Tento rok sme dovolenkovali ešte jeden týždeň. Využili sme prvý septembrový sviatok na ušetrenie jedného dovolenkového dňa. Plán cesty a ubytovanie bolo vopred dohodnuté. Dva dni pobudnúť v okolí Terchovej a po tri dni na Dedinkách a Pieninách.
I keď sú to pre nás už otrepané miesta, radi sa sem každý rok vraciame. Aj tento rok sme si urobili výlety na hrad Strečno, Jánošíkove diery, či náhradný program v zlom počasí - vyvezenie sa kabínkovou lanovkou vo Vrátnej na Chleb. 
V okolí Strečna nás chytil silný lejak. Tak aspoň jedna krabičková foto z hradu. Že by to bol práve Zr Strečno?
Najviac som sa tešil na Dedinky. Predsa, aj vláčiky sú blízko a dedinku so srdiečkom na lúke nad dedinou máme v obľube celá partia. Pricestovali sme až na večer. Dolehronca som už nestihol. Na druhý deň som si to zle vyrátal, a tak som sa musel uspokojiť so zábermi ,,Vaša ´´z opačnej strany priehrady. 
Prekvapenie spoza stromov
No nič, lepší fotoflek si nájdem , keď pôjde späť. Vedel som , že v tento deň tadeto bude prechádzať zvláštny vlak – Čechomor. Tak som sa vybral na známy fotoflek na skalu nad Palcmanskú Mašu.  Po ceste na fotoflek som sa stretol s podbíjačkou
Upsss...aj Monika ju náhodou odfotila z druhej strany
Začína tu byť husto. Z druhej strany idú traťováci.
Čechomor mal meškanie, prednosť dostal ešte Os s 812.
Počasie sa každou minútou zhoršovalo
Po vyše polhodine čakania na skale som sa konečne dočkal
Mohlo to byť síce lepšie, ale odchádzam spokojný.
Neskôr som sa vybral do lesov hľadať čo najkratšiu cestu z chaty k trati, aby som nemusel obchádzať celú priehradu. Vonku začalo riadne liať a to sa mi stalo osudným . V lese som sa pošmykol na mokrým lístím zapadanom koreni stromu a celá hmotnosť mojej dokonale vyšportovanej atletickej postavy poctivo chránenej hrubou vrstvou tuku končí na ľavom členku. Keď som sa pozbieral a zistil, že to čo zaprašťalo, nebola kosť, ale zlomený konár podomnou, odkrivkal som do chaty, kde mi členok pekne zapuchol a od tohto momentu pre mňa začína papučová kultúra. 
Vaša si už fotím iba od dverí chaty.
Čo už, aj tak vonku leje Na druhý deň znovu od rána leje. Zbytok výpravy sa vyberá zabiť čas návštevou Dobšinskej ľadovej jaskyne. Po ich odchode a zákaze vychádzania mi to nedá. Sadám do auta a zisťujem, že napriek bolesti dokážem vymagnúť spojku. Zastavujem na hádam najznámejšom fotofleku a čakám. 
Vietor a dážď. Tak to vonku vyzerá.
Na ToMiho fotku to zatiaľ nemá
Sadám do auta, skúšam vlak predbehnúť. No nemám šancu, tak za Mlynkami zastavujem a snažím sa čo najšetrnejšie vyteperiť z auta.  Tak iba dokumentačne. Bola to 754.003
V deň nášho odchodu sa počasie zmenilo na nepoznanie. Ráno na oblohe ani obláčik. Tak aspoň posledné foto zo strešného okna našej chaty.
 Dnes by sa to dalo...
Je to 812.043, ak som dobre videl.
Cestujeme ďalej. Pieniny čakajú. Cestou sa ešte zastavujeme v Poprade. Na naliehanie osadenstva sa zastavujeme v nemocnici v Poprade, aby sa mi na členok niekto pozrel. Žiaľ čakáreň je plná bezdomovcov a rôznych indivíduí s rozbitími hlavami, miestnosťou sa šíri alkoholový opar a všelijaké iné pachy, preto radšej pokračujeme v ceste.
Po dobrom obede v známej reštike v Sp. Belej si fotím Mn na miestnom nákladisku. Po príchode do Červeného Kláštora sa zvítame s ďalšími nám známymi dovolenkármi a oživujeme si spomienky pri ,,magických okách´´ v krčme pod Lipami. Kým na druhý deň všetci odchádzajú na túru na Tri Koruny ja som dostal za úlohu postarať sa o nákup. Keď nakupovať, tak prečo nie až v St. Ľubovni a tak vznikajú posledné vláčikové foto práve v jej okolí. 
Motoráčik zastavuje v Chmelnici
V Starej Ľubovni oddychoval Mn.
Aspoň dokumentačne. 840.001 aj s pánom výpravcom
Fotkou z výhybne Forbasy sa na nejaký čas s vláčikmi lúčim Napriek absolútne naprd počasiu a mojej dochrámanej nohy sme si týždeň na Slovensku riadne užili a dostať sa do pracovného nasadenia robí trošku problém, ale hádam sa to spraví. Dovidenia pri trati priatelia! Text a foto: festo
| 