Moje potulky Gemerom

Dátum 20.07.2010 0:10:00 | Kategória: Reportáže zo Slovenska

 Jún -  spolu s májom pre mňa dva najkrajšie mesiace v roku. Príroda je už prebudená, všetko sa zelenie a ja mám pôžitok z ciest po našom krásnom Slovensku. Tak som sa rozhodol, že si zapôžitkujem na opustených tratiach Gemera. Jedinú možnosť, ako sa previezť vláčikom tam, kde je od roku 2003 zastavená osobná doprava, nám ponúkol Klub historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach – a to dokonca motoráčikom, ktorý tieto trate brázdil v 50. a 60. rokoch–  Magdou M131.1125.


Poďte sa spolu so mnou pozrieť, ako prebiehali akcie Gemerský expres II. (Košice - Slavošovce) a Gemerský expres III. (Košice – Dobšiná).

Na Gemerský expres II. som do Košíc cestoval už v piatok, mojim obľúbeným južným ťahom, rýchlikom 933 Domica. Vo fiľakovskom depe spočívali 750 185 a 750 131, ktorá na juhu hosťovala po svojej MH oprave v ŽOS Zvolen. Staničný posun v ten deň zabezpečovala 742 326.

V sobotu ráno nás na stanici čakala Magda. Keďže kvôli povodniam bola akcia v jej pôvodnom termíne, 5. júna, odvolaná, náhradný termín niekoľkým cestujúcim nevyhovel a do motoráku s prívešákom nenastúpilo enormne veľa cestujúcich – čo však nám, ktorí sme 5. júna rešpektovali silu prírody a prijali sme ponúknutý náhradný termín, plne vyhovovalo – rozvalili sme sa po drevených laviciach a cestu sme si vyslovene vychutnávali.

Keďže jún nebol teplotne veľmi hostinný, chlapci sa nám v prívešáku postarali teplo ako za starých čias – zakúrili v starej piecke, hodili päť kúskov ostravského a zakrátko sa vozňom rozhostilo príjemné teplo.

Cesta nám ubiehala vcelku rýchlo. Obdivovali sme ústie Zádielskej doliny, Plešiveckú planinu a Slovenský kras, až sme zastavili v Plešivci. Po prebratí rozkazov a návesti „Odchod“ od plešiveckého výpravcu sme sa pohli v tvár doliny potoka Štítnik, miestnymi nazývaného aj Štítnica.

Prvým krátkym zastavením bola stanica Kunová Teplica. Motoráčik nám zapózoval pred opustenou staničnou budovou, urobili sme pár zamračených fotiek a pobrali sa hore Štítnikom ďalej.

Ďalšou obcou, ktorou sme prechádzali, nesie meno potoka, ktorý cez ňu preteká – Štítnik. Disponuje, resp. disponoval jednou zastávkou (Štítnik mesto) a jednou železničnou stanicou, Štítnik. Pôsobia opusteným dojmom a prahnú po čulom dopravnom ruchu a cestujúcich – ako každá stanica a zastávka na tejto trati, snáď okrem konečnej stanice Slavošovce.

Pokračovali sme cez stanicu Ochtiná, z ktorej sú do známej Ochtinskej aragonitovej jaskyne zhruba 2 hodinky turistickej cesty. Romantická zastávka Rochovce by mohla pôsobiť veľmi príjemným dojmom, keby bola večer osvetlená. To by bola krásna fotka!

Po panoramatickej ceste dolinou Štítnika sme krátko po desiatej zastavili v stanici Slavošovce, kde nás čakal miestny uvítací výbor – a toto sa mi na týchto akciách veľmi páčilo, ak dočítate do konca, uvidíte, ako nás vítali v obciach v údolí Slanej. Zľava stojí predstaviteľ Slavošovských papierní, ktorý nám porozprával o ich histórií – tak napríklad, ani som netušil, že práve oni mali najstarší papierenský stroj v Uhorsku, ktorý spoľahlivo slúžil svojmu účelu veľmi dlhé roky. Papiereň sa momentálne zameriava na výrobu čistiacich obrúskov, servítok a kuchynských utierok, ktoré úspešne vyváža napríklad aj do Juhoafrickej republiky (ktovie, či si nimi naši futbalisti po náročnom výkone neutierali spotené čelá). V strede stojí PaedDr. Milan Sajenko, vynikajúci človek, ktorému záleží na rozvoji obce a patrične sa o ňu, spolu s pánom starostom (vpravo) starajú.

Z iniciatívy pána doktora Sajenka bol obnovený rodný dom slavošovského rodáka Pavla Emanuela Dobšinského, ktorý sme navštívili – nachádzajú sa v ňom preklady Dobšinského diel vo viacerých jazykoch, napríklad nemeckom, anglickom, ba dokonca čínskom! Neďaleko rodného domu P.E. Dobšinského stojí pekná dominatna obce – kostol z roku 1385, ktorý bol niekoľkokrát prestavaný. Má však úctyhodný vek.
 





Na stanici v Slavošovciach nám ochotne zapózovali papierenské rosničky T334.0099 a T334.0870. Magduška si zatiaľ obehla vozeň a bola pripravená odviezť nás na slavošovskú zastávku. Odtiaľ sme sa pobrali do obce, navštíviť spomínaný rodný dom a nasledovala krátka prechádzka k ďalšej významnej atrakcií Gemerského expresu II.

Tou bol Tunel pod Homôlkou, alebo aj Slavošovský tunel. Mal v sebe ukrývať trať zo Slavošoviec do Revúcej. Cestou k nemu sme ešte stále jasne rozpoznali železničný násyp s priepustom.

Organizátori nám prikázali doniesť si so sebou nepremokavú obuv. Nuž si vravím, je to tunel, chlapče, zoberieš si čižmy. Tie som trepal do Košíc dvakrát. Prvý raz 4. júna, lebo som nevedel, že akcia sa preloží. Vtedy boli povodne a keby som tie čižmy medzi Lučencom a Fiľakovom, prípadne v Plešivci vytiahol z ruksaka, niekto by ma označil za sakrastického cynika. Tak som čižmy tvrdošijne skrýval vo veľkom ruksaku. Prídeme k tunelu, reku, ja si tie  čižmy idem obuť. Miestni ma odhovárajú, reku, uvidíš, ten tunel je suchý. No fajne. Do tunela sme vchádzali po drevenom rebríku a schodoch – portál je totiž ukrytý v jame a je pod ním asi meter, dva nánosov. Tieto nánosy miestni úmyselne ponechávajú preto, lebo ak by ich odstránili, tunelom by začali jazdiť motorkári a ohrozili by napríklad tamojšie netopiere a zničili prekrásnu kultúrnu pamiatku – a o tom, že prekrásnou naozaj je, som sa presvedčil na vlastné oči. Priatelia, tunel z vnútra vyzerá tak, akoby sa jeho stavbári pred dvoma týždňami zbalili a odišli. Suchý, krásny, čistý. Stredom vedie odvodňovací kanál a po jeho stranách je liaty betón, delený dilatačnými špárami, ktoré pripomínajú panelovú cestu. Betón je však hladký a suchý. Pri koprášskom portáli naberá tunel na vlhkosti, pretože potok tečie po vrchnej strane tunelovej rúry a voda presakuje do tunela. Toto robí vrásky slavošovskému a magnezitovskému starostovi, pretože sa boja, že ak sa rúra pri portáli nespevní, tunel sa prepadne. Pripomínam, že starosta obce magnezitovce dal pred nedávnom portál tunela vyčistiť od nánosov potoka. Na fotografiách vidíme potok, ktorý steká zhora, z tunelovej rúry a koprášsky (magnezitovský) portál tunela.

Obec Magnezitovce má svoju miestnu časť, Kopráš.
Cestou od tunela naspäť do Slavošoviec sme si s Igim obzreli miesto, na ktorom mala stáť nová stanica Slavošovce. Na fotografií vidíme podchod stanice (taktiež dôkaz toho, že železnica bola skoro hotová). Takisto, v obci vidíme bývalé mostné piliere – železnica sa mala stáčať približne od zastávky Slavošovce zastávka vpravo, oblúkom prejsť popred papierne a pokračovať k tunelu.

Odmenou za vykonanú túru nám bol parádny guľáš, ktorý sme, ako vidíte, vymietli až do dna. Posadali sme do Magdy a hor sa na vyše 100 kilometrovú cestu do Košíc.

Priatelia, a poďme sa hneď pozrieť na to, ako parádne nám bolo aj na akcií Gemerský expres III. Ako vieme, klepot kolies sa tentokrát ozýval dolinou rieky Slaná – tej potvory, ktorá sa 5. júna vybrežila v Plešivci a z futbalového ihriska spravila ihrisko na vodné pólo.

V Košiciach ma ráno potešil čoraz neobvyklejší jav našich železníc – zelená jednosystémová mašinka osobnej dopravy. Táto je výnimočná tým, že je na Slovensku posledná svojej rady v zelenom nátere – 162 006.

Po prekonaní  61 km sme dorazili do žst. Rožnava, kde sme si trošku oddýchli. Magduška si obehla svojho prívesného druha, my sme si ich fotili, rozprávali sa a relaxovali. Musím povedať, že motorák aj prívešák boli naplnené ľuďmi doplna. Proste, fajná atmoška a spokojnosť na tvárach všetkých zúčastnených bolo isto veľkým a úprimným ĎAKUJEM organizátorom akcie.

Po dopravných úkonoch sme vyrazili smerom do Dobšinej. V stanici Betliar ma milo prekvapilo nakladanie dreva do vozňov – znak, že nákladná doprava je tu na miestne pomery svieža, o čom svedčili aj pomerne pekne obdraté koľajnice až po Dobšinú. Zastávka Henckovce pripomína zastávku SAD – jednoduchá plechová búdka.

Zakrátko sme zastavili v železničnej stanici Nižná Slaná, kde sme prebrali rozkaz od výpravcu, a mali sme aj chvíľku na pofotenie okolia. Smutný, veľmi smutný pohľad na niekďajšieho živiteľa takmer každej rodiny tohto regiónu – Nižnoslanskú rudnú baňu. Veľakrát sa uvažovalo o jej obnovení, ale vieme, že všetko, čo prináša ľuďom prácu, je v tejto republike nerentabilné a poctivo pracovať asi aj trochu nemoderné, myslia si zrejme niektoré skupiny ľudí. Škoda takého kolosálneho podniku.

Po Nižnej Slanej nasledovala obec Gočovo, kde sme Magdu na 50 minút odstavili a pobrali sa do dediny, v husacom zástupe. Počasie krásne, Slnko pieklo, nálada výborná, no čo viac nám treba? Jedine osviežiť sa v Gôšovskej keršme, na čo však nebol, žiaľ, čas.


Zato sme navštívili miestny evanjelický kostol v Gočove a rodný dom významného akademika a zakladateľa vysokého školstva na Slovensku, Jura Hronca. Výklad milej pani v kostole a rodnom dome bol veľmi zaujímavý. Mňa zaujal oltár a organ, ale aj v rodnom dome bolo veľmi príjemne. Na informačných paneloch si návštevník môže prečítať celý životopis Jura Hronca.

Po prehliadke sme sa pobrali späť k vlaku, ktorý nás verne čakal v zastávke Gočovo.




Nalodili sme sa a poďho do Vlachova, kde nás vskutku krásne a úctivo privítali na železničnej zastávke. Krojovaté žienky nás hostili domácimi pagáčikmi (lepšie som naozaj nejedol, čo som prehlásil hneď po prvom súste), domácou slivovicou, chlebom a soľou a muzikou, o ktorú sa postarali miestni obyvatelia. Aj sme si zaspievali, aj sme sa zasmiali, jednoducho, bolo to super. Jeden pán nás zobral do ľadnice, do ktorej si páni ukladali v lete ulovenú zver a mäso.

Osvieženie nám poskytovala rieka Slaná, ktorá si veselo žblnkotala popod ľadnicu a ovisnuté jelše.


Pomaly sme sa vracali k motoráčiku, ktorý nám pózoval v zastávke Vlachovo. Toto krásne drevené priecestie je už pomaly na Slovensku rarita. Kedysi bolo v podstate všade. Tak som si ho na pamiatku zvečnil.

Čakala nás posledná etapa trate, smer Dobšiná, konečná. Zastavili sme v stanici a celé osadenstvo vlaku sa napchalo do CROSWAY autobusu, pristaveného za staničnou budovou. Pán vodič nám pustil klímu, a tak bolo vo vozidle celkom príjemne. Vysadil nás na námestí v Dobšinej, kde si nás pod patronát zobrala milá pani, ktorá nám predstavila radnicu, porozprávala o Dobšinej, jej histórii a súčasnosti a odporučila nám, kam sa máme ísť pozrieť. Radnica je prekrásna, naozaj, v máloktorom meste je taká. Hodiny pod jej strechou sú originálne a každý mesiac ich chodí nastavovať hodinár. Mesto Dobšiná ma dnes asi 5000 obyvateľov.

So Zlatkou, ktorá mi robila príjemnú spoločnosť na výlete, sme sa vybrali do banského múzea na námestí, kde nám bývalý baník, ktorý pracoval v Nižnej Slanej, porozprával o baníctve. Múzeum sa v súčasnosti snaží získať vlastné priestory na umiestnenie exponátov, ktoré začal zbierať starý a skúsený baník z Dobšinej a venoval ich múzeu. Vlani opustil naše rady. Na záver sme si prezreli katolícky a evanjelický (na fotografií) kostol a vrátili sme sa k autobusu. Evanjelický kostol sa momentálne podrobuje reštaurácií nástenných malieb a lavíc. Strecha sa opravila vlani, zatekajúca voda časť malieb zničila. Po prehliadke kostola sme sa vrátili na námestie a autobus nás odviezol späť na stanicu. Po spoločnej fotografií sme nastúpili do Madgušky a o 18.30, s päťminútovým náskokom, zastavili v konečnej stanici Košice.
 V mene zúčastnených cestujúcich Gemerského expresu II. a III. by som sa chcel srdečne poďakovať členom klubu KHKV za usporiadanie vynikajúcich akcii a najmä za možnosť návštevy tratí, po ktorých si kolesá pravidelných osobáčikov dlho nezaklepali a asi ani nezaklepú. O to cennejšie pre nás bolo môcť sa previezť prekrásnymi dolinami Slovenska.

Dovidenia na ďalšej železničnej akcií, priatelia!

Text a foto: Maros 21





Článok zverejnený na Železničný.net
https://www.zeleznicny.net

URL tohoto článku je:
https://www.zeleznicny.net/modules/AMS/article.php?storyid=767