Občas závidím mladým, že im stačí iba namieriť a stlačiť na to, aby bola fotka hotová. V našich mladých časoch to bola veda, ktorú vedel málokto a neskutočne náročná na technológiu i financie. Vždy to však znamenalo prekvapenie, či vôbec film víde a fotky sa vydaria.
Ak sa nevydarili, bola to smola na celý život, lebo vrátiť sa na miesto v čase a situácii je nemožné. Fotiť som začínal na staručký fotoaparát značky Optineta, ktorý bol rodinným záznamovým zariadením. Nastavovať bolo treba úplne všetko vrátane vzdialenosti objektu, ktorú sa nie vždy darilo odhadnúť najmä pri idúcich predmetoch. Dnes by sa volal plne manuálny analógový kompakt. Mal ešte jednu nástrahu, ktorá na mňa pôsobila silno adrenalínovo - totiž vždy v najmenej očakávanej chvíli roztrhol film. I napriek tomu vznikli zábery, na ktoré dnes pozerám s nemým úžasom a slovami "to už ani pravda nie je". (Dlho som sa odhodlával zoskenovať archív, ale nikdy som sa k tomu nedostal až som nestretol dávneho kamaráta Maťa Entnera, ktorý sa pochválil, že sa venuje skenovaniu. A tak prvej polovice som sa zbavil, ale druhá nemenej veľká ešte ostáva.) Nečudo, že som začal sporiť korunky a brigádovať, aby som nazbieral sumu, za ktorú sa dá kúpiť naozajstná zrkadlovka. Než k tomu došlo, som bol odsúdený na adrenalínovú "cicu vo vreci" vždy vo foto-kine pri vyvolávaní filmu.
Nuž tak vás pozývam na moje prvotiny datované z roku 1983, kedy ešte na trati z Bratislavy do Žiliny o elektrifikácii nikto nechyroval. Podarilo sa mi zdokumentovať všetky hradlá na trati Bratislava - Trnava a na záver bonus v podobe starej Trnavskej stanice a každodenného života na nej.
Hradlo Malé Tŕnie s mechanikami, ktoré časom vymenili za svetelné a časom zmizli aj telegrafné stĺpy a nakoniec aj trať.... Dnes tu nájdete iba dom v poli vzdialený pár stometrov od estakády.
Ešte stále Malé Tŕnie a v pozadí Šenkvice
Hradlo Šarfia bývalo medzi Šenkvicami a Báhoňou.
Hradlo Vŕšok. Je zaujímavé, že hneď za ním bola dolinka ktorú pretínal v časoch konskej železnice krásny viadukt.
Ako bonus jeden Ťapkový manipulák v Cíferi.
Hradlo Dolina medzi Cíferom a Trnavou stávalo na kopci.
Stará Trnava. Prípojový osobák s ceculou a panťák.
Odchodové zhlavie v Trnave. Po ľavej strane TAZ (Trnavské automobilové závody) a oproti osobák s dvoma poschodovými súpravami.
No a keď som sa osmelil poďho do tatier. Posúďte, čo sa fotilo kedysi a dnes. Miesta sú stále rovnaké, akurát dvojičky ostali...
Postrková E 669 0007 sa vracia na spiš.
E669 2047 brzdí dolu Štrbskou rampou.
Známy to oblúk pod Štrbskou stanicou a E669 2053.
E6693008 na postrku.
E479 1004
E669 3001 je roky tradičným strojom na postrkoch.
Traťovácky kufor na svojom pôvodnom mieste. Dnes ho nahrádza "plešaté OTV-čko.
E669 3004 s postrkármi, ktorí radi pózovali.
Zubačka, keď sa volala ešte EMU 29 0003.
Na Liptovskej strane Strkávali aj "dvojky" E669 2021.
E669 2053 bez výstražného pásu.
EM488.0039. V časoch, keď tu boli pantografy bežné.
Dvojka na postrku zo spišskej strany. E669 2162.
Bobinka E499.0026 s bratislavským rýchlikom na hlásnici Mlynica pod Štrbou zastávka.
Jeden pohľad na krajinu zemiakových polí bez dialnice.
Ani toto už nieje pravda
©železnica.railnet.sk´2010; Duko
:merci:
Re: Keď som sa učil fotiť
