 Hmla-hmla-všade hmla. Taký bol ranný pohľad z hotelu FIS počas raňajok. Tatranská jeseň sa nekompromisne hlásila o svoju nadvládu žlto-červeným žezlom.
Našťastie silné slnečné lúče ešte aj tento deň zvíťazili nad jesennou hmlou a okolo obeda bolo jasné že po obede ideme s Dukom fotiť na SPIŠ. Pred Maxom sme sa stretli so Spišskými Paparatzi Investigatívnymi Šotoušami -Tomášom a Jurajom- známymi to rýchlonohými esami č.1+2.
Pretože sa na Spiši vyznám ako v brazílskom pralese, prenechal som výber fotoflekov na nich. Po chvíli škrabaní sa za ušami padlo rozhodnutie navštíviť zástavku Spišský Štiavnik. Pri vystupovaní z auta som vlastne pochopil že prečo nick-„rýchlonohé esá“.
Juraj prebehnuvši popred osobák stojaci na zástavke na dva kamzíkovské skoky vybehol kamsi na skalnatú stenu zárezu. Ešte som nemal ani fotoaparát na krku a už Tomáš bežal po štreke smerom k tunelu v snahe predbehnúť rozbiehajúci sa osobák s pomalým obyčajným peršingom. Razom som zabudol na svoj vek a rituály pred fotením a šialeným behom som sa rozbehol za ním len v teniskách. Baganče zostali v kufri auta. Že som do niečoho zakopol som zistil keď sa mi špatne vyliezalo na železničný násyp.
Udýchané zábery osobáku sú bohužiaľ nezverejniteľné. Otočím sa a už vidím že sa Tomáš škriabe za Jurajom na skalu. Pozerám s otáznikmi v očiach - tak to teda nie. Duko klasicky zmizol na 156 yardov do lesa. Zostal som sám tak som sa postavil vedľa štreky pod mladú brezu.
A tak mohli vzniknúť sériové zábery osobáku od rôznych autorov. Nasledovala konečne taká pohodičková prestávočka medzi vlakmi na cigaretku. Na fotení milujem to čakanie(ak nieje dlhé), keď som v kľude aj s mojim zveseným canonom, rozmýšĺam čo a ako ho podráždiť, postaviť, nastaviť, upraviť, vymazať......
Aj teraz som prestávočku náležite užíval a pomiloval som aj ostatné konáriky v mojom hniezdočku lásky za účelom vylepšenia výhľadu na vlaky.
Hrmot bolo počuť už z diaľky, len som nevedel, z ktorej strany vlak príde. No smola že z opačnej. Ale až tak mi to nevadilo pretože tohto päťkového postrka som si pred pár dňami zapixeloval na Štrbe a veĺmi sa mi páči. Nemá zatiaľ na sebe patinu, preto vyzerá na fotkách dobre. Je to síce od veci miešať sem teraz tému „laminátka“, ale musím skonštatovať že plechové mašinky akoby sa mi ľahšie fotili ako laminátky. Neviem skutočne či to je rozdielným leskom laku alebo rozdielnou kvalitou podkladu. Ono ten laminát je predsa len drsnejší.
Fíha-zdvíha sa vietor? Nie to len gorilka s ícečkom prevetrala tunel. Aj by som tu ešte pobudol ale to nás profesionálny strkáč Tomáš postrkoval už do auta a šuntovali sme smerom na stanicu Vydrník. 
Snaha urobiť foto s Tatrami v pozadí vyšla naprázdno. Oblaky zahalili kopce a odhalili skupinku čierneho staničného personálu obývajúcu oceľové domy. Napriek tomu že dĺžka môjho porastu na hlave dosahovala úctihodných päť milimetrov, vzdal som to. 
V snahe zachrániť moje auto pred prerobením na ďalšie plechové obydlie sme doň urýchlene nasadli a ufujazdili na opačné zhlavie stanice. Výhybkár skoro zošalel a jeho monológ by som musel celý vypípať, keď videl Tomáša bežať po zhlaví oproti OTV-éčku v snahe zachytiť ufúľané eso. Ani sa veľmi neoplatilo bežať a navyše bolo „pomalé“. Zase padol návrh presunúť sa na ďalší fotoflek. Nasadanie, štart, prejazd cez metropolu SNV a už sme tu. Výborná dostupnosť autom, super parkovanie – kofola v aute na dosah 20 krokov.
Čo viac si môže fotograf priať ako slnečný deň v Markušovciach. Nie je dôležité kto spravil ktorú fotku, dôležitý je slušný výsledok a dobrý pocit z vykonanej práce. Skúsenejší fotiči vytrvale stáli na svojom mieste a tvrdohlavo čakali na vlak idúci proti slnku.
Aby som sa nenudil, tak som si v rámci zácviku skúsil fotiť vlak aj zozadu a v protisvetle. Kofolu sme vypili, vlaky nejazdili, tak čo, presunuli sme sa do Matejoviec nad Hornádom vyskúšať červené odtiene zapadajúceho slnka.
Nenašli sme správnu poľnú cestu, tak sme sa museli predierať cez nepreniknutelné kríky ako za Šípovou Rúženkou. A môj narazený palec na nohe dostal opäť zabrať. Ani nebol čas poobzerať sa po inom mieste a už sa to valilo hore-dole. 
Ja som skromný chlapec, mne sa ušiel fotoflek zase len zozadu. 
Po Cargovom prievane koľajnice konečne prežehlili aj R607-ka a R612-ka nezvykle v zelenom kabáte. Ano, oči Vás neklamú, dva vlaky a štyri mašinky. Pýtate sa kde? No predsa som započítal aj dve rýchlonohé esá Tomáša-362.001 a Juraja-362.002 ktorých som si nechal pri pobehovaní nenápadne vojsť do objektívu. Chcem sa im totiž poďakovať za SPIŠ-adrenalín, aj keď som nasledujúci víkend strávil len v ponožkách na gauči. Liečil som si následky zranenia palca na nohe. Mal som nasadenú dlahu na nohe a blbo sa mi chodilo. Už nikdy nepôjdem na štreku bez pevnej obuvi. 
Neviem akú známku mi dáte Vy po prečítaní reportáží-to nechám na Vás. Ja dávam dve jednotky. Prvú ľuďom s ktorými som strávil štyri dni a druhú krásnym fotoflekom, na ktoré by som sa chcel v budúcnosti ešte niekedy vrátiť.
©eminem´2009
| 