Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Tí, ktorí ma poznajú, veľmi dobre vedia, že si v jeseni neodpustím niekoľkodňovú návštevu miesta, kde sa šikovne snúbi kúzelná ruka matky prírody s chytrým umom prastarých staviteľov, aby dali vznik jednému z najmalebnejších kútov našej malej vlasti – Dedinkám. Tentokrát som nahovoril aj kamaráta Maťa, ktorý návrh prijal, a tak sme sa vydali na štyri oddychové dni.

 Dovoľte, aby som Vám o nich porozprával a prostredníctvom fotografii ilustroval, ako sme sa tam mali.

V nedeľu, 5. septembra ráno som aj s bicyklom nasadol do zrýchleného vlaku 1849 Kľak a pohli sme sa z Turčianskych Teplíc. V stanici Čremošné sme mali križovať s Detvanom, ale keď som ho tam nezbadal, začal som tušiť mimoriadnosť... moje tušenie sa naplnilo.

Asi päťminútový pobyt v stanici poskytol možnosť odfotiť si Vaška. Ako tak okolo neho zamyslený a sústredený pobehujem, zrazu som spoza chrbta začul prichádzajúci vlak. Nestihol som si fotoaparát adekvátne pripraviť, a tak som cvakol 754 011+754 084 tak, ako som ho mal nastavený z Vaša, čo spôsobilo rozmazanie fotky. Osemdesiatštvorke sa nejako veľmi nechcelo a menší problém, vyzeralo, mala aj jedenástka. Následne sme sa pohli do metropoly niekďajšieho Stredoslovenského kraja.

Tam nás už čakala Renátka, ktorá sa po príchode Horehronca postavila na jeho čelo a cesta sa mohla začať. Pristúpil som k Maťovi do BDska a vychutnávali sme si prekrásnu scenériu, o ktorú pri ceste týmto vlakom nikde a nikdy nie je núdza.
Po príchode do Dediniek sme si zo spomínaného vozňa vybrali bicykle, nasadli sme na ne a hor sa do dediny, hľadať privát. Ubytovali sme sa, najedli, oddýchli a naše prvé kroky neviedli nikam inam, než ku trati, očakávať krásavicu Renátku na jej spiatočnom vlaku, ktorý napriek ošemetnému názvu pre mňa vždy bude len Horehronec.

Autor Martin Paučo

Symfónia dvanástich valcov so šestnásť promilovým podmazom sa rozľahla dolinou. Maťo hrial fotoflek v oblúku pred zastávkou Dedinky a ja som si zašiel do Dobšinskej Maše, miestnej časti Dediniek a pokúsil som sa Renátku zvečniť za jazdy po násype.

 Po prehodnotení fotografii sme za ďalší cieľ zvolili neďaleký Dobšinský kopec, na ktorom je priamo pri hlavnej ceste umiestnená rozhľadňa.  Ako na dlani máte v údolí, 300 výškových metrov pod sebou, obec Dobšiná, o ktorej som písal v nedávnej reportáži. Prekrásny pohľad na Stolické vrchy a Spišsko-gemerský kras sme si vychutnávali takmer pol hodiny.

Následne sme sa vybrali na opačnú stranu, do Stratenej. Cestou som si nemohol odpustiť fotografiu Dediniek z Dobšinského kopca. Umožnil mi to nie práve najvzhľadnejšie vyzerajúci priesek lesa. Sputili sme sa dole kopcom po novom asfaltovom koberci a pod železničným mostom v Stratenej sme odbočili doprava a išli obzrieť krásne miesto, a to Stratenskú pílu.



 autor Martin Paučo

Stratenská píla je ukrytá za Hamrickým tunelom, a tak nie je možné ju z rýchlika vidieť. Poskytuje prekrásne na okolité lesy, drevené domčeky a vodnú nádrž Palcmanská maša, ktorej práve tu začína vzdutie hladiny.

Keď sa k tejto, ako ja nazývam, „Kanadskej scenérií“ pridá aj železničná trať, kolorit tohto pitoreskného miesta je dotvorený. Železnica tu vôbec nenarúša prírodu, priam ako keby tu ruka v ruke s ňou existovala od počiatku. Po červenej TZT (turisticky značenej trase, miestami zarúbanej popadanými stromami) sme preniesli svoje bicykle a vrátili sa do Dediniek.
Po pondelkovom prebudení sme si stanovili jasný cieľ – ide Vašo (ak, samozrejme, dodrží obeh) a Vaša by sme si chceli odfotiť. Avšak, moja turistická dušička pišťala po roklinách Slovenského raja, ktoré môj súputník Maťo ešte nikdy nevidel, tak som zavelil, smer Zejmarská roklina! Je najkratšia, ale Dedinkám najbližšia. Chytro sme sa najedli a vyrazili, plán bol stihnúť Vaša na Horehroncovi. Ibaže, to by Zejmarská roklina nemohla byť taká prekrásna, aká je, čo spôsobilo uvedenie fotografických prístrojov do ostrej prevádzky. Samozrejme, statív som nechal na priváte, tak sme si pomáhali, ako sme vedeli – utiahnutou clonou, kameňmi, pňami, proste, v duchu hesla „Všetko nájdeš v prírode“ sme si pomohli.

Prvým vďačným objektom na fotenie boli Vodopády kapitána Nálepku. Naozaj prekrásne, rebríky prekonávajú veľké výškové rozdiely, poskytujú adrenalín, obzvlášť, keď sa na nich šmýka. Treba byť opatrný, pretože padne z nich človek zrejme iba raz...

Abraka –dabra, kde sa vzala, tu sa vzala, hmla na objednávku.

Vodopády sú naozaj krásne a dá sa im fotograficky pekne povenovať. Samozrejme, ešte by to chcelo ten statív a šedý neutrálny filter, ale všetko časom.

No a toto je náš turistický sprievodca. V nedeľu nás priviedol zo Stratenskej píly do Dediniek a v pondelok ráno nás už verne čakal na Bielych Vodách, aby s nami zašiel do Zejmarskej rokliny, aspoň po rebrík, ktorý už technicky nezvládol.

So Zejmarskou roklinou sme sa rozlúčili a napriek tomu, že sme vedeli, že Vaša nestihneme, hnali sme sa ozlomkrky z Geráv dole do dediny. Ja ako krátič turistických časov som bol skalopevne presvedčený, že sa to dá.

Na priváte sme len sadli na dvojkolesové tátoše a trielili ku zastávke. Keď som pri pohľade na hodinky zistil, že hľadať fotoflek by bolo viac než len nereálne, zastal som na ceste, vytiahol fotoaparát a vtom sa spoza zákruty ozval hlas húkačky a vyvalil sa Vaško. Som rád, že som ho odfotil aspoň takto.

 (autor Martin Paučo)

Cestou z poľovačky na Vaša zvečnil Maťo srdce nad Dedinkami. Je to zrejme srdečné privítanie návštevníkov obce. Ja som si neodpustil fotku obce s kostolíkom (áno, Miňo, ten je pre Teba). Pokochali sme sa výhľadom a pobrali sa dole.
Počasie sa začalo kaziť, vrátili sme sa na privát, ale podľa plánu nasledovalo fotenie na prekrásnom mieste s dobrým násvitom, vzdialenom od Dediniek asi 10 km. Vy už isto všetci tušíte, čo mám na mysli, tak sa poďme presvedčiť.

Bolo zamračené, ale keď sme dorazili na miesto určenia, ešte nepršalo. Vyzeralo to však beznádejne aj čo sa týka svetla. Ťažké mraky sa onedlho pustili do vyprázdňovania svojich plných mechov, Maťo nadával, ja som sa tešil, nijako ma to neodradilo od plánov fotiť.

Stanička Dobšinská Ľadová Jaskyňa je isto jednou z tých najfotogenickejších staníc na sieti našich železníc. A tá čakáreň, útulne a príjemne teplo, hoci lístky sa už nepredávajú, stále ju vykurujú a udržiavajú v čistote.

Povedľa stanice pribudla píla, ktorá sa stará o to, že manipulačný vlak vedený v pracovných dňoch podľa potreby má čo robiť. Žiaľ, na ten sme nenatrafili. Bicykle sme si zamkli za stanovišťom výhybkára na červenoskalskom zhlaví stanice a vydali sme sa pod Ostrú skalu, vstříc dažďu a zime.

(autor Martin Paučo)

 Ako prvá nám do rany prišla škatuľka 812 042 na Os7785. Zahriali sme sa a presunuli na opačnú stranu Ostrej skaly. Počasie bolo, aké bolo, ISO 400 bol ešte priveľký kompromis, ale Vaša sme si chceli odfotiť. Mokrí a premočení sme chránili svoje fotoaparáty a čakali.

A prišiel načas. Spieval svoju dieslovú pieseň, ktorá sa rozliehala po doline. Fotky sú, aké sú, ale mal som z nich veľkú radosť.

Cestou späť som si obhájil návrh, aby sme sa zastavili pri Jarabskom tuneli II. a počkali na Os 7752. A oplatilo sa! Aj keď som fotku mierne „lizol“ (ale ja sa učím, sľubujem, bude to lepšie), potešilo ma nasadenie motoráku, o ktorom Duko písal, že ho predislokovávajú do Margecian -  812 051. Pokochali sme sa okolím, portálom tunela, a išli do Dediniek.

Prekonávali sme aj prvý cestný tunel v Európe na východ od Álp (tak som to kedysi dávno čítal, môže to byť pravda, ale nehádam sa), a to Stratenský cestný tunel, dlhý zhruba 300 m. Zvnútra je pekne vysvietený.

Po príchode do chotára dedinského zvečnil som si i zaujímavý oblúkový cestný most a zapadajúce Slnko nad Dobšinskou a vlastne i Palcmanskou mašou. Úžasný deň za nami, na izbe sme si dali teplý čaj a diskutovali o prežitom, videnom, odfotenom.

V utorok ráno, Maťo ešte tvrdo spal, neobležal som ja v posteli. Vydal som sa na ranní toulky po okolí, a čas ukázal, že som len dobre urobil. Ráno je najkrajšia časť dňa, traduje sa v našej rodine niekoľko generácii a bude na tom niečo pravdy.

A to aj z toho dôvodu, že som mal šťastie na pracovný vlak. Ach, ako by sa zišlo dlhšie ohnisko... ale hold, všetko časom. Je to aspoň panoramatickejšie. Neviem, kam mala 742 namierené, každopádne potešila.

Potešil aj osobný vlak 7746 v réžii margecanskej krabičky 812 043, hocie všetci vieme, že 851ku by sme v hľadáčiku vítali srdečnejšie. Nevadí, časy sa menia a my sa meníme v nich.

Na obed už bol hore aj Maťo, a tak sme sa vybrali fotiť Horehronca. Namiesto turnusovej Michaely tam bola 754 003 s výlukovou súpravou kvôli prácam vo Vlkanovej.

Následne sme sa v rámci cyklistiky vybrali do 5 km vzdialenej stanice Mlynky, kde sme si posedeli, pofotili, porečnili. Skrátka pohodička, ktorú nám spestril príchod Os 7781 v podaní 812 043-8.

Aspoň prostredníctvom editora sa pozrime, ako to asi v Mlynkách vyzeralo za dávnych čias. Napájadlo nad margecanským zhlavím stanice tiež hodnoverne zapadlo do prostredia.

Cestou späť sme navštívili ešte niekoľko miest, kde vláčik obkolesený okolitou prírodou vyzeral vábne. Napríklad v oblúku smerom na Mlynky, miestom, ktoré objavil Maťo, si to šinie Os 7748 s dvojicou 812 013 a 812 024, ak sa nemýlim v druhom čísle. Druhá menovaná sa zakrátko vracala z Červenej Skaly na Os 7785.

Nasledoval očakávaný Horehronec, na ktorého si Maťo posvietil z časti Dobšinská Maša. Ťahá naša výluková 754 003. Opäť sa tam nájde aj jedna sakrálna stavba z 13. storočia. 
 

Ja som si rýchlik odfotil z miesta dôverne známeho z nedele.

Večer sme podnikli menšiu prechádzku popri trati k Hamrickému tunelu. Je tam prekrásne, ale pri prechode mostmi treba byť opatrný. Voda je tu krištáľovo čistá, miestami tiahne dozelena alebo domodra. Nádhera.

Dedinky v zapadajúcom Slnku fotené z násypu železničnej trate.

Ja som sa hneď podujal vyčistiť odtok vody z tunela od nánosov štrku, bahna a hustých zelených rias.

 autor Martin Paučo

Pridáme aj jednu umeleckú od Maťa, ktorý sa s foťákom pri Hamrickom tuneli veľmi dobre pozabával.

Mňa zase zaujala úplne pokojná hladina a zrkadlenie domčeka a stromov neďaleko Stratenskej píly. Krása. Ticho. Pokoj. Tieto atribúty človek dnes tak málo vníma, tak málo má na ne čas. To ticho bolo tak nádherné, že som si ho vychutnal do posledného dúška. Vrele Vám to, priatelia odporúčam, v dnešnom stresovom svete by si mal každý človek nájsť na seba aspoň pár dní v roku a pookriať v prekrásnej slovenskej prírode.

Keďže všetko má svoj začiatok i koniec, nastal čas lúčenia sa s Dedinkami. Odprevadili nás úplne zamračené, hmlisté a daždivé, ukázali nám svoju pravú jesennú tvár. Ja však verím, že v októbri príde babie leto a pôjdeme sa tam na jeden deň pozrieť znovu. Stromy budú hrať svojimi jesennými farbami a príroda bude prekrásna. Teším sa na Vás, drahé Dedinky!

Z Horehronia nás definitívne odprevadila krásna 300ka, stojaca v Brezne po príchode z Banskej Bystrice. Bolo krásne, aj napriek nie veľmi priaznivému počasiu, všetko záleží od postoja človeka, a ja som naň teda nešomral. Prišli sme si na svoje relaxačne, trochu turisticky aj železnične i fotograficky. O rok dovidenia.


Text: Maros21
Foto: Maros21, M. Paučo