Novinky, články, reportáže
Smútočné oznámenie
S hlbokým žiaľom Vám oznamujeme, že po ťažkej nehode nás náhle dňa 29. februára 2012 opustil náš milovaný okuliarnik 753.432 vo veku nedožitých 40 rokov.Posledná neverejná rozlúčka plameňom autogénu sa uskutoční dňa 1. apríla 2013 na železničnom vrakovisku v Českej Třebovej.
Bývalá rušňová čata okuliarnika 750.432
LD Žatec Západ
Netradičný, a čiastočne pozmenený úvod, som opäť vybral do druhej časti tohto článku, vymysleného parte – smútočného oznámenia.
Pýtate sa prečo? Nuž z môjho pohľadu profesie rušňovodiča považujem každý železničný rušeň, či vozidlo, za „živý technický koľajový organizmus“. A ak niečo živé umiera, obvykle po smrti nasleduje pohreb.
„Železničný život“
Je pomerne ťažké neživým veciam prisudzovať ľudské vlastnosti, mnohí nad tým krútia hlavou, ale ak si zoberieme do úvahy
skutočnosť, že práve tieto neživé veci celý čas riadil človek – živá ľudská bytosť, ktorá im prenechávala svoju povahu, spôsob
správania, jazdenia a zaobchádzania s nimi, dokonca ich krstila menami, ktoré často boli napísané aj na bočnici alebo čele rušňa,
tak potom môžeme pokojne povedať, že aj lokomotíva má svoj „železničný život“, ktorý sa však tiež žiaľ raz skončí ....
Cintorín bez hrobov
„Mašiny“ ako im hovoria všetci, od malých detí, až po spomienkové rozprávanie starých otcov však po svojej „smrti“ musia niekde skončiť.
V Česku je takýmto ústredným miestom železničné vrakovisko v Českej Třebovej. Je to zároveň aj najznámejší „železničný cintorín“ v strednej Európe.
Rušne, lokomotívy, vozne, jednotky po ich zrušení a vyradení z prevádzky smerujú na toto miesto. Tu sa zhromažďujú a poslušne čakajú na svoj ďalší osud....
V drvivej väčšine prípadov skončia fyzickou likvidáciou buď priamo v areáli vrakoviska, alebo sú zoradené do konvojov a odvezené na iné miesto, kde sa vykoná ich rozpálenie a zošrotovanie.
Niektoré z nich však aj napriek svojmu pobytu na vrakovisku uniknú osudu fyzickej likvidácie, a sú predané do zahraničia, alebo skončia ako muzeálne vozidlá. Zo svojich niekoľkých návštev na tomto povestnom mieste som vytvoril nasledovné zábery, ktoré po 2,5 ročnej prestávke Vám chcem predstaviť formou voľného pokračovania môjho pôvodného článku.
Nech sa páči, vstúpte na cintorín, kde neležia kosti, kde niet pomníkov, nehoria tam sviečky, a predsa sa v ňom nachádza kus histórie – samozrejme tej železničnej:
Okuliarnik, brejlovec, jednoducho motorová legenda
V dobe hromadného rušenia okuliarnikov pred niekoľkými rokmi bolo vrakovisko v Českej Třebovej doslova zapratané týmito mašinkami.
Dnes z ich veľkého počtu zostal na vrakovisku iba malý zlomok. Niektoré sa zoštorovali, a mnoho z nich skončilo, ba vlastne začalo svoj nový život po rekonštrukcii a modernizácii v neďalekých dielňach CZ LOKO.
Pôvodná brnianska perla 750.063, povestná svojím zaujímavým náterom, už na vrakovisku odpočíva niekoľko rokov. Dnes jej farebnú schému nosí iná brnianska štvorka -754.018.
Taktiež vrak 750.380 v unifikovanom nátere, pôvodom z Loun, spí svoj večný sen.
Sivo-zelený vrak okuliarnika v polčase rozpadu čaká na svoj osud.
Zrušený 753.265 vo výrobnom nátere.
V konvoji vrakov bol zaradený aj zeleno-sivo-žltý okuliarnik 750.288.
Ako kedysi spieval Mekky Žbirka: Už len 22 dní a z brejlovca zostane len rám... na týchto stanovištiach.
Bardotky, Zamračené, Ceckane ...
Žiaľ aj na tieto sympaticky zachmúrené rušne už siahla ruka osudu. Ešte pred nedávnom ich bolo na tomto mieste pomerne viac, ale mnohé z nich sa už nachádzajú v motorovom nebi.
V Třebovej zostali len posledné dve ...
Bardotka 749.218 vyzerá stále ako keby práve doviezla nejaký vlak ...
Odpočívajúci unifikovaný vrak bývalej ústeckej bardotky 751.184.
Bangláda, kocúr, tranzistor, čiže 742
Tento rad, rovnako ako povestné žabotlamy je na vrakovisku pomerne mladým hosťom. Donedávna sa tieto mašinky na vrakovisku vôbec neobjavovali, zmena však nastala v minulom roku, kedy bol sem pritiahnutý prvý konvoj 742. Niektoré z nich boli po modernizácii, a v stave, že by hneď mohli odísť na trať, predpokladám teda, že sú to budúce nástupkyne radu 746.
Konvoj piatich kusov odstavených 742.
Čo myslíš sestra? Dožijeme sa rekonštrukcie, alebo nás rozpália?
Modernizovaná 742.205 čaká na svoj osud.
Dvojica zrušených kocúrov stojacich pred točňou, prvá v poradí 742.078.
Krokodíl, Ponorka, Heligón ...
Tieto oblé motorové vozne oficiálne ukončili pravidelnú prevádzku na ČD v decembri minulého roku, a nastal čas ich rušenia.
Tento vrak krokodíla donedávna odpočíval v kolínskom depe.
Dvojica zrušených krokodílov, v popredí 851.021.
Pohľad na túto zrušenú dvojicu 851.027 a 851.021 z druhej strany.
Zrušená 851.006 v pozadí s kolónou zrušených 742.
Pohľad na zrušenú 851.006 z čelnej strany.
Kolóna zrušených krokodílov, prvá v poradí 851.019.
Motorové rušne, ktoré už dojazdili, čiže dieselová všehochuť
Na vrakovisku sa nachádzajú aj motorové rušne, či vozne, ktoré už na trati neuvidíme
Ak si niekto myslí, že nenastal čas rušenia „prívešákov“ radu 010, tak je na omyle...
Na vrakovisku odpočíva aj jeden sergej, s označením 781.202, ktorý je tichým darcom orgánov pre třebovského muzeálneho Sergeja „Dona Emília“ 781.529 a taktiež 781.600.
Na vrakovisku nájdeme aj jednu karkulku: 725.247.
... a taktiež mŕtve prasiatko 703.029.
A aj druhé mŕtve prasiatko 703.048.
Kus železničnej histórie
V 70. rokoch minulého storočia boli snahy vytvoriť železničný skanzen v Českej Třebovej. Toto sa však neuskutočnilo, a v tom čase nazbierané rôzne železničné vozidlá a vozne sa tu nachádzajú dodnes.
V konvoji historických vozidiel bol zaradený tento štvorosý tender.
A taktiež aj tento ďalší iný štvorosý tender.
Pohľad na konvoj odstavených historických kúskov.
Bočný pohľad na schátralý vozeň.
Detail jednoosého podvozku.
Historický výsypný vozeň.
Keď sa povie šrot ...
Tento zhorený vozeň skutočne čaká už iba na posledný plameň – plameň autogénu.
Zrušený žeriav EDK 1000 už žiadne ťažké bremeno nezodvihne.
Zrušený vyblednutý lôžkový vozeň v spoločnosti hrdzavej cisterny.
Pár slov na záver
Pri svojich návštevách na tomto smutnom mieste som si veru zaspomínal na niektoré vozidlá, ktoré som ešte pred istým časom videl v plnej sile, prevádzke, ako tu dnes nemo a v tichosti čakajú na svoj osud.
Tak ako platí pravidlo života, že vždy sa niečo rodí a niečo umiera, rovnako to platí aj na železnici. Staré vozidlá odchádzajú do minulosti, na svoj zaslúžene vyjazdený dôchodok, či do železničného neba a uvoľňujú miesto vozidlám nových, ktoré ženú dianie a pokrok na železnici dopredu. Nebuďme preto smutní, že mašinky dožívajú a potom sa rušia, veď ich miesto zaberajú nové a moderné stroje.
Text a foto: Andy
|
|||
