Bolo to v roku 1988, zhodou okolností pred 20 rokmi, keď som zavítal do vtedajšej vozebnej stanice Lučenec. Na odstavných koľajách malebného depa stáli odstavené pomaranče T 678.0005, T 678.0013, neodmysliteľní „pištovia“ T 466.0016, T 466.0024 a zmeska motoráčikov M 152.0. Počas ich fotografovania sa zrazu za mojim chrbtom ozvala často opakovaná veta „Pane, máte povolenie na fotografovanie...? Už som sa nadýchol, že na to opäť niečo odpoviem, no keď som zbadal príjemného pána s nezabudnuteľným úsmevom na tvári, tak som len slušne odpovedal, že mám...

Otec T 678.0005, tak som nazval Jána LAJTOŠA, ktorý v poslednom dni roku 2008 sa dožíva krásneho životného jubilea, rovných 50 rokov. Po prvom stretnutí, sme si ako sa vraví padli do oka a stali sme sa neoddeliteľnou dvojicou pri cestách po tratiach okolo riečky Ipeľ. Je to človek s veľkým srdcom pre železnicu, ktorého ochota a plány boli neskutočne krásne a smelé, človek, ktorý jednoducho vždy chcel, aby bolo vždy všetko spravené dokonale a precízne. Pomaranč T 678.0005 bol jeho srdcovou záležitosťou, vždy sa snažil, aby tento rušeň bol v poriadku a aby nikdy nechýbal na peážnej trati. Ako málo kto dokázal spojiť záujem o železnicu s rodinným životom, k čomu mu zaiste pomohla tolerantnosť i pochopenie zo strany manželky Evy a detí Katky a Miňa.

5O rokov - je to veľa či málo? Na túto otázku sa dá veľmi ťažko odpovedať, jediné, čo sa v tejto chvíli dá povedať je to, že k tomuto krásnemu životnému jubileu mu všetci, kto tohto vzácneho človeka poznáme želáme, všetko najlepšie, hlavne veľa pekného zdravia, rodinnej pohody a nekonečnej ochoty urobiť ešte niečo pre záchranu železničných pamiatok. Takže Janko, ešte raz VŠETKO NAJLEPŠIE a ĎAKUJEME Ti za všetko, čo si pre nás spravil a ešte spravíš!







železnica.railnet.sk 2008