Železničný.net - Reportáže zo Slovenska - Najkrajšie stromy sú na Horehroní... a nie len stromy.

V sobotu 27.3. zahltilo kartu môjho digifotoaparátu množstvo jedinečných obrázkov.Bolo mi od začiatku, ba vlastne už dlho pred akciou jasné, pre koho ich pôjdem fotiť a kde budú výsledky môjho snaženia zverejnené, dlho potom som sa však moril so slovami, ktoré k nim napíšem.

Tým viac, že dodnes už na margo retro akcie postupne na všetkých železničných weboch zaznelo snáď všetko krásne a prepralo sa všetko špinavé.

Prvého apríla, keď už reportáž nadobúdala finálne kontúry, ma zasiahla tragická udalosť, ktorá podfarbená ďalšími jalovými internetovými debatami a špekuláciami v nasledujúcich dňoch ovplyvnila moje aktivity a zmrazila vôľu pracovať na reportáži. Až po čiastočnom emočnom ustálení som sa do toho znova dostal a dokončil začatú sľúbenú vec.

S Dukom som od minulého roku absolvoval niekoľko fotovýletov, hlavne v mojej podtatranskej železničnej domovizni, na ktorú máme obaja slabosť. Tým som si zrejme získal jeho dôveru, aby ma zhruba pred mesiacom oslovil, či by som nešiel ešte s niekoľkými ľuďmi robiť „dvorného“ fotografa pripravovanej retrojazdy. V tichosti priznám, že môj prst na spúšti stráca istotu všade, kde nie sú troleje a namiesto zberača sa zo strechy vyvalí dym. Navyše keď k tomu všetkému by som moje celoživotné skúsenosti z fotenia vlakov na Horehroní v pohode zhrnul na jediný 16 obrázkový film a šiel som tak v podstate do neznámeho, aj tak som chlapsky nedal najavo, že som sa tak trochu bál možného Dušanovho sklamania.

Po tom čo kolega Pilkus bojkotoval ponižujúce naháňanie retrofotovlaku cestným (a necestným) samochodom a rozhodol sa hľadieť do korún tých najkrajších horehronských stromov hrdo z výšin okuliarnatého koľajového stroja, vznikol ďalší problém, ku komu ma naložiť do káry. Vhodne mi padol do rany osvedčený súputník Majo, ktorý sám ponúkol svoju embéčku fábiovitého prevedenia. No a keďže do onej embéčky sa dá pri miernej ujme na pohodlí naládovať vrátane obsluhy až 5 kusov dvojnohého substrátu, ako správny Cargáč som považoval za nutné naložiť ju „do vyťaženia“. Tretím silným fotoželiezkom bola Beátka, ktorá navyše pre železnica.railnet už nejaký ten piatok pracuje.

Do normatívu sme k fotovýprave privesili aj Juraja 362.002 a Martina MT131, do ktorých som vkladal nádeje v prípadoch, ak by som náhodou nemal svoj fotodeň.
Predsa len úspešnosť fotografovania znižovala jedna z podmienok Dušanových, a síce aby mal do rýchla sprevodovaných reportérov, ktorí v rámci možností budú stíhať pobehovať okolo idúceho vlaku a robiť si popri tom svoju robotu. Majo dostal pár dni pred akciou od Dušana presné inštrukcie o „povinných“ fotomiestach, v ostatnom sme mali voľnú ruku.

V spleti týchto okolností sme ráno spoločne nasadali v Poprade do rýchlika 602 a cestu do L. Mikuláša využili na poslednú bojovú poradu. Sebavedomie mi dodala tá „moja“, ktorá náš rýchlik spoľahlivo doviezla na odstavište našho autíčka. Ja som neodolal a na zahriatie vznikla prvá cvičná fotka, ktorú som si s ohľadom na môj vzťah k objektu neodpustil prezentovať ani tu...

V súvislosti s Liptovským Mikulášom a ušľachtilým cieľom akcie „in memoriam“ som si cestou do Zvolena nevdojak spomenul na výborného rušňovodiča Arnolda Húsku z Mikuláša, ktorému budem navždy vďačný za životný zážitok, keď ma ako 11 ročného prvýkrát zobral na turnusovú, vtedy ešte mikulášsku 162.010 a zasvätil do tajov obsluhy toho nádherného oceľového tátoša. Bude to už desaťročie, čo ho rovnako nečakane kolegovia odprevadili na miestny cintorín, ale jeho zápal pre prácu rušňovodiča vzplanul a naďalej horí vo mne. Desinka, medzičasom preznačená na 163.118 mi bude pripomínať, kým budem žiť, tie krásne bezstarostné časy, keď som kúzlu fírovania prepadol úplne.Tým viac pri Dukovom, či Kaf-kovom spomínaní na pána Václava, ktorého som síce nikdy osobne nemal tú česť spoznať, v mojom vnútri však vždy vibrovala zvláštna empatická melanchólia. Ponorený do myšlienok a zbežných dialógov v aute som si ani nevšimol, kedy sme na autostráde švihli nenápadnú odbočku na Zvolen a následne sa boli nútení kdesi od Hronskej Dúbravy vracať späť. S ohľadom na neplánovanú časovú stratu sme na fotomiesta pod Pustým hradom dorazili na poslednú chvíľu, iba nejaké minútky pred odchodom retrovlaku.

retrovlak opúšťa Zvolen, na nástupišti zanecháva v oblakoch dymu davy fanúšikov, foto Juraj Bartoněk

Dunenie znovuzrodeného motora 54-ky rozochvieva základy Pustého hradu..., foto Marián Rajnoha

...aby na zvolenskom tirangli nabral kurz proti prúdu Hrona, foto Tomáš Chovanec

Bez času na vydýchnutie začal niekoľkohodinový maratón, preteky s časom, či skôr foteným vlakom, ktoré charakterizovali nasledovné črty – hľadanie miesta pre záber, odstavenie auta na vhodnom mieste, rojnicové výsadky, rozptyl na fleky, nájdenie správnych kompozícii, odfotenie objektu, naskákanie do auta, krátke zhodnotenie a porada pri výbere ďalšieho miesta, predbehnutie vlaku a takto znova dookola. Výsledky nášho snaženia prikladáme v nasledujúcom ucelenom prehľade...

Fotozastávka pod ľupčianským zámkom - rojenie cestujúcich, foto Juraj Bartoněk

Odjazd spod Ľupčianskeho zámku a mohutný pozdrav oblakom od 3109, foto Tomáš Chovanec

Čoraz bližšie k Nízkym Tatrám; aj obloha sa čistí... foto Tomáš Chovanec

Za Heľpou, foto Juraj Bartoněk

Heľpianské krtince, foto Marián Rajnoha

Klasika v Pohorelskej Maši, Juraj Bartoněk

Nová Maša - mechanika, foto Tomáš Chovanec

Pred Vaľkovňou, foto Martin Teťák

Cez horehronské lesy, foto Tomáš Chovanec

Cez horehronské lesy, foto Beáta Želtvayová

Cez horehronské lesy, foto Tomáš Chovanec

Krása ospevovaných horehronských stromov, tie fotku nikdy nepokazia, foto Marián Rajnoha

Cez telgártske lúky, foto Martin Teťák

Stúpanie k viaduktu, foto Tomáš Chovanec

Pod Kraľovou skalou, foto Martin Teťák

Jeden vlak... dva vlaky?, foto Martin Teťák

Fotozastávka na telgártskom viadukte, foto Juraj Bartoněk

Fotozastávka na telgártskom viadukte, foto Tomáš Chovanec

Fotozastávka na telgártskom viadukte, foto Marián Rajnoha

Najkrajšia mašina z Dolehronia prechádza popod najkrajší strom z Horehoronia, foto Juraj Bartoněk

Fotozastávka na telgártskom viadukte, foto Juraj Bartoněk

Zastávka v záreze za viaduktom, foto Marián Rajnoha

Zastávka v záreze za viaduktom, foto Beáta Želtvayová

Pózovanie na telgártskom viadukte, foto Juraj Bartoněk

Pózovanie na telgártskom viadukte, foto Marián Rajnoha

Najkrajším stromom na Horehroní sa nedá odolať, hoc aj prekrývajú mašinu,
foto Marián Rajnoha

Pózovanie na telgártskom viadukte, foto Tomáš Chovanec

Pohľad z prvého na druhé poschodie, foto Tomáš Chovanec

Retrofotovlak sa blíži k zastávke Stratená, foto Beáta Želtvayová

Kristína spieva pravdivo, raz darmo, stromy na Pohnilčí – to už z ďaleka nie je ono

, foto Tomáš Chovanec

Minulosť a prítomnosť... alebo RFV a súčasná podoba hnileckých osobákov, foto Marián Rajnoha

Vašo štartuje, k nebu vyslal pozdrav svojmu zosnulému majstrovi; vyčaril z dymu písmeno “V“, či azda srdce? to vie iba on, foto Juraj Bartoněk

T478.4054 a T478.3109 bok po boku pózujú fotografom, foto Juraj Bartoněk

T478.4054 podhľadová portrétovka na Mlynkoch, foto Martin Teťák

T478.3109 a T478.4054 aj takto zapózovali fotografom vedľa seba, foto Martin Teťák

Tandem 3109 a 4054 prechádza po násype cez záliv Palcmanskej maše, foto Marián Rajnoha

Na spiatočnej ceste pri vodách, či skôr ešte ľadoch priehradného jazera, foto Tomáš Chovanec

Okuliarniky sa rútia k ústiu priehrady smerom na Stratenú, foto Tomáš Chovanec

Po odfotení rýchlika 810 sme cez sedlo Popová, Vernár a Dubinu unavení z náročného dňa odcestovali naspäť pod Tatry. Unavení, ale šťastní, že sme vďaka snahe a zápalu ľudí na správnom mieste prežili jeden krásny deň a vytvorili fotospomienku hlavne pre tých, ktorí sa na nás dívali z opačnej strany okien fotených objektov, pre tých, bez ktorých by žiadne fotoobjekty tú sobotu na trať nevyšli.

…a na rozlúčku ešte Horehronec s Renátou na Telgártskom viadukte, foto Marián Rajnoha

A chvíľku na to po krkolomnom behu fotíme ten istý vlak o poschodie nižšie; vychádzajúc z Telgártskeho tunela, foto Tomáš Chovanec

Na záver je tu ešte priestor pre dovetky ostatných členov "expedície:

Aby som za seba v krátkosti zhodnotil prvú retrojazdu na Slovensku, tak tiež sa chcem pripojiť k ostatným ďakovačkám všetkým tým, ktorí akýmkoľvek spôsobom prispeli k zdarnému priebehu jazdy.

A hneď úvodom mi nedá nespomenúť, že táto akcia ma lákala jednak preto, že sa konala pre mňa na jednej z najkrajších tratí Slovenska, ale hlavne ako pre okuliarnikofila, že sa jednalo o tieto, pre mňa jedny z najkrajších mašiniek, na ktoré si ešte živo v prevádzke spomínam ako nosili tento, dnes už retro kabátec, hoc mierne prizdobený (alebo oškaredený) žltým 300 mm pruhom po obvode kabín.

Ak naše fotky potešia a ak sa nám pre tých, čo sa nemohli akcie zúčastniť, podarí zaujímavo priblížiť priebeh tejto jazdy, tak myslím, že naša, miestami by sa zdalo, že až nezmyselná, gumokolesová naháňačka splnila svoj účel. Potom hádam aj tie nervy z naháňania RFV do istej miery stáli za to.

Teší ma to o to viac, že som mohol prežiť jeden krásny deň so svojimi spolucestujúcimi v duchu priateľskej atmosféry a zároveň im rovnako chcem poďakovať za spoločne krásne prežitý deň.

Myšlienka, ktorá vznikla pri stretnutí s Dušanom ma veľmi oslovila a spoločne sme zhodnotili, že je to dobrá príležitosť, ako prispieť web stránke zaujímavými fotkami, článkom a zároveň potešiť seba tým, že navštívim kraj, kde som doteraz nebola.

Horehronie - jedno z najkrajších miest a lokalít na Slovensku a neelektrifikovaná trať. Týmto som sa nechala zlákať a mala o to väčší záujem sa na akcii so svojimi priateľmi zúčastniť. Fotografovanie je pre mňa aktivita, ktorá mi prináša veľa možností, nápaditosti a kreativity, ktorú môžem prezentovať vo finálnej podobe. Fotografia dokáže uchopiť pocity a emócie, dokáže zachytiť všetko, čo ostane v našej pamäti. Častokŕat sa dokážeme k týmto spomienkam vrátiť. Sú to etapy nášho života, zážitky, príchody a odchody vlakov a je krásne, že existuje možnosť si tieto okamihy zaznamenať.

Samotná myšlienka Retrofotovlaku bola krásna tým, že sme si pripomínali pamiatku zosnulého rušňovodiča Václava Heveru, ktorý sa zasvätil práci na železnici. Je mi veľmi ľúto, že nezažil práve on, tú silu a pravý okamih, keď sa T478.4054 dostala na trať v pôvodných farbách v akých bola, keď bol po ňu v závode pred mnohými rokmi. Týmto by som chcela poďakovať všetkým, ktorí priložili pomocnú ruku, snahu a vynaložili úsilie pri samotnej realizácii tohto projektu. Zároveň by som rada poďakovala aj našej posádke, ktorá tvorila zohraný team a vzájomne sme prispeli k dobrej atmosfére a nálade, ktorá nám nechýbala pri fotení tohto vlaku. Ďakujem Vám.

Srdečne ďakujem organizátorom za vydarenú akciu, ktorej som sa mohol zúčastniť. Aj keď nie som veľký fanda dieselových strojov, na tejto akcii som si prišiel na svoje - krásny vlak, nádherné prostredie, skvelí ľudia. Na akciu mi okrem fotiek zostali krásne spomineky. Čo dodať viac? Snáď len veľké Ďakujem!

Na začiatku, keď bola ešte akcia „Prvý fotoretrovlak...“ len nápadom, som sa k nej staval trošku skepticky. S postupom času, ako nadobúdala jasnejšie kontúry, som sa však pre ňu v celku nadchol a sledoval som jej vývoj. Najviac sa mi ale pozdával prvotný dôvod, pre ktorý celá akcia vznikla. Je veľmi šľachetný a to snáď dodalo organizátorom velkú dávku šťastia ako v príprave akcie, tak aj (napriek predpovediam) v počasí, ktoré bolo určite milým prekvapením. Týmto ďakujem organizátorom za skvelú akciu a zároveň aj mojím spolušotoušom za prežitý krásny deň.