Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Bolo to v časoch, kedy rušne na prsiach hrdo nosili červenú hviezdu. V časoch, kedy na stanovišti rušňa ES499.0 na trati Bratislava – Praha sedela čata v zložení rušňovodič a pomocník. V tých časoch nebolo také jednoduché byť rušňovodičom a sedieť za riadiacimi pákami rušňa v čele medzinárodného vlaku na vozebnom ramene z Bratislavy do Prahy. Rušňovodiči pre toto rameno boli zvlášť vyberaní a zadeľovaní, podľa všemožných pravidiel tej doby.

Ivan pôsobil vo funkcii rušňovodiča osem rokov a náhoda chcela, aby mal podpísané poznanie trate a stal sa vekovo najmladším rýchlikovým rušňovodičom na trati z Bratislavy do Prahy. V skutočnosti to nebola náhoda. Dopomohlo tomu rozhodnutie vedúceho strojmajstra Petra Šuberta, ktorý videl v Ivanových očiach túžbu po diaľkach, rýchlostiach a kráľovnej všetkých lokomotív, po dvojsystémovom rušni ES499.0. Nedbajúc na možné následky, umožnil Ivanovi vykonať poznanie trate do Prahy.

****

Desať minút po polnoci opúšťa rýchlik Ex 272 AMICUS prvé nástupište bratislavskej hlavnej stanice a vydáva sa na cestu v ústrety novému dňu, aby po takmer 400 kilometroch zastavil v cieli svojej cesty, v stanici Praha hlavní nádraží.

Za ovládacími pákami rušňa ES499.0012 sedí Ivan a stúpa s vlakom do stanice Lamač. Spoločnosť vo funkcii pomocníka mu dnes robí kandidát rušňovodiča Roman Gollwitzer. Pomocníci jazdili iba na trase Bratislava – Praha a delili sa na dve skupiny. Prvú tvorili takzvaní kmeňoví, skúsení pomocníci a druhú kandidáti rušňovodiča, ktorí vykonávali predpísaný jazdný zácvik. Nie všetci ale prijali s dôverou nového rušňovodiča hneď medzi seba. Hlavne tí vekovo a služobne starší po očku sledovali prácu mladého rušňovodiča a informovali starších kolegov o spôsobe jazdy a zaobchádzaní s rušňom.

Ivanovi sa vynárajú spomienky na Štefana Bublinca, skúseného pomocníka, ktorý na tejto trati jazdil ešte ako kurič na parných rušňoch.

Pri prvej jazde, len čo sa vlak pohol z Bratislavy, vyslovil pán Bublinec pred vjazdom do tunela krátku vetu: „Majsterko, a že nebude!“.

„Pán Bublinec, čo nebude?“ opýtal sa Ivan, ale nedostal žiadnu odpoveď. Na stanovišti zostalo ticho. Až po štyristo kilometroch jazdy, keď sa za čelným oknom rušňa objavil veľký červený nápis RUDÉ PRÁVO na streche jednej pražskej budovy, opäť prehovoril: „Majsterko, a že nebude. A už sme tu“.

Boli to s ním služby ako v začarovanom rozprávkovom kráľovstve samoty, bez slov a komunikácie. Chýbalo iba švihnutie čarovným prútikom, ktoré by odčarovalo kliatbu. Prútik švihol nemenovaného dňa v stanici Havlíčkův Brod pri jazde do Bratislavy.

Po rozkaze na odchod Ivan zaradil jazdné stupne, vlak sa ešte nestačil ani pohnúť, keď začul, že rušeň nemá správny zvuk.

Nerozbehli sa ventilátory chladenia trakčných motorov. Okamžite Ivan vyradil jazdné stupne, stlačením tlačidla STOP rozopol hlavný vypínač a pristúpil ku dverám do strojovne. V rovnakej chvíli pán Bublinec vytiahol z vnútorného vrecka saka uniformy drevenú paličku od nanuku a podal ju Ivanovi do ruky.

Ten bez jediného slova zobral ponúkanú paličku, vstúpil do strojovne, chvíľu niečo majstroval a keď sa vrátil na stanovište, odovzdal naspäť nepoužitú paličku. Zopol hlavný vypínač a s vlakom po opätovnom rozkaze na odchod bez problémov odišiel zo stanice. Kliatba pominula. Ivan dokázal, že pozná rušeň a vie si poradiť aj ináč, ako to robili skúsení rušňovodiči. Od toho dňa bola radosť jazdiť s pomocníkom Bublincom. Pri každej jazde po odchode z Bratislavy sa pred portálom tunela ozvala povestná veta „Majsterko, a že nebude!“, ale spoločne pokračovali v rozhovoroch a hlavná téma, ktorú Ivan priam hltal plnými dúškami, boli parné rušne. Podozvedal sa množstvo zážitkov a spomienok na chvíle, kedy na tejto trati vlaky ťahali ešte parné rušne Albatrosy. Ako rýchlo pri počúvaní tých dávnych príbehov ubiehali kilometre.....

****

Počas nočnej jazdy zvlnenou krajinou Záhoria diskutovali s Romanom o tom, ako vznikli mená vlakov, ktoré jazdia na tejto trati. Zhodli sa na tom, že zvučné mená expresov ako Slovenská strela, Hungaria, Panónia, Metropol, Istropolitan, Balt-Orient, Meridian, Transdanubium, Saxonia a podobne boli odvodené od zemepisných označení a názvov. Stále však nenachádzali odpoveď na otázku, prečo práve vlak, ktorý vezú, má pomenovanie AMICUS. Po vyčerpaní takmer všetkých možností vzniku pomenovania vlaku sa napokon zhodli na pravdepodobnom pôvode z latinského slova PRIATEĽ.

To už Amicus zastavil v Brne, kde mal pobyt dvadsať minút. Kým Ivan obhliadol pojazd rušňa, aby na čerstvom nočnom vzduchu zahnal driemoty, Roman sa vybral do staničnej reštaurácie pre kávu. Po chvíli sa vrátil so šálkou kávy na tanieriku s lyžičkou. Na všetkom bolo modré logo jedálnych a lôžkových vozňov.

„Kedy chceš vrátiť šálku? Za chvíľu je odchod“, opýtal sa Ivan.

„Netreba, snáď im nebude chýbať, proste spadla na zem a rozbila sa“, odpovedal s úsmevom Roman.

Nebolo to po prvýkrát, čo zostala šálka s tanierikom na stanovišti rušňa. Nakoniec ich bola celá zbierka, takmer kompletný servis, ktorý sa akosi nikdy nepodarilo vrátiť.

Pár minút po štvrť na tretiu ráno sa Amicus vydal na nočnú jazdu Českomoravskou vysočinou, až nakoniec s blížiacim sa svitaním zastavil v stanici Kolín.

Na odchodovom návestidle s jednou svetelnou doskou, ktorá mala šesť žiaroviek, sa rozsvietilo zelené svetlo a celkom dole biele písmeno „P“.

„Voľno na Prahu“, oznámil Ivan a vyklonil sa z okna vo dverách rušňa, aby sledoval výpravu vlaku. Výpravca zapískal na píšťalke a o malú chvíľu zamával zeleným svetlom nočnej výpravky. Ticho piatej rannej hodiny narušil zvuk rozbiehajúcich sa ventilátorov rušňa. S každým zaradeným jazdným stupňom sa kvílenie strešných ventilátorov zvyšovalo, úmerne s prúdom pretekajúcim cez rozjazdový odporník. Od návestidla po prvú výhybku bola krátka vzdialenosť a Ivan musel stihnúť po rozjazde skrokovať výkon rušňa do nuly a stiahnuť zberač. Dvadsaťkilometrovou rýchlosťou sa dvanástka plazila cez koľajovú spojku, aby odbočila vľavo z koľaje trate smerujúcej do Nymburku. Okamžite za delením trakčného vedenia medzi párnou a nepárnou skupinou koľají doslova vystrelil zberač opäť hore, ozval sa narastajúci zvuk kvílenia strešných ventilátorov, neklamne prezrádzajúci prúd pretekajúci cez trakčné motory, ktoré doplnili kinetickú energiu súprave vozňov na krátkom úseku koľaje ešte pred miestom, kde sa budoval cestný nadjazd nad odchodovým zhlavím a z bezpečnostných dôvodov tu bolo veľmi nešťastne situované nariadenie sťahovať zberač. Pomaly Amicus zotrvačnosťou prechádzal popod cestný nadjazd. Za poslednou výhybkou kolínskeho zhlavia už so zdvihnutým zberačom začal naberať rýchlosť. Vlak prebehol okolo hrany vyvýšeného nástupišťa zastávky Kolín až po pár tiahlych oblúkoch vybehol na dlhú priamku trate a smeroval ku stanici Velim.

„Ešte chvíľu a sme v Prahe“, prerušil Ivan monotónny zvuk na stanovišti, aby zahnal driemoty skorej rannej hodiny.

„Voľno na Velim“, ozval sa Roman, aby potvrdil, že tiež vzdoruje driemotám.

Témy rozhovorov po takmer piatich hodinách jazdy boli vyčerpané. Prispela k tomu aj skorá ranná hodina, ktorá spôsobila, že pokus o nadviazanie rozhovoru bol neúspešný. Dva páry očí nemo upierali pohľady na koľaj pred rušňom, ktorú osvetľoval kužeľ dvojice halogénových žiaroviek reflektora. Čierna ručička ukazovala na číslo 120 zeleno osvetlenej stupnice rýchlomera HASLER RT9. Blížili sa ku stanici Velim, kde vlak znížil rýchlosť. Stovkou sa Amicus prehnal cez Velim. Za odchodovým návestidlom Ivan pravou rukou prestavil jazdnú páku do polohy PLUS a počkal, až sa regulácia zastavila na dvadsiatom siedmom stupni. Ľavou rukou prestavil smerovú páku z polohy SH do polohy P. Teraz nastala tá správna chvíľa. Zatlačil s pasiou jazdnú páku do polohy PLUS a sledoval čísla digitrónového ukazovateľa.... 27, 28, 29, 30, 31, 32... rušňom mierne trhlo, ručičky ampérmetrov motorových skupín zľahka zakolísali...33, 34. Zapojenie trakčných motorov sa zmenilo zo sériového na sérioparalelné. So smerovou pákou v polohe šuntovanie Ivan navolil 51. jazdný stupeň. Rýchlosť vlaku sa neustále zvyšovala a ešte skôr, ako dosiahla stodvadsať, vrátil Ivan reguláciu na hospodárny 27. stupeň. Pred sebou videl priamku trate s množstvom zelených svetiel v rade za sebou.

„Roman pozri, vidíš tú zelenú uličku až za Pečky?“ pokúsil sa Ivan znova nadviazať rozhovor s pomocníkom. Neúspešne. Prebdená noc si vyžiadala svoju daň. Obidvaja už premýšľali, ako v Prahe odpoja rušeň od súpravy vozňov a odvezú ho do smíchovskej stanice, kde konečne zaľahnú do postele.

Amicus sa prehnal zastávkou Cerhenice a blížil sa k poslednému oddielovému návestidlu pred Pečkami. Ivan prestavil páku jazdného kontroléra do polohy nula.

Spoza dverí do strojovne sa ozval zvuk prerušovaného sykotu elektropneumatických ventilov nepriameho kontroléra, ktoré ho v dokonalom rytme stočili do nulovej polohy. Ručičky ampérmetrov lenivo spadli doľava. Jemný pohyb páky ovládača priebežnej brzdy vynútil pohyb ventilu elektrického brzdiča v strojovni. Z priebežného potrubia unikol vzduch a priebežná brzda znížila rýchlosť na 100km/h.

Za vchodovým návestidlom v polohe voľno Ivan otočil prepínačom reflektora vľavo a stlmil reflektor. Rušeň prebehol okolo vpravo stojacej výpravnej budovy, pred ktorou stál výpravca držiaci lampáš s bielym svetlom. Vo veľkej diaľke za odchodovým návestidlom s návesťou voľno sa objavilo svetlo reflektora protiidúceho vlaku. Ivan otočil ešte raz prepínač reflektora doľava a zhasol reflektor. Tmou slabo osvetlenej stanice sa blížil ku odchodovému návestidlu, keď sa náhle v jeho úrovni ozvala ohlušujúca rana nárazu, s rušňom silno trhlo.....šok, stres. V zlomku mikrosekúnd sa rozbieha srdce, pulzy sa zvyšujú do závratného tempa, doslova bije na poplach ako kostolný zvon. Telo zaplavuje adrenalín. Ivan sa snaží všetkými zmyslami vnímať svet okolo seba.

Okamžite pravou rukou siahol na ovládač brzdiča a celou silou ho otočil do polohy rýchlobrzda. Stanovišťom sa nesie zvuk unikajúceho vzduchu. Podvedome vstáva z kresla. Nevníma čas, všetko sa odohráva v nereálnom čase, ktorý sa meria na milisekundy. V hlave sa blysne myšlienka na protiidúci vlak.

Rukami hmatá po prepínačoch návestného osvetlenia, ktoré rýchlo menia svoju polohu vľavo a menia čelné osvetlenie vlaku na dve červené svetlá. Do ruky berie ručný lampáš a bielym svetlom krúži cez čelné okno, aby zastavil protiidúci vlak.

„Roman, my sme niekoho zrazili“, kričí na pomocníka.

„To nebol človek, to je iný náraz a zvuk“, upokojoval ho Roman, ktorý iba pred týždňom na vlastnej koži s iným rušňovodičom po prvýkrát zažil túto krajne nepríjemnú udalosť.

Amicus intenzívne brzdil, ale sekundy času do jeho zastavenia sa zdali byť nekonečne dlhé.

Napokon zastavil v úrovni vchodového návestidla z opačnej strany. Ivan vystúpil cez dvere pomocníka do koľajiska a krúžil ručným lampášom, aby zastavil protiidúci vlak.

Pantografová jednotka osobného vlaku EM475.1 zastavila čelom pri Ivanovi. Ten z vonkajšej strany koľaje vysvetľoval vystrčenému mužovi v okne stanovišťa, že do niečoho narazili, ale nevie, do čoho. Pod tlakom vzniknutej udalosti si ani neuvedomil, že rušňovodič na „lochneske“ sedí na opačnej strane a informáciu poskytol vlakvedúcemu.

Pantografová jednotka sa pomaly pohla. Ivan sledoval jej červené koncové svetlá, ako bez zastavenia prechádzali okolo jeho vlaku do stanice a zastavili sa až v diaľke pri výpravnej budove.

Vybral sa späť k rušňu, ktorý chcel obhliadnuť a zistiť, čo sa vlastne stalo, do čoho narazili. Všade panovalo doslova hrobové ticho, ktoré náhle prerušil z diaľky prichádzajúci hlas.

„Ivan, my sme vykoľajili“, kričal vlakvedúci, ktorý sa po štrku v koľajisku ponáhľal k rušňu.

„Už len to nám chýbalo“, pomyslel si Ivan a vykročil mu v ústrety, svietiac na každú nápravu rýchlikových vozňov, aby overil pravdivosť informácie od vlakvedúceho.

Ako prechádzal popri vozňoch, všimol si, že takmer všetky okná boli stiahnuté. Cestujúci vyzerali von z okien, ale všetci boli ticho. Nikto nič nehovoril, nikto sa na nič nepýtal. Panovalo zlovestné ticho. S vlakvedúcim sa stretli približne v polovici dĺžky vlaku.

„Nevidel som nič vykoľajené“, oznámil Ivan vlakvedúcemu, ktorý potvrdil jeho nález, že aj ostatné vozne vlaku sú v poriadku.

„To bol taký buchot pod vlakom, že sa zdalo, ako keby sme vykoľajili“, rozrušeným hlasom rozprával vlakvedúci.

„Čo to teda bolo? Bol to strašný náraz. Poďme sa pozrieť za koniec vlaku. Buchlo to niekde pri odchodovom návestidle“, navrhol Ivan.

Prešli spolu okolo stanovišťa výhybkára. V koľajisku stále nič nenašli.

Až v mieste odchodového návestidla sa začala odvíjať scéna ako z vojnového filmu.

Všade videli porozhadzované úlomky čohosi, čo spočiatku nevedeli identifikovať. Až kus trubky im vnukol myšlienku, že to, do čoho vrazil rušeň, bolo návestidlo. Baterkami osvetľovali koľajisko, až odhalili páchateľa. Prvá koľaj v smere do stanice Poříčany skutočne nemala odchodové návestidlo. Porozhadzované v koľajisku boli jeho pozostatky, pokrútené a zdeformované návestné dosky so štítmi a dlhými tienidlami.

„Tak toto asi rotovalo pod celým vlakom! To musel byť ten buchot, ktorý pripomínal, ako keby vlak vykoľajil“, konštatoval vlakvedúci.

Cestou späť ku vlaku sa zastavili na stanovišti výhybkára odkiaľ telefonicky informovali výpravcu o vzniknutej situácii. Ivan pokračoval v chôdzi k rušňu. Však v tom zhone ešte nevykonal ani jeho obhliadku. Nechal iba pomocníka strážiť vlak.

„Nejde zopnúť hlavný vypínač“, hlásil mu Roman, ktorý ho zbadal prichádzať k rušňu.

Ivan posvietil pod rušeň a hneď bolo všetko jasné. Z utrhnutého kohúta kvapkali posledné zvyšky transformátorového oleja. Čelné pluhy boli utrhnuté, kryty nápravových prevodoviek poškodené. Dvanástka bola neschopná ďalšej jazdy.

Kľúčom odomkol skrinku traťového telefónu umiestnenú pri vchodovom návestidle a výpravcovi dopodrobna oznámil vzniknutú situáciu a žiadal o náhradný rušeň. Amicus bol asi po polhodine vtiahnutý späť do stanice náhradným rušňom.

Ivan z dopravnej kancelárie vytočil telefónne číslo strojmajstra v depe Bratislava.

„Strojmajstri hlavné, Holubec“, počul v slúchadle hlas kamaráta Karla.

„Karle, prešiel som odchodové návestidlo v Pečkách s vlakom 272“, hovoril do telefónu, aby oznámil nadriadeným nehodovú udalosť a neschopnosť rušňa.

Službukonajúceho strojmajstra, rodáka z Pardubíc, nepotešili informácie, ktoré mu Ivan rozprával do telefónu.

„Proč právě Ty???“ počul v telefóne kamarátov hlas.

V tej chvíli Ivan pochopil, že zle opísal, čo sa prihodilo: „To je inak. Skutočne som prešiel návestidlo, ktoré ležalo v koľaji. Ja som mal návesť voľno!“

„To je zcela jiná situace“, počul úľavu v hlase kamaráta strojmajstra.

Oznámením do Bratislavy sa nepríjemná záležitosť vôbec neskončila.

Práve naopak. Všetko iba začalo. Telefóny zvonili, telefónne drôty sa žhavili.

Prichádzalo množstvo protichodných názorov a rozkazov, ako postupovať a dopraviť vlak do cieľa cesty. Aj napriek nariadeniam a rozkazom Ivan odmietal myšlienku ďalšej prepravy rušňa vo vlaku do Prahy a trval na prehliadke jeho pojazdu.

Všetko sa napokon vyriešilo. Do čela vlaku bol zaradený náhradný rušeň, ktorý s viac ako hodinovým meškaním prepravil Amicus do cieľovej stanice a zanechal v stanici Pečky osamotený rušeň ES499.0012. Ten odstavili na kusú koľaj v Pečkách, kde zostal takmer týždeň, kým nebol prehliadnutý a pripravený na prepravu do domovského depa v Bratislave. Rušňovej čate bola oznámená zmena miesta odpočinku v Kutnej Hore.

Pôvodne mala rušňová čata po príchode Ex272 do Prahy hlavní nádraží prepraviť rušeň do stanice Praha Smíchov a odstaviť ho odpočívať na slepej koľaji. Rušňová čata mala zabezpečený odpočinok v nocľahárni na prvom poschodí staničnej budovy. Poobede po odpočinku mali s tým istým rušňom odviezť vlak Ex 173 Slovenská strela zo stanice Praha Smíchov do Bratislavy.

Ivan s Romanom nastúpili do osobného vlaku do Kolína, kde prestúpili na vlak do Kutnej Hory.

Po prebdenej noci nemali chuť na žiadny rozhovor. Obidvaja si uvedomovali, že stačilo málo, stačilo, aby............. návestidlo zostalo iba vyvrátené v profile a mohlo ako gilotína zdemolovať celé stanovište.

Cestou v osobnom vlaku do Kutnej Hory začal Roman špekulovať nad cestou domov do Bratislavy.

„Čo keby si vybavil, aby nám dali princeznú?!“ nabádal Ivana.

Obidvaja vedeli, že do Kutnej Hory išiel na závese rýchliku rušeň 263 pre vlak 1175 z Prahy do Zvolena cez Šurany, ktorý jazdil v sobotu a nedeľu.

„Nebudem kolegom brať ich rušeň“, odpovedal Ivan, „zájdeme domov aj s laminátkou“.

„Ale vieš, že je nariadené, že na vlakoch, kde sú radené „kanáriky“ musí byť rušeň z funkčnou elektrodynamickou brzdou!“ nabádal Ivana, aby vybavil princeznú.

Skutočne bolo v platnosti dočasné nariadenie, že vlaky zostavené z vozňov Bmee a Amee, ktoré sa od ostatných na prvý pohľad odlišovali žltým pásom pod oknami po celej dĺžke vozňa a boli vybavené kotúčovou brzdou, z prevádzkových dôvodov musia byť ťahané rušňom s funkčnou elektrodynamickou brzdou. Žltý pás dal vozňom prezývku „kanárik“. Súprava Slovenskej Strely, ktorú povezú ako obratový vlak bola zložená výhradne z moderných „kanárikov“ s výnimkou reštauračného vozňa.

Po príchode do Kutnej Hory viedli kroky rušňovej čaty do kasárne, ako prezývali železničiari ubytovne pre rušňové a vlakové čaty. Len čo otvorili dvere, vítala ich kasárenská s informáciou, že majú telefonovať do depa. Ivan vytočil číslo strojmajstra do Bratislavy a dozvedel sa, že po odpočinku má prevziať na obratový vlak rušeň 263.007.

„Tak sa Ti želanie splnilo. Povezieme Strelu domov s princeznou“, tlmočil oznam pomocníkovi Romanovi. Odobrali sa na izbu a po prebdenej noci takmer okamžite zaspali.

****************************

Krátko pred šestnástou hodinou ich spánok prerušil hlas kasárenskej, ktorá ich budila do druhej polovice zmeny. Zišli do spoločenskej miestnosti na prízemí, ktorá voňala čerstvo zaliatou kávou.

U výpravcu prevzali kľúče od rušňa a vydali sa na nekonečnú cestu do „jamy“ na samom kraji kutnohorskej stanice. „Jamou“ nazývali odstavné koľajisko vybudované v záreze takmer u vchodového návestidla v smere od Čáslavi, ktoré bolo určené pre odstavovanie rušňov striedavej trakčnej sústavy. Tam na nich čakala princezná, prekrásne červeno sfarbená lokomotíva so žltým pásom, ktorá ešte stále voňala novotou. Až na stanovišti sa medzi kolegami opäť rozprúdil rozhovor. Roman pripravoval písomnosti, Ivan vykonal skúšku rušňa a popri všetkých týchto činnostiach začali rozoberať situáciu z rána. Stále zostávalo záhadou, ako došlo k vyvráteniu návestidla. Usúdili, že to tiež musel byť silný náraz. Žeby otvorené dvere nákladného vlaku? Pri rýchlej obhliadke miesta činu Ivan dvere vo svetle ručného lampáša nevidel. Nech už spôsobilo vyvrátenie návestidla čokoľvek, zvláštne bolo, že nezasiahlo do trakčného vedenia. Vedenie nad všetkými koľajami bolo v poriadku.

Poznámka autora: Do dnešných dní, keď píšem tieto spomienky, som nemal možnosť prečítať oficiálnu správu šetrenia tejto nehodovej udalosti. Privítam, ak sa ozve niekto, kto by vedel niečo viac.

Rozhovor prerušil po vedľajšej koľaji posunujúci motorový rušeň T 458.1, ktorý sa vybral na prvú staničnú koľaj, kde pri vyvýšenom nástupišti so stiahnutým zberačom stála jedničková bobina, ktorú veľmi rýchlo vytiahol na zhlaví do traťovej koľaje. Závažia výhybkových prestavníkov sa začali kývať zo strany na stranu, jazyky výhybiek sa presúvali po každodenne mazaných stoličkách, až napokon reléové zabezpečovacie zariadenie skontrolovalo nastavenú posunovú cestu a na zriaďovacom návestidle v jame sa rozsvietilo biele svetlo.

„Posun dovolený“, zaznelo dvojhlasne na stanovišti, jemný pohyb riadiacou pákou a princezná sa na rozdiel od dvojprúdovky, takmer nehlučne vydala na cestu k čakajúcej súprave Slovenskej strely, ktorá v tento deň mimoriadne zastavila v Kutnej Hore. Ťuk nárazníkov, rozopnutie hlavného vypínača a rušňová čata sa premiestňuje na opačné stanovište. Na dvere klope vozňový elektrikár, zapája sa kábel vlakového kúrenia, s cvaknutím spína hlavný vypínač. Zberače sa dotýkajú trolejového drôtu, kompresory sa rozbiehajú a v ich hluku sa stráca hlas vlakvedúceho. Čas plynie veľmi rýchlo. Zapnúť vlakový zabezpečovač, skúška brzdy, a z diaľky hvizd píšťalky výpravcu.

„Odchod!“, tlmočí Roman návesti dávané zo strany nástupišťa.

Ručičky ampérmetrov trakčných motorov sa prebrali do života, poslušne sa stavajú do pozoru a princezná pár minút po sedemnástej hodine v ľahkosťou rozbieha Slovenskú strelu do cieľa cesty.

Ivan, ešte stojaci za riadiacim pultom, kladie ruku na rýchlomer umiestnený medzi čelnými oknami a so slovami „tak nám ukáž, čo dokážeš“ , pohladí rušeň.

Po Havlíčkov Brod Slovenská strela ukrojila z meškanie, ktoré vzniklo prepriahaním rušňov niekoľko minút. Pri jazde cez čarokrásnu Vysočinu s malebnými zákutiami a prírodnými scenériami, množstvom viaduktov a tunelmi, navolil Ivan režim riadenia do polohy automatického riadenia.

Zatlačil tlačidlo s číslom 100 a rozum rušňa samostatne reguloval elektrický výkon a brzdenie tak, že ručička rýchlomera zostala doslova akoby priklincovaná na čísle 100. Cesta ubiehala rýchlo a na prvé nástupište stanice Brno hlavní nádraží vchádzali s minimálnym meškaním až napokon načas o 21:47 hod. zastavili pri treťom nástupišti bratislavskej hlavnej stanice.

V domovskom depe počas nasledujúcich dní Ivan spisoval zápis o nehodovej udalosti, všetko vysvetľoval, odpovedal na otázky a tiež sa dozvedel, že v celej histórii depa sa stal druhým rušňovodičom, ktorý prešiel návestidlo, ktoré ležalo na koľaji. Prvý prípad sa stal ešte za éry, kedy v čele vlaku kraľovali parné rušne.

Nepríjemná nehoda dala možnosť vzniku inej historickej udalosti. Oficiálne Slovenskú strelu viezol počas celej jej histórie, jediný krát rušeň 263. A s odstupom rokov konštatujem, že svoju úlohu zvládol na výbornú. Nie zbytočne sme tieto úžasné rušne prezývali „princezná“.

Prešlo niekoľko mesiacov, výpočtová technika zasiahla železnicu. Dočasne sa na dvere vedúce na stanovište farbou patrónovali koncové čísla nového dvanásťmiestneho kódu. Z rušňov sa strácali odlievané tabuľky s radovými číslami Kryšpínovho číslovania. Pri jednej jazde s dvanástkou ani Ivan neodolal pokušeniu a jedna tabuľka, ktorá bola poškodená pri nehode v Pečkách, sa ocitla u neho doma. Aj napriek nesúhlasu manželky ju priskrutkoval v predsieni nad vchodové dvere.

Do dnešných dní pripomína okamih, kedy ešte nenadišla jeho chvíľa.......