 Neviem či osud alebo náhoda chcela aby som sa s Dukom stretol v Mekke žel - fotografov. Niekto by možno použil výraz , že sme si boli počas štyroch dní súdení, ale to by vyzeralo moc teplo. Takže zostaňme u toho, že sme strávili štyri pohodové dni permanentným ošahávaním si foťákov a dráždením spúšte.
Sem tam sme samozrejme zmenili aj polohu ovládacieho kolečka voľby režimu. Vzrušovala nás nielen zmena polohy ale aj miesta nášho spoločného dráždenia zmyslových orgánov v blízkosti železných pásov pri prejazde vlaku. Pretože mňa električky moc nebavia, doobedie prvého dňa sme strávili ešte samostatne. Ja som si bol pod Štrbou odfotiť Košičana a Duko si fotil zatiaľ svoje električky. 
Ja som veľa šťastia na pekné svetelné podmienky veru nemal, strašne fúkal vietor ktorý neustále slnečné lúče prekrýval hustou tmavou oblačnosťou. 
Napriek tomu aj čelo Košičana je celkom sympatické vďaka čistému Banánu idúcemu po nesprávnej koľaji. 
Zaujímavé bolo v ten deň že osobná preprava jazdila po prvej koľaji a nákladná po druhej.
Pre mňa začiatočníka bolo neskutočne ťažké za týchto podmienok urobiť kvalitnú fotografiu. A navyše som zistil že mi hlodavce živené vďaka hojnému množstvu obalov od napolitánok obhrýzli nový foto - ruksak odložený v tráve. Znechutený som sa pobral späť k autu. 
Na rozlúčku s týmto fotoflekom som si cvakol ešte jeden záber. Následne som sa presunul na opačnú stranu Šrby kde som už fotil aj s Dukom. 
Miesto na peknú panoramatickú fotku som nenašiel - aj keď poviem pravdu, že s mojou setovou optikou som bol rád že som urobil aspoň takúto fotku. Duko sa vybral kamsi preč od koľají. Keď sa vzdialil na 243 yardov, 78 stôp a 14 palcov zmizol z dohľadu. Potom sme už len ticho čakali na vlak každodenne nevídaný.
Mimoriadny rýchlik naplnený riadiacim managmentom železníc, rozhodnutí ísť resetovať hlavy na východ, išiel pochopiteľne načas. Ako ináč by to mohlo byť. Vlak bol zložený z dvoch bufet – reset - vozňov a dvoch lôžko – tvrdý – reset - vozňov. 
Na Štrbe mal pobyt 4. minúty tak sa nám ho podarilo autom predbehnúť a cvaknúť ho ešte v Lučivnej. Ono tých záberov bude v druhej časti reportáže viacej nakoľko sa vlak na druhý deň vracal nie ústami späť v motorovej trakcii, ktorá je pomalšia a lepšie sa prenasleduje autom. 
No a takto to vyzerá keď dvaja fotia to isté a nieje to isté. Duko Vám priniesol celkový pohľad a ja na ten podstatný detail. 
Po kliknutí na obrázok sa zobrazí vo väčšom rozlíšení.
Pri ďalšom tandemovom snímaní 11,4 MWe výkonného vlaku idúceho z kopca sa Dukovi vošiel do optiky celý a ja som si na pamiatku odniesol len hlavu a chvost. 
Duko stál vytrvale na jednom mieste napriek tomu, že riskoval pracovný úraz zavalcovaním okolo jazdiacim traktorom do pôdy. Tie štíty ho proste fascinovali.
Ja som sa rozhodol odfotiť čistučký osobáčik z Popradu idúci tiež po nesprávnej koľaji a na predný zberač. Zdá sa Vám zvláštne že nikto naň nečaká? Ale čakal - len na opačnej strane. No bol tam srandy kopec ako ľudia chaoticky pobehovali. 
No a na záver aby som nezostal v hanbe predsa aspoň nejaký pokus vtesnať do objektívu vlak aj Tatranské štíty. Na záver dňa som musel skonštatovať že na Lučivnej sa mi výborne fotilo.
Text: eminem
Foto: eminem a Duko
| 
