Železničný.net - Zaujímavosti z histórie

Pri výbere fotografií pre historickú galériu sa mi dostal do rúk negatív z roku 1993. Opatrne som ho rozvinul, nastavil proti svetlu a v tichosti pozeral, čo sa na ňom skrýva. Jednoznačne veci, ktoré sa zdajú, že boli len pred pár týždňami, ale ktoré sa viac už opakovať nebudú... 15 rokov – je to málo, či veľa? Ťažko na to odpovedať, ale pri pohľade na fotografie človek zistí, že asi veľa, nakoľko sa v každom políčku negatívu ukrýva neopakovateľná história. Nikto sa nepozastavuje, ako je jednotlivý záber spracovaný, ale na to, čo je v ňom...

V tomto období som vnímal železnicu ešte ako nemennú klasiku. Bratislavské gorily jazdili čisté s bratislavskými čatami do Prahy, pražské 362 či přerovské 363 patrili k samozrejmosti bratislavských spojok. Blížil sa však historický zlom, rušne nemali na čelách žiadne logo a možno povedať, že sa čakalo len na zmenu grafikonu...

Túlal som sa vo voľnom čase s brašňou vážiacou temer osemnásť Kg po Bratislavských spojkách a mal som svoje vlaky, na ktoré som rád čakal. Istropolitan ma vždy lákal. Od Prahy do doviezla naša gorila a z Nového mesta vozila vždy, ako sme vravievali, poštu, v opačnom smere to bol niektorý z pražských peršingov. Nezabudnuteľné boli chvíľky pri odchode z práce, keď som sa na chvíľku zastavil na moste „pri skale“ a sledoval, ako jazdil jeden vlak za druhým... Fotoaparáty nepoznali zoom a tak si bolo treba vyberať objektívy s pevným ohniskom. Tieto obrázky boli fotené "dlhým sklom" 300mm na Pentacon-six (6x6) na ktorý som mal redukciu, aby sa dal používať aj s Prakticou na kinofilm. Čo potom nie vždy vyšlo....

Staré, dlhoročné ČSD sa nenávratne stalo minulosťou a vznikli dve nové spoločnosti – ŽSR a ČD. Bol to prvopočiatočný, možno povedať chaos, nakoľko si každá železničná správa začala chrániť svoje výkony, čím len minimum vlakov jazdilo zo Slovenska do Čiech a opačne bez preprahu. V spomienkach sa vynára pohľad na posledný expres Vyšehrad z Bratislavy do Prahy, ktorý viezla najkrajšia bratislavská gorila 350.004, na ktorej čele boli nezabudnuteľné slová – Dnes ideme naposledy...

Turnusovo som jazdil do Břeclavi, vtedy na mojej nezabudnuteľnej „Mazdičke stodvadsaťjedničke“, kde v čase medzi vlakmi som so záujmom sledoval dianie v tejto veľkej stanici, ktorá mala vždy nádych nostalgie a vždy vzbudzovala určitý, neviem prečo, rešpekt. Prešiel som vždy na druhé nástupište, čakal na rýchlik z Prahy, aby som si s kolegami prehodil niekoľko viet, či len tak sa navzájom pozdraviť. Meridian, Balt Orient, Istropolitan... sú vlaky, ktoré nenávratne na pražskom ramene skončili a ktoré mi pri spomienkach na břeclavskú stanicu nejako chýbajú...

Pri týchto spomienkach sa v človeku vynára smútok či nostalgia. Prežili sme niečo, čo bolo pekné a nezabudnuteľné. Ľudia mali k sebe nejako bližšie, pri striedaní rušňových čiat vládla vždy dobrá nálada, mašinky poslúchali a ľudí okolo nich práca bavila. Prísť do práce trošku skôr a vyčistiť si svoj rušeň, na ktorom strávil jeho pán pol života...to bola samozrejmosť...

Zato sa však začala rozbiehať nostalgia. Vznikali cestovky, ktoré ponúkali destinácie pre západných susedov spojené s kusom exotiky zamerané na prírodné krásy či objavovanie pivovarov ako v tomto prípade do Hurbanova cez Komárno.

Čo sa dá robiť, život ide stále dopredu a časy, ktoré boli trebárs len pred 15 rokmi, sú už naozaj nenávratne preč. Myslím si, že by bolo škoda ich nechať len na negatíve a tak aspoň touto cestou ukazujem, ako to bolo 15 rokov dozadu...

15 rokov dozadu......