za všetko ďakujem. Bol super aj zo svojou 18-kou!

Po dobrom obede sme sa rozhodli, že ešte navštívime aj depo Ternopiľ Západ. Tu je možno vidieť trojicu parných lokomotív, ktoré čakajú na opravu. Okrem nich som tu mohol zdokumentovať nejaké domáce ČME 3 a 2M62, ale na slniečku čakala aj ČME 3 2087 depa Chop.

V tomto depe ma taktiež prekvapila táto časť motorovej jednotky AČO-OO3, vyrábaná v Československu. Práve v priebehu opráv.

Výrobný štítok z AČO-OO3.

Krátko pred 18. hodinou som sa s mojimi priateľmi Sašom a Antonom rozlúčil a za všetko im poďakoval. Bolo to super!

Cestou na ubytovňu som sa ešte zastavil na stanici, kde som zachytil 2M62-1087 sekcia B. čakajúcu na preprah. Potom odchádzam na ubytovňu a s kamarátom Mirom odchádzame na večeru.

Deň sa pomaly končí a tak mám možnosť pokochať sa krásnou večernou panorámou pri jazere.

Na južnom okraji jazera je prístav vyhliadkových lodi pri ktorom je neďaleko jazerná fontána. Veselo si vypúšťa svoj gejzír vody do výšin.

Slnko zapadlo a ja mám pocit, ako by to tu teraz všetko začalo ožívať.

Môj pocit ma neklame. Pred mestským divadlom je postavená veľká tribúna, na ktorej sa striedajú miestne kapely. Skrátka je tu veselo. Ľudia sa zabávajú a tešia zo života.

Farebná fontána na pešej zóne. Pokúšam sa fotiť z ruky túto krásu. Preto robím viac záberov s myšlienkou, že niečo z toho vyberiem. Nie je to žiadna sláva, ale použiť sa to dá.

Na druhý deň po fotografovaní v depe Východ som sa rozhodol navštíviť aj nákladnú stanicu. Údajne sú tam na zálohe 2 čmeliaky. Po ceste fotím stojace 2M62.1253 + 1251. Po krátkom rozhovore s rušňovou čatou dostávam pozvanie na odvoz priamo do nákladnej stanice. Neodolám a pridávam sa k nim.

Po pár minútach sme na mieste a môj kolega mi navrhol, že ma odfotí na ich lokomotíve. Vraj budem mať na nich pamiatku, že to fotil on. Musel som poslúchnuť nechať sa odfotiť.

Na vedľajšej koľaji mi padlo do oka toto zariadenie. Je to vyhadzovač zarážok. Mal som možnosť priamo vidieť prácu brzdára, ktorý špeciálnym ručným ukladačom vkladal pod idúce vozy zarážky. Ukladal toľko zarážok, pokiaľ nespomalil vozne na potrebnú rýchlosť. Na tomto mieste zarážky postupne vyhadzovalo.

Konečne prichádza aj jedna z dvoch záloh. V čele je ČME 3 5334. Ťahá svoju skupinu vozňov na zvážny pahorok. Na druhej zálohe zasa veselo pracuje ČME 3 7423. Obe lokomotívy si fotím. Pozerám na hodinky. Je čas pomaly vrátiť sa na ubytovňu a pripraviť sa na cestu domov.

Po príchode na osobnú stanicu počujem burácajúci zvuk. Otočím sa sledujem, ako sa ku mne približuje tento mohykán. V čele vlaku bola lok. M62-1605. Stláčam spúšť a potom už naozaj odchádzam za mojim priateľom Mirom, ktorý ma už čaká. Balíme si veci a odchádzame s ubytovne.

Vo večerných hodinách nám prichádza náš vlak. My doň nastupujeme a posledný rozlúčkový pohľad na krásnu stanicu.

Bol som tu krátko, ale smelo môžem povedať bolo to tu naozaj super. Veľká a srdečná vďaka všetkým, ktorý mi pomohli prežiť tu pár krásnych chvíľ. Touto cestou pozdravujem všetkých mojich priateľov. Ešte raz ďakujem!!!

Text a foto: (c) Rasto