 Tento deň sme pri fotení zažívali posledné záchvevy babieho leta na úseku Studený Potok - Stará Ľubovňa. Možno sa to zo záberov pre Vás nezdá, ale tu na severe bola jeseň najžltšia v porovnaní so Štrbou alebo Dedinkami.
Po výdatnom obede sme si to rovno namierili do Starej Ľubovne - raja to našich Delfínov. Zdokumentovali sme tam všetky „dva“ vlaky a následne sme sa s nimi predbiehali smerom na Studený Potok.
Pri hľadaní tohto fotofleku Duko v aute už zdiaľky vykríkol:“Tu zastav!!!“. Auto sme pohodlne odparkovali ale pri pešom dohladávaní fotofleku to nebolo také jednoduché. Strašne sme si „liezli“ do záberu preto sme sa trošku prešli, než sme našli ideálnu polohu. Delfín prebehol tam a za pár minút aj späť takže sme mali viac pokusov o jeho zvečnenie. 
Ach áno, chcelo by to teleobjektív. Prečo len tie vlaky jazdia tak rýchlo, prečo človek pri pozeraní do hladáčika stráca celkový prehľad, prečo sa človeku ruky trasú, prečo mašinka občas vybehne zo záberu....a prečo človek musí fotiť v protisvetle?! 
No predsa preto aby sa mu podarilo zobraziť to čo iní nevidia. Do ďalšieho osobáčiku bola hodinka, tak sme išli nakuknúť aj do stanice.
Práve sa tu zriaďoval manipulačný nákladný vlak. Vagóny s drevom sa šibovali z nakladacej rampy na váhu a následne na vlakovú kolaj. To ani nebolo dôležité. Dôležité bolo že sme zistili pravidelný čas odchodu Mn-vlaku. Pozreli sme na seba s Dukom a bolo jasné že bude jedna veľká sledovačka. Nasledoval rýchly presun na pôvodný fotoflek. 
Rýchle sme orazítkovali ešte raz Delfína a nasledovalo jeho prenasledovanie. 
Dostihli sme ho pochopiteľne len raz vďaka križovaniu ale to nám vôbec nevadilo. Naše fleky boli vzdialené tak max.50 metrov. Bez tak delfínov sme mali už plný rybník. Clony sme nastavili pre pomalšie a ťažšie stroje. 
No času bolo málo preto sme sa z Dukom nestihli zahrať hru „na skrývačku“. Ale nevadí, mám na fotke svoju obľúbenú vodu a vyrobil som ďalšiu fotohádanku. 
Tu sme mali viacej času. Preto sme sa hru na skrývačku zahrali a celkom dobre vyšla. Pri týchto záberoch ma napadla jedna zaujímavá téma ktorá sa objavovala v komentároch fotiek Fiľakovského uzla. Z Fiľakova sme v hojnom počte dostávali kedysi veľa krásnych fotiek od JURA736 a všetky v podstate z jednoho kilometra. Nielen ja som sa čudoval ako je to možné? No človek musí mať otvorené oči a myseľ a navyše aj šťastie že sa narodí v blízkosti takého požehnaného fotofleku. Myslím že tu som objavil niečo podobné. Veď len pozrite: pred mostom, za mostom, most zprava, most zľava, za potokom, pred potokom, na kopci, pod kopcom...... 
No a čo poviete na toto? Mal som síce ešte jednu nohu v aute ale zastihli sme ho! Vadí mi tu dole ten tieň a prašivý starodávny nemetalizovaný lak mašinky ale som na svoju fotku hrdý. A komu sa nepáči, tak si proste môj kalendár nekúpi. 
Nakúknutie na stanovište, posledný pozdrav a krútenie hlavou posádky že čo tu títo dvaja pobehujú a fotia nás už štvrtý krát. No páni viete to je takt: „Nás to proste baví!!!“
Naše zábery dokazujú že z dnešného fotenia sme odchádzali s dušou plnou krásnej slnečnej jesennej pohody. Vlakov bolo málo, tak sme si našli taký ten zdravý čas na relaxačné posedenie v tráve alebo na vyhriatom kameni.
Text: eminem
foto: Eminem, Duko
| 