Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Druhý deň môjho pobytu v meste Doneck som chcel konečne dosiahnuť svojho cieľa a to dostať sa do podniku RED Doneck, kde boli práve odstavené všetky muzeálne lokomotívy, ale hlavne posledný stroj ČME 5 – 0008.

Nervozita hneď z rána zo mňa opadla, keď som videl, že vonku neprší, ako predošlý deň. Dúfal som, že to vydrží, hoci oblačnosť bola stále veľmi veľká. Skoro ráno sme sa teda vydali na hlavnú stanicu, kde sa taktiež nachádza aj autobusová stanica pre mestskú dopravu.

Priamo vedľa hlavnej stanice sa nachádza chrám sv. Nikolaja. Keďže času nebolo navyše, aby som si prehliadol aj interiér, tak som si ho aspoň vyfotil.

Na hlavnej stanici, ako som už skôr spomenul je konečná električkovej linky č.1. Nám sa tu podarilo zazrieť električku Talianskej výroby z konca 50 – tých rokov upravenú na montážne účely. Po krátkom rozhovore s vodičkou sme sa dozvedeli, že nie je jediná.

Po asi hodinovej ceste maršutkou cez celé mesto sme sa konečne dostali k areálu podniku RED Doneck. ( maršutka – výraz pre miestny malý autobus, vlastne mikrobus) V podniku sme sa ohlásili pani vedúcej, ktorá nás aj sprevádzala. Ja som uvidel posunujúci stroj ČME 3, ktorý som si neodpustil vyfotiť.

Pani vedúca nás priviedla ku koľaji, kde boli odstavené spomínané muzeálne exponáty. Hneď na začiatku nás privítali stroje TGM 9 – 0001 a dvojdielny TE 3 – 7643.

A je to tu! Konečne vidím na vlastné oči posledného mohykána zo série ČME 5. Trochu som bol prekvapený, v akom ošumelom šate tu stojí. Hneď som si spomenul na fotografie zo stroja 0003, ktorý bol v krásnom novom laku. No, žiaľ už ho niet. Preto si fototím tento stoj z rôznych strán.

Detailný záber na dva prevahadlované podvozky, kabínu rušňovodiča a kapotu el. rozvádzača.

Popri fotení som sa dozvedel, že niektoré stroje dostanú nový kabát a budú ešte pred začiatkom futbalového šampionátu prevezené nazad do múzea. Hneď som sa potešil, že som ich mohol fotiť práve v areáli RED-u, kde bolo možné fotiť zo všetkých strán. V stiesnených priestoroch múzea pri tom počte lok. by to bolo absolútne nemožné.

– O kúsok ďalej stál parný rušeň FD 20 – 1393, na ktorom sa práve vykonávali skrášľovacie práce. LAK – I pomocou štetcovej a valčekovej metódy. Čo už? Určite lepšie, akoby ho mala zožrať hrdza.

Neodpustil som si zdokumentovať odvahu mladých žien pri ich práci na farbení tohto stroja. Bezpečnosť pri práci tu veľmi nefrčí.

Pri odchode z RED-u som mal šťastie, keď som zachytil na opačnej strane podniku lokomotívu ČME 3 – 6737 s ucelenou súpravou Donbass-expresu.

Detailný pohľad na jeden z vozňov Donetsk – Moskva.

Keďže od spomínaného podniku nebolo už ďaleko do obrovskej zriaďovacej stanice Jasinovata, tak som neodolal a urobil si aj tu malú prehliadku.

Priamo v mestskom parku Jasinovata sa nachádza parný rušeň OV – 5769, ktorý podľa tvrdenia môjho kamaráta je asi posledný zo série Ov-čiek v ich oblasti a možno aj na Ukrajine. Vraj patrí mestu, ktoré sa ho nechce za žiadnu cenu vzdať.

Neskoro popoludní sme sa opäť vrátili do mesta. Konečne som uvidel aj úplne novú stavbu futbalového štadióna pre EURO 2012 v Donetsku.

Pešo ďalej sme pokračovali centrom, aby som ja nafotil ešte niekoľko záberov.

Pomník hrdinom SSSR. - V.P. Čkalov, ako prvý absolovoval už v roku 1936 transkontinetálny let z Mosky do Vancouveru cez severný pól.

Opäť sme sa dostali k trati, ktorá vedie cez celé mesto až do železiarni. Aj napriek veľkému hladu som si neodpustil čakanie na nejakú M 62 UP. Oplatilo sa! Asi po hodine sa vyrútil tentoraz zelený stroj M 62 UP – 0029. Až po fotografovaní som si všimol, že pán kolega z rušňa miesto zamávania sa mi hrozí. Preto radšej toto miesto opúšťame, aby sme si to na záver dňa zbytočne neskomplikovali.

Po úspešnom dni sme sa spolu s mojím priateľom ešte vydali večernú prehliadku ich mestom spojenú s večerou. Cestu k Eduardovi som si zašiel ešte na žel. stanicu zakúpiť cestovný lístok na vlak nazad do Dnepra. Tým sa môj druhý deň v tomto meste chýlil šťastne ku koncu.

Ďalší deň skoro ráno ma môj priateľ odprevadil na hlavnú stanicu. Ja si ešte naposledy robím niekoľko záberov z okolia, ale hlavne budovy starej žst.

Taktiež fotografujem aj budovu novej železničnej stanice, ktorá bola krátko pred dokončením. Potom už odchádzame na nástupište k môjmu vlaku. Po srdečnej rozlúčke s mojim dobrodincom nastupujem do el. jednotky EPL2T a opúšťam ich mesto.

Do Dnepropetrovska som opäť pricestoval krátko po 14.00 hodine. Ešte záber z el. jednotky EPL2 T – 022. Batožinu som si odložil v úschovni, aby som mohol ľahšie kráčať za mojim priateľom a kolegom rušňovodičom, ktorý práve v ten deň pracoval na detskej železnici.

Detská železnica sa nachádza v jednom z mestských parkov neďaleko od hlavnej st. Preto idem pešo a tak mám ešte možnosť urobiť pár záberov aj z tohto mesta, ale hlavne vrátane niekoľkých električiek.

Po príchode do parku objavujem budovu detskej železničky, ktorá ešte stále nesie meno „ Pionerskaja stancia“.

Pred budovou na druhej koľaji stál odstavený stroj TU 2 – 134, ktorý je v prevádzkovej zálohe.

Ja som si, ale našiel miesto neďaleko výjazdu z tunela, ktorý nesie meno podľa A.S.Puškina. Tam som si počkal na vláčik, ktorý bol ťahaný lok, TU 2 – 172. Moj priateľ sedel na rušni, kde robil odborný dozor nad prácou mladých chlapcov, ktorí sú touto prácou nadšení. Mládež je na tejto železničke nasadená na všetky bežné práce a dokonca majú aj svoje uniformy na ktoré sú veľmi pyšní..

Po príchode vláčiku do stanice cestujúci vystupujú a zároveň nastupujú noví. Väčšinou sú to rodičia s deťmi. Tento takmer 2. km dlhý okruh vláčik zdoláva každých 15.minút.

Po zvítaní s mojim dnepropetrovským kolegom sme sa krátko pozhovárali a potom spoločne urobili záber na obe TU 2. Samozrejme ma pozval na lokomotívu, aby som sa s nimi povozil. Srdečne som jeho pozvanie prial s podmienkou, že si tam urobím ešte niekoľko záberov z predposledných jázd a určite tú poslednú si vychutnám spoločne s nimi.

Z nadjazdu nad staničkou som sa snažil zdokumentovať odchod vláčiku pred odchodom.

Poslednú jazdu toho dňa som teda využil pozvanie s možnosťou previesť sa na stanovišti lok. Tento spoj odchádzal 15.45 hod. Pri lokomotíve sa mi riadne služobným postupom zahlásil mladý rušňovodič, ako by som bol jeho nadriadený. Potom ma pozval ma na stanovište rušňa. – Bolo to veľmi pôsobivé! Ja som teda v rýchlosti ešte pred odchodom urobil pár záberov zo stanovišťa.

Moje miesto bolo pri okienku.

Ja som ešte stihol urobiť aj záber do strojovne na pohon ventilátora a vzadu na spaľovací motor.

Návestidlo z koľaje číslo jedna stanice Pionerskaja a mladá signalistka nám dali súhlas na odchod. Po dohovore cez vysielačku sa vláčik vydáva na poslednú jazdu po okruhu. Táto jazda ma v krásnom a príjemnom prostredí parku veľmi očarila. O množstvo atrakcií pre deti a ich rodičov v parku nebola núdza. Kľudne by tu človek strávil aj celý deň.

Po ukončení jázd na tejto detskej železničke sa ešte vykonali kontrolné práce na lok. spojené s prípravou na ďalší deň. Všetko musí byť v poriadku pripravené! Po ukončení práce na železničke sme miestny park opustili a odišli ešte na hlavnú stanicu. Vraj tam bude striedanie čiat na zálohách. Opäť moja slabosť na ČME 3.

Skutočne v žst čakali spoločne vedľa seba lok. ČME 3 – 2905 + ČME 3 – 5638, ktorá mala osadený aj zberač. S takýmto zberačom je možnosť vidieť v týchto končinách niekoľko strojov ČME 3. Ja som ešte urobil niekoľko záberov zaujímavých lokomotív. Potom som si išiel kúpiť cestovný lístok na ďalší deň na cestu domov. Stanicu sme opustili a vybrali sa na prehliadku večerného Dnepra.

Z hlavnej stanice sme sa dostali k neďalekému nábrežiu rieky Dneper. K ďalšiemu železničnému mostu, ktorý je prispôsobený v hornej časti aj pre cestnú prevádzku. V zlatom opojení večerného slniečka sa mi podarilo zachytiť práve prechádzajúci stroj VL8.

Len o kúsok ďalej sme sa dostali do prístavu pre osobné lode.

Hoci bol už večer, celé nábrežie sa pomaly začalo zaplňovať obyvateľmi a tak to tu začalo ožívať. Ja som sa opäť pristavil pri farebnej fontáne, ktorá sa ešte neprebudila do svojej farebnej hry.

Na nábreží je tiež vidieť množstvo barov a reštaurácii. Mňa zaujala budova nábrežnej diskotéky.

Z prístavu vyhliadkových lodí práve začína plavbu jedna z lodí svoj okruh na večernej rieke Dneper.

Budovu obchodného centra sme sa rozhodli navštíviť za účelom večere spojenú s ochutnávkou ďalšej značky piva. Výber bol zložitý, ale nakoniec sme siahli po ozaj dobrej značke. Chutilo nám!!!

Po večeri sme mali ešte možnosť zazrieť nad riekov Dneper v skutku veľkolepý ohňostroj. Potom sme sa vydali asi na 6 km pešiu túru po nočnom meste na moju ubytovňu, kde sme sa po krásnom večeri srdečne rozišli.

Keďže môj vlak do Lvova mal stanovený odchod o 13.30 hodine, rozhodol som sa využiť voľný čas. Preto skoro ráno som ešte raz navštívil krásne miesto pri Merefo-Chersonskom moste. Opäť čakám na na expres 18. Kyjev – Adler.

Tento krát bola v čele vlaku ČS 2 – 032, ktorá ma potešila.

Po ceste na stanicu, kde sa má uskutočniť rozlúčka s mojim kolegom som využil okamih a stihol som si ešte zdokumentovať Dnepropetrovské Bášne. Dominantu tohto veľkého mesta.

Presne o 13.30 sa pohli kolesá môjho vlaku č. 42. Dnepropetrovsk – Truskavec, v ktorom som strávil niekoľko hodín. Približne osemnásť hodinovú cestu vlakom som si totiž spríjemňoval fotografovaním z okna vagóna. V Stanici Piatichatky sa mi napr. pošťastilo vyfotiť dvojicu strojov VL 8. a mnoho iných strojov.

Do stanice Lvov sme pricestovali asi s 20. min. meškaním. Na prestup na vlak do stanice Čop som mal asi 90 min. čas. Preto som to využil a zašiel na rannú kávu. Krátko po mojom príchode na nástupište zastavil aj môj vláčik, ktorý pritiahla lok ČS 4 – 136. Po preprahu lokomotív mi ostalo ešte asi 5. hodín cestovania do Čopu. Ja som už, ale v tomto vlaku prežíval pocit, akoby som bol už doma. Niekoľko krát pre mňa absolvovaná cesta na tejto krásnej trati je skutočným zážitkom. Vedie cez množstvo mostov a tunelov Karpatských vrchov. Jednoducho tu je ta pravá panenská príroda.

Dovidenia opäť niekde na Ukrajine!!!