Novinky, články, reportáže
Už pri nástupe do služby na vlak 378 Metropol sa deň začal vyvíjať nesprávnym smerom. V malej miestnosti strojmajstra depa Bratislava hlavné, kde na jednej strane bol regál s plechovými zásuvkami pre odovzdávkové knihy rušňov, ktoré boli zoradené v číselnom poradí podľa inventárnych čísiel, sedel za okienkom strojmajster Laco Takáč. „Hlásime sa do služby na 378“, jeden po druhom vyslovili Ivan s Dušanom. Strojmajster Laco položil na drevený parapet okienka kľúče, ktoré mali na hrubom medenom prívesku vyrazené číslo 350.016. „Beriete šestnástku! Váš Hugo je v revízii“.
Poznámka autora: Rušne z dôvodu bezpečnosti musia po ubehnutí stanovených kilometrov vykonať prehliadku a údržbu. Revízia je slangový výraz pre malú periodickú údržbu, ktorá sa vykonávala v Novom depe.
Dušan zobral kľúče a Ivan sa v duchu hneval a premýšľal nad hrou osudu.
„Prečo musí mať Hugino najazdené kilometre do údržby, keď máme nástup my dvaja?“ pýtal sa úplne zbytočne Dušana, ktorý sa v tejto chvíli zahral na acylpyrín. Bol ticho, nič nepovedal, teda ani nepomohol, ale ani neublížil.
Rušňová čata Kožehuba – Solár vošla do rušňovodičskej miestnosti a začala sa pripravovať na dvojdňovú službu do Prahy a späť. Nahliadli do knihy vyhlášok, vypísali prevádzkové záznamy a vlakovú hlášenku V5902.
Do predpisových tašiek poukladali plastové fľaše od sirupu s čerstvou vodou a pridali zvitok rýchlomerového prúžku.
„Ideme?“ opýtal sa Dušan.
Vybrali sa na cestu po obvode rotundy okolo odstavených rušňov, až prišli na nulkové koľaje, teda do časti rotundy, kde na nachádzali koľaje 2 až 10, ktoré boli vyhradené pre vykonávanie prevádzkového ošetrenia.
Medzi ostatnými rušňami, ktoré boli odstavené pod lávkou pre údržbu zberačov a strechy, čakal na nich modro krémovo zafarbený elektrický rušeň.
Otvorili dvere na rušni, na stanovišti poukladali veľké predpisové tašky na pult a odobrali sa do miestnosti dielmajstra pri druhej koľaji.
Cez otvorené dvere videli, ako dielmajster Aloiz Šramota sedí za stolom a niečo usilovne píše.
„Lojzko, šestnástka je hotová?“ opýtal sa Dušan.
„Áno, ešte potrebuje pristaviť na piesok“, odpovedal dielmajster, otvoril knihu opráv a podpísal ukončenie údržby.
„Zariadime posun na piesok“, odpovedal Dušan.
Ivan sa odobral ku rušňu a Dušan za dozorcom depa na točni, aby požiadal o vytiahnutie rušňa z rotundy a doplnenie piesku.
Za ten čas Ivan prehliadol rušeň a zapol odpojovač batérii.
V diaľke počul štartovať dvanásťvalcový motor rušňa 710, prvého výhrevenského posunu, prezývaného VP1. O chvíľu bolo počuť „buch, buch, buch“, typický zvuk, ktorý sa ozýval depom vždy, keď trojnápravový rušeň prechádzal delením koľaje na točni.
Zelenej rosničke s číslom T334.001 na hák zavesili modrú šestnástku, ktorú vytiahla na 22,15 metrov dlhú točňu, aby sa spolu chvíľu povozili ako na kolotoči. Keď sa kolotoč zastavil, rosnička vytlačila kamarátku šestnástku na neelektrifikovanú „A“ koľaj, kde hore nad vysokým oporným múrom z bosovaného kameňa stála stará pieskáreň. Malý domček, v ktorom vždy bolo útulné teplo. Vo vnútri sa nachádzal dlhý plechový bubon vykurovaný uhlím, v ktorom sa počas pootáčania zbavoval obyčajný piesok vlhkosti. O malú chvíľu pieskár Garža vystúpal po rebríku na malú plošinu povedľa strechy rušňa a pootváral vrchné plniace otvory zásobníkov piesku. Nasadil hrubú gumenú hadicu do otvoru zásobníka, druhý koniec do otvoru v streche rušňa a suchý piesok gravitáciou začal plniť objemné zásobníky rušňa.
******************
Pieskáreň bola jedno z posledných funkčných pôvodných zariadení, ktoré sa používalo v depe Bratislava hlavné po ukončení parnej prevádzky. Geografické pomery a umiestnenie depa vo svahu bratislavských vinohradov umožnilo vybudovať priam elegantné riešenie a usporiadanie pomocných zariadení pre parnú prevádzku.
Ivan nezažil atmosféru depa plného parných rušňov. So zatajeným dychom čítal, ako ju opísal jeden z najmladších rušňovodičov, Karel Holubec, ktorý s Albatrosmi jazdil do Púchova.
Vjezd Albatrosů do RD Bratislava se z velké většiny uskutečňoval v obráceném postavení, tedy tendrem k točně. Hned za hranicí depa, u B-búdy, bylo vyčkávací návěstidlo. To měla obsluhovat B-búda, ale stávalo se to vyjímečně. Každá loko četa už toho měla dost, a tak ve snaze co nejdříve spadnout z lokomotívy, toto mechanické návěstidlo nerespektovala.
Tedrem se zajíždělo až k vodnímu grániku. Mezičasem se upravovalo ohniště.
Otvíraly se padáky do popelníka, kam vyhořelá hlušina se za mocného stříkání hromadila. Vždy byl přítomen popelář a ten otevřel boční klapku a tak spustil do kanálu žhavý popel a hlušinu. Důležitým bylo poumývání vnitřku popelníku proudem vody. Když byl oheń na roštech zachovaný, tak se provedlo pohození po celé peci zbytkem uhlí. Některým topičům se stalo, že pec zůstala potmě. Ti potom museli co nejdříve provádět kříšení jiskérek v peci za pomoci petroleje nebo latěk z nedalekého plotu... nejspíše obojího. Popelová jáma musela být vyhazována popelářem hned, aby strojvedoucí mohl prohlédnout spodek stroje odspodu. Provedeno bylo zde i otevření dýmnice a svědomité její vyčištění od sazí i kontrola stříkání.
Další fází před odstavením bylo podjetí pod zauhlovací násypky. Tyto byly plněny jeřábníkem obsluhujícím jejich doplnování, jakož i vykládáním došlého uhlí černého i hnědého uhlí. S ohledem na automatické přikládače mezi tendrem a strojem, takzvané štokry, bylo potřebné hlídat si, co padá, a v jaké kvalitě a množství. Zbrojilo se v poměru 3:1, pokud nebylo určeno strojmistrem jinak. Velké kusy černého uhlí se odstraňovaly, aby se přikladač nezaseknul.
Po popojetí byla možnost doplnit si písek kvůli adhezi. Následovalo další popojetí k rampě olejárny. Tam se doplnil strojní olej pro centrální rozvod maziva a olej řídký K9 pro kompresory, válcový olej pro centrální mazání parního stroje, dobrala se vlna, odevzdal vzorek kotelní vody pro laboratoř, nafasovala se konev petroleje pro očistění ojnic a spojnic kartáčkem.
Další provozní jáma před točnou byla určena k odkalování kotlů. To se však dělalo na radu starších až při výstupu stroje na „C“ koleji. Po stání byl totiž kal usazen a nikoliv rozbouřen jak před odstavením. Na točně bylo přesně stanované místo pro zastavení loko, a to tak, aby se celá bezpečně vešla a dalo se s ní manipulovat.
****************
Šestnástka, aj keď jazdila na elektriku, hladne hltala kilá a kilá sušeného piesku. Podľa obehu sa tak skoro na pieskovú hostinu nedostane.
„Hotovo!“ zakričal Garža zo strechy rušňa, odložil hadicu a začal zliezať po rebríku dole z lávky.
Rušňovodič na rosničke zaradil jazdné stupne. Z komína výfuku sa vyvalil dym. Hydraulická kvapalina naplnila menič hydrodynamickej prevodovky H350Lr. Lopatky čerpadla ju doslova hádzali na lopatky turbíny, umocňujúc jej silu v reduktore. Turbína plynule roztočila kardanové hriadele a tri hnacie dvojkolesia prvej rosničky preposunovali šestnástku na „B“ koľaj.
Pod trakčným vedením Ivan s Dušanom prebudili dvojsystémový rušeň k životu. Krátke zapískanie píšťaly, a rušeň ladne vykročil po „B“ koľaji smerom na hranicu depa, ku B-búde.
****************
Na hlavnej stanici podľa pokynov bielych svetiel na návestidlách preposunovali rušeň na dvanástu koľaj, ktorá končila betónovým zarážadlom na konci tretieho nástupišťa. Na koľaji stál poštársky vozeň, ktorý bol plne naložený poštárskymi zásielkami. Aj on čakal, tak ako cestujúci na nástupišti, na príchod vlaku 378 Metropol. Do príchodu zostávalo desať minút. Vedúci posunu zamával červenou zástavkou a šestnástka zašla na vozeň. Ozval sa kovový zvuk, keď skrutkovka rušňa zapadla za ťažný hák.
Pššššššš zasyčal vzduch, ktorý sa cez otvorené spojkové kohúty prehnal gumovými brzdovými spojkami priebežným potrubím. Od vysokého trávnatého svahu zaznela ozvena prenikavého zvuku rozopnutia hlavného vypínača, ktorý uzemnil rušeň.
Ivan s Dušanom sa preniesli na opačné stanovište.
Reproduktor staničného rozhlasu zahral melódiu „Pri Prešporku kraj Dunaja“, akýsi vľúdny dámsky hlas niečo porozprával, a ešte skôr, ako vietor odniesol hlásenie niekde do diaľky, na desiatej koľaji zastavil vlak 378. Na vloženom návestidle pri desiatej koľaji zhasla červená žiarovka, ktorá v skutočnosti červená nebola a iba sa tak pretvarovala. Všetky žiarovky vo svetelných návestidlách sú predsa bielej farby a o farbe svetelných lúčov rozhoduje farba skla, z ktorého je odliata šošovka, ktorá žiarovku prekrýva.
Pôvodný vlakový rušeň sa oddelil od vozňov vlaku a vyposunoval z desiatej koľaj v smere do tunela, kde zostal stáť.
Zriaďovacie trpasličie návestidlo pri dvanástej koľaji dovolilo posun. Na dvere šestnástky zaklopal vedúci posunu. Ivan sa vyklonil z okna, vypočul informáciu o posune a na návesť „vzdialiť“ začal s posunom na desiatu koľaj, kde stál pôvodný rušeň a odkiaľ podľa návestí zatlačil poštový vozeň na súpravu vozňov vlaku Metropol. V rýchlom slede prebiehali úkony zapojenia kábla vlakového vykurovania, vzduchových potrubí a skúška priebežnej brzdy vlaku.
Prichádza vlakvedúci, ktorý má pridelené miesto za polovicou zaradených vozňov vo vlaku, na 36. osi, ako to nazývali pražské vlakové čaty. Nasleduje dovzdávanie písomnosti a podpísanie novej správy o brzdení. Do odchodu vlaku zostáva slabá minútka. Aj keď bez turnusového Huga, Ivan s Dušanom je pripravený na 400-kilometrovú cestu do Prahy. Na vloženom návestidle biela žiarovka pravidelným blikaním signalizuje, že odchodové návestidlo z desiatej koľaje dovoľuje jazdu.
***********
Metropol o hmotnosti cez 700 ton bez problémov vyšplhal stúpaním trate do stanice Vlkov u Tišnova, kde po prechode cez neutrálne pole, zaznela na stanovišti Ivanova otázka.
„Duško a káva nebude?“.
„Veru, nebude“, odpovedal Dušan, „nemáme už liehové kocky do variča a šestnástka nemá v inventári varič. Nie je na čom uvariť“.
Blížila sa jedenásta hodina večerná, za chvíľu odtrúbia polnoc.
Ešte skôr, ako sa Metropol dostal na mierne klesanie do stanice Křižanov, vyhlásil Ivan, že on kávu uvarí.
„No čo ťa zasa napadlo, čo to bude za úžasný nápad?!“ neveriacky pozeral Dušan na Ivana, ktorý sa postavil z rušňovodičského kresla.
„Poď jazdiť“, vyzval Dušana a vymenili si miesto za riadiacimi pákami.
Ivan sa posadil do kresla pomocníka, vytiahol zásuvku v pulte pomocníka a povyberal z nej všetky drevené paličky od nanukov, ktoré sa tam vždy povaľovali vo veľkom počte. Používali sa na podkladanie relátok pri núdzových spôsoboch jazdenia.
So šibalským úsmevom ich položil na pult, zložil skladací hliníkový varič, do nádobky nalial vodu.
Nalámané drevené paličky poukladal pod nádobku a zapálil ich.
„Ty si veľký optimista, myslíš, že takto uvaríš vodu?!“, smial sa mu Dušan.
„Jasnačka, keď sa takto dá zakúriť parný rušeň, prečo by sa nedalo uvariť dve deci vody?“
Ivan lámal paličky a postupne ich prikladal na malý ohníček, ktorý horel v tme stanovišťa rušňa.
Tak, ako jedna stanica míňala druhú, tak sa míňali nalámané drievka na stanovišti, až nadišla chvíľa, kedy plamienok pohltil to.
Kým ešte ohník horel, začal pre neho Ivan hľadať novú potravu, ktorá by ho udržala pri živote.Zo zásuvky vytiahol rýchlomerový prúžok, ktorý bol vyrobený z voskom potiahnutého papiera pre lepšie zapisovanie údajov. Kúsok odtrhol, vyrobil z neho malé voskové papierové guľky, ktoré po vhodení intenzívne osviežovali plameň. Aj napriek Dušanovej nedôvere sa podarilo Ivanovi zaliať prvú kávu na stanovišti, ktorú za jazdy slávnostne servíroval kolegovi.
„Kým je varič ešte horúci, uvarím aj druhú kávu“, vyhlásil Ivan, rýchlo nalial do nádobky vodu a začal prikladať voskové guľky. Drievka sa dávno zmenili na popol.
V zápale varenia kávy, si rušňová čata, ktorá počas jazdy fajčila cigarety akosi neuvedomovala , že ich štípu oči. Mysleli si, že je to od dymu z cigariet.
Dušan chcel vyvetrať, ale na protest Ivana, ktorý argumentoval, že prievan ochladí plameň, sa vetranie nekonalo. Blížili sa ku vchodovému návestidlu stanice Havlíčkův Brod.
Reflektor ožiaril v tme portál tunela, ktorý pohltil celý vlak.
Teplota vody vo variči sa ani náznakom neblížila bodu varu a Ivan začal hútať, ako zvýšiť teplotu.
So slzavými očami rozhodol.
„Keď zastavíme, rýchlo zbehnem dole, v koľajisku určite bude niečo, čím by som podkúril. Za päť minút pobytu niečo určite nájdem. Tú kávu uvarím. A ty zatiaľ vyvetraj, však sa tu nedá dýchať. Oči ma štípu“.
Metropol zastavil pri druhom nástupišti v Havlíčkovom Brode pár minút po pol jedenástej.
Ivan s baterkou v ruke rýchlo opustil stanovište a v koľajisku sliedil po čomkoľvek, čo by vydalo zopár kalórií tepla, keď počul ženský hlas prichádzajúci z druhej strany rušňa.
„Hoši, zavoláme hasiče?“
Rýchlo prebehol na opačnú stranu na nástupište, kde stála vedľa Dušana výpravkyňa. Spočiatku nechápal, o čo ide.
„Akých hasičov? Čo sa stalo?“ pýtal sa Dušana.
„Vraj nám horí rušeň“, usmieval sa Dušan, „však sa pozri!“
Ivan pohľadom zablúdil na rušeň. Z otvorených dverí vychádzal ešte stále dym a skutočne to vyzeralo, ako keby na stanovišti horelo.
V tej chvíli s krikom po peróne kráčal k rušňu aj vlakvedúci.
„To iba trošku vetráme“, s úsmevom sa prihovoril Ivan výpravkyni. „Varili sme kávu. Nikoho nevolajte. Došli nám iba liehové kocky“.
Vlakvedúci nechápavo krútil hlavou a keď sa dozvedel, že kávu varili na nefalšovanom pravom táborovom ohni, uľútostil sa a ponúkol, že on liehové kocky má a zopár venuje rušňovej čate.
Všetci štyria sa dohodli, že kým Ivan prejde po nástupišti na stanovište vlakvedúceho na 36. nápravu a späť, Dušan vyvetrá stanovište. Plánovaný pobyt vlaku päť minút mierne prekročili, ale výpravkyni, ktorá s úsmevom na perách mávala zeleným lampášom návesť odchod, sľúbili, že meškanie dobehnú.
Ešte skôr, ako Metropol prešiel popod cestný nadjazd v stanici, veselo plápolal ohník horiacej liehovej kocky pod nádobkou s vodou. Dušan zostal sedieť za riadiacimi pákami a Ivan si pár minút pred polnocou vychutnával prvý dúšok čerstvo uvarenej kávy.
*********************
Na druhý deň po príchode domov naše manželky nechceli veriť, že sme boli v práci.
Celé oblečenie bolo presiaknuté dymom, ako keby sme strávili noc plnú zábavy niekde pri táboráku a grilovaní. 
Pôvodná pieskáreň v depe Bratislava hlavné. V plechovej krabici nad osou „A“ koľaje sa nachádzal zásobník sušeného piesku. Po ukončení parnej prevádzky sa zhora z lávky plnili zásobníky elektrických rušňov. Po pravej strane sa nachádza na rampe budova olejárne a chemického laboratória.
Pohľad na popolovú koľaj. V roku 1979 ešte stále s funkčnými vodnými žeriavmi (gránikmi) a vyčkávacím návestidlom, ako ich opísal v spomienkach Karel Holubec. Vľavo domček, miestnosť pre popolárov. Na „kalvárii“, ako sa nazývala vyvýšená plocha so skládkami uhlia, veľký zauhľovací žeriav.
Pohľad na koľaje do depa na kopci v roku 2014. Lávka pre plnenie piesku skončila v šrote. Medzi „A“ (pri pohľade vpravo) a „B“ (pri pohľade vľavo) koľajou je vybudovaná v mieste zasypaných prehliadacích a popolových jám koľajová spojka. Vodné žeriavy sú taktiež minulosťou, stále ale stojí domček popolárov a nepoužívanej pieskarne s prázdnym zásobníkom piesku.
Pardubice 2016 - stretnutie po dlhých rokoch. Karel Holubec a Ivan Kožehuba.
|
|||
|
|
|||
|
|
|||
