Novinky, články, reportáže
krz: Po niečo vyše týždni od ubehnutia akcie, dokončujem reportáž z retrofotovlaku, na ktorom som sa zúčastnil spolu s kolegom M286.0036 a našej posádke velil poväčšine dňa Duko. Prijmite teda pozvanie na taký náš pohľad na túto akciu a na jej pripomenutie s odstupom času.
Keď mi Duko oznámil prvýkrát úmysel čo by chcel zorganizovať a s akým projektom sa zaoberá, v prvú chvíľu som si to nevedel poriadne predstaviť. Ale postupne, ako som sa zoznamoval s tým čo chystá, čo tam bude a čo je už vybavené, vyjasnievalo sa a bolo mi veľmi ľúto, že som nedokázal priamo pri prípravách z objektívnych a subjektívnych príčin priložiť ruku dielu. Duko ma aspoň udržiaval v obraze čo s kým, kde ako vybavil, že chlapi v ŽOS-ke a v lokomotívnom depe mohutne finišujú na „lídrovi“ dňa D, okuliarnikovi 754.054 so známym to menom „Petra“, Klub historickej techniky vo Zvolene, pod vedením Ing. Petra Oravca sa svedomite pripravuje... Skrátka, všetko je v pohybe a dátum 27. marca 2010 sa nezadržateľne blíži.
M286.0036: Ale späť ešte k Petre. Celá akcia prebiehala v duchu pamiatky na skutočného pána majstra Václava Heveru, ktorý si bol po Petru priamo vo výrobnom závode ČKD Praha a ktorý na Petre strávil 28 rokov. Pán Václav Hevera bol človek, ktorý nám všetkým ukázal, aká silná môže byť láska človeka k stroju. Dokázal chladnému kusu ocele vdýchnuť život pri každom stlačení tlačidla „ŠTART“. V tom momente sa jeho ľudské srdce spojilo v jedno s tým oceľovým.
Vyslovené želanie, odviezť sa do dôchodku na svojej mašinke tak, ako si ju priviezol z ČKD Praha, zostalo nesplnené. Žiaľ, jedno srdce, to ľudské, dotĺklo. Akoby sa Petra s tým nevedela vyrovnať a po niečo vyše roku od odchodu jej majstra, v decembri 2009, dotĺklo aj jej motorové srdce. Na svet už presakovali informácie, že pravdepodobne poslúži ako základ na prestavbu ďalšej lokomotívy na radu 757, no ľuďom, ktorí poznali dobre ako pána Heveru tak aj Petru, to nedalo a svetlo sveta uzrela žiadosť dať Petru do poriadku s jej pôvodným motorom a popritom uviesť ju aj do pôvodného náteru.
krz: Históriu, počas ktorej sa Petra dostala do novej podoby, väčšinou už poznáte. Preto by ju nemalo veľký význam sem duplikovať. Prenesme sa teda do 27. marca 2010, keď sa konala samotná akcia. Spolu s M286.0036 sme dorazili do Zvolena okolo deviatej hodiny. Bolo nám veľmi ľúto, že sa nakoniec nekonal jeden zo skutočne veľkých unikátov, ktorý sa mohol udiať a to príjazd Horehronca na čele s Hugom 350.004, ktorý je takisto súčasťou projektu „Retro“. Osobne si myslím, vzhľadom aj na prítomnosť masmédií, že to mohol byť veľmi zaujímavý súvis na zverejnenie, lebo v reportáži TV Markíza síce odznelo odborné a fundované vysvetlenie toho, aký je rozdiel medzi okuliarnikom 753 a 754, no slovenskému ľudstvu to až tak veľa nepovedalo, ako mohlo povedať to, že ako pekne sú natreté tieto lokomotívy, v čom je súvis, prečo sú tak natreté a že sa výnimočne stretli pri spomienke na výnimočného človeka. Nuž, určité, pravdepodobne technické, veci to neumožnili.
Ale prekvapenie nenechalo na seba dlho čakať. Po príchode sme poobdivovali Petru, že sa pekne vydarila, porobili prvé fotky, postretávali sa s kolegami z webu a aj s inými zaujímavými ľuďmi (ja som sa konečne zoznámil s Terčíkom) a nastal slávnostný príhovor, ktorého sa ujali pán Ing. Peter Oravec za KHT Zvolen a pán Ing. Michal Vereš za ZSSK Slovensko, v ktorom osvetlili význam tejto akcie, pripomenuli pána Václava Heveru, jeho lokomotívu a potom ju slávnostne uviedli do prevádzky. Pán Ing. Vereš začal demontovať plagát akcie, ktorý bol nalepený na bočnej tabuľke a hľa, zrazu sme sa dozvedeli, že Petra nebude už Petrou, ale preberá meno svojho majstra a je z nej „Vašo“! A striekajúce šampanské tento verdikt slávnostne potvrdilo.
Chvíľa napätia...
Ešte to zapiť...
...pokontrolovať čo treba (náš kolega Festo)...
M286.0036: Veru... Jedno srdce dotĺklo ale druhé znova ožilo. V ten deň zaznela jedna nádherná veta a ja verím, že tomu aj tak naozaj bolo: „Vašo sedí hore na obláčiku a smeje sa.“
krz: Prišiel čas odchodu mimoriadneho vlaku v čele s Vašom, ktorého viedol po Banskú Bystricu Peter Hevera a na postrku s lokomotívou T478.3109, ktorej v ten deň velil webový kolega Jozef Pilkus. My sme mali určenú inú úlohu, čoby motorizovaná jednotka, dokumentovať jazdu vlaku. Preto sme si jazdu vo vlaku vôbec neužili. Tú si príliš neužil ani Duko, ktorý sa v Banskej Bystrici pridal k nám. Prvé miesto na zastavenie bola teda Banská Bystrica.
Vjazd do Banskej Bystrice. foto: © M286.0036
Ďalšie miesto na fotenie bola Slovenská Ľupča.
Potom nastal rýchly presun do Dubovej. Duko sa vybral až k vchodovému návestidlu od Brezna, a my sme zostali na breznianskom zhlaví.
Na rad prišlo Brezno a aspoň také letmé zvítanie sa s 362.001, 362.002, M(zavináč)jom a Bobinkou.
Na tom moste sa mi podarilo uvidieť všetkých svätých. Len odfotiť ich, to mi nevyšlo. Práve z druhej strany bolo zvodidlo, ktoré nemalo porozumenie pre to, že sa ponáhľame a v boji „kto z koho“ vyšlo víťazne nad mojím kolenom. Okrem spomínaného skupinového svätého obrázku sa mi potom zjavovali pri šoférovaní ešte tí svätí postupne po jednom, zvlášť pri brzdení.
Ďalšia zastávka bola pred Polomkou.
Vlak si to šinul nerušene ďalej a my sme sa teda ponáhľali k vchodovému návestidlu pred Heľpou.
Ešte priamo v Heľpe sa nachádza jedno pekné miesto, kde sa dajú urobiť pekné fotky.
No, priznám sa, naháňať vlak nebol žiadny med lízať. Navyše, bolo posádok na fotenie viac a preto sme sa presúvali väčšinou v zrýchlených kolónach. Musím pochváliť všetkých ostatných, obišlo sa to bez čo i len obmedzujúcich situácií a v podstate v intenciách dopravných predpisov, takže ani Policajný zbor SR by si na nás veľmi nezgustol. Stav ciest nejakú príliš rýchlu jazdu nedovoľoval a keď tak, tak len s rizikom, že si dotyčný zničí auto.
A poďho, do Tegártu.
Na Telgártskej slučke a Chramošskom viadukte bol plánovaný fotohalt a tak niekoľko skutočne efektných záberov M286.0036 odtiaľ:
Neodpustím si ďalšiu fotku, tentoraz jedného z hlavných organizátorov a dokonca v akcii.
Chramošský viadukt:
Mlynky sa už nezadržateľne blížia a pripravovaný guláš už poriadne vonia. Zostáva už len niekoľko kilometrov v nádherných kopcoch.
Zdarne sa došlo na Mlynky a všetko, čo malo ruky a nohy sa vrhlo na guláš.
Toho gulášu nám, motorizovaným, ešte chvíľu nebolo dopriate. Aj kvôli tomu, že sa tam vytvorila dlháááááá rada a aj preto, že sa išli lokomotívy prevesovať a Vašo šiel ešte zapózovať až za mlynický tunel. Tak, rýchly presun, a Duka sme nechali pri tuneli. My sme vybehli do blízkeho cintorína na kopci.
Škoda, že kvôli stromom nevidieť portál tunela, ale príroda má prednosť. No a na tom cintoríne sa mi podarilo načať, to aby som neokrivel, aj druhé koleno, keď kombinácia ľadu a nasiaknutej vody v tráve spôsobila, že som tam jednoducho zletel a práve na to druhé pohybovo-ohybové ústrojenstvo.
A potom konečne prišiel guláš. Dokonca ma prehovoril šéf Salašu Zbojská, ktorý mal ten guláš „na zodpovednosti“, ešte na dupľu, ktorú som ale nestihol doraziť, lebo nás už Duko hnal do auta. Škoda, že som si nestihol zakúpiť aj dupľu oštiepka zo Salašu Zbojská, lebo až doma som zistil, aký je výborný a že je to v podstate najlepší oštiepok, aký som v živote jedol. Čo už... Vyrážalo sa teda späť.
A ideme do finále. Veru, únavu z celého dňa už bolo poriadne cítiť. Tak sme sa zastavili urobiť ešte podvečernú fotku v Heľpe.
Posledná zastávka bola Medzibrod. Tam sme čakali hodnú chvíľu na vlak, ktorý mal medzitým fotohalt a akosi nám to ušlo. Slnko už poriadne zapadlo a na nebi bol dobre viditeľný Mesiac.
Túto poslednú snímku vezmite ako symboliku a poďakovanie. Všetkým, ktorí zorganizovali tento retrofotovlak a najmä Dukovi, ktorý stojí za projektom „Retro“, a ktorý mal kvôli tomu nemálo starostí. Či už organizačné, ale aj také, ktoré by vôbec nemuseli byť. Vždy sa nájde niekto, kto nepriloží ruku k dielu, ale svoj vplyv dokáže tak, že sa pokúsi prekaziť dobrú myšlienku na patričných miestach, alebo sa pokúsi zatĺcť klin medzi priateľov. Stojí to potom omnoho viac námahy, tieto vzťahy udržať v normále. A o „kuvikoch“, ktorí sa ozývajú podlo so svojimi komentármi na rozličných fórach ani nehovorím. Možno pomôže iba jeden meter. A to ten, ktorý zmeria, kto čo pre danú vec robí, chce a dokáže urobiť, a kto sa pozerá, prepytujem, len na svoju prdel, ergo, háji svoje „vypotené“ záujmy. A verte mi, takto sa naozaj vyselektujú tí, ktorí tú železnicu používajú len na to, aby sa mohli svojím spôsobom „realizovať, a na takých, ktorí majú železnicu naozaj v láske a bije im pre ňu srdce tak, ako bilo pánovi majstrovi Václavovi Heverovi.
Pán majster Hevera!
Nikdy sme sa nezoznámili a teda som Vás osobne nepoznal. Ale mám obrovskú úctu voči všetkým tým, ktorí v živote boli na správnom mieste niečo v ňom dokázali. A osobitne na železnici, lebo aj ona je mojou veľkou láskou. Preto mi prepáčte, že aj pre mňa budete odteraz Vašo, lebo lokomotíva, ktorá týmto dňom bola slávnostne uvedená, Vás bude po najbližšie roky pripomínať.
M286.0036: Organizátorom patrí obrovská vďaka za vynaložené úsilie, aby dokázali to čo dokázali. Samozrejme, vďaka aj všetkým, ktorí sa zúčastnili a doplnili fantastickú atmosféru, ktorá sa niesla celým Horehroním.
Akiste vás viacerých napadla myšlienka, stretnúť sa s Vašom na Horehroní opäť o rok. Určite je to výzva aj pre organizátorov. Verím však, že ak každý jeden z nás pridáme svoje zrnko snahy, tak sa opäť o rok na Horehroní stretneme.
Priatelia, poprajme spoločne Vašovi veľa štastných kilometrov, nech sa tlkot jeho oceľového srdca nesie široko-ďaleko dolinami Horehronia, tak ako v tento nádherný deň, a nech vždy cez tento tlkot znie veta: „Ide Vašo !“
Text: krz a M286.0036; foto: M286.0036, neoznačené foto: krz
P.S. od krz: Jediné, čo som za ten deň nestihol, tak to si odfotiť Eminema a sem ho zavesiť, ako ďalšieho z kolegov tohto webu. Ale, Eminem, sľubujem. Aj na Teba dôjde!
|
|
|
|
|
|
|
|
|