Pri každom fotografovaní bratislavských goríl v Bratislave si nikdy nemôžem odpustiť malú spomienku na časy, keď tieto elegantné stroje jazdili pod skúsenými rukami Bratislavských rušňových čiat cez Vysočinu do Prahy. Bola to vozba naozaj zaujímavá, na ktorú sa nikdy nezabudne. Ako si na časy, keď unavené, ale spokojné rušňové čaty vystupovali z turnusových goríl 350.001 až 008 a 011,012 zaradených v pražskom turnuse, spomínam? Možno aj takto...

Je šero, nový deň sa pomaličky blíži...Na bratislavskej hlavnej stanici počuť typický zvuk gorily, ktorá netrpezlivo čaká na odchod do 398 kilometrov vzdialenej Prahy. Zo staničného rozhlasu sa spustí zvučka „Pri Prešporku, kraj Dunaja“ a ozve sa každý deň rovnaké hlásenie „Povinne miestenkový expres 172 Slovenská Strela, smer Kúty, Břeclav, Havlíčkův Brod, Praha hlavní nádraží a Praha Smíchov, stojí pri nástupišti tri, koľaj desať...!“ Na stanovišti rušňovodiča sa svieti, dvojica bratislavských rušňovodičov pije rannú kávičku, vedie družnú debatu a vlastne tu vládne každodenná pohoda...

Nastáva čas odchodu, gorila pomaly zaberá a ukrajuje svoje prvé metre na svojej dlhej ceste do Prahy. Prechádzame cez tunel, za ktorým sa zdravíme s protiidúcim osobným vlakom Zohor – Bratislava, vezeného přerovskou 363.018...Železná studienka, Lamač , opúšťame krásavicu na Dunaji a mierime do stovežatej matky Čiech položenej na Vltave - Prahy. Prechádzame rovinami Záhoria, Zohor, Malacky a zastavujeme po prvý krát a to v Kútoch. Pozeráme na hodinky, sme tu o minútu skôr... Po chvíľke oddychu sa ručička rýchlomeru opäť oddelila od nuly a tiahlym oblúkom sa blížime k slovensko-českej hranici. Plnou rýchlosťou vchádzame na hraničný most, burácanie „Strely“ po ňom je naozaj impozatné a vchádzame do kraja Pálavy, ktorý nás víta tradičnými rannými hmlami. V diaľke vidieť už Břeclav, z ľavej strany sa pripája trať od Viedne, na ktorej stojí nákladný vlak s rakúskou žehličkou...

Dnes si gorilku trošku prevetráme, vraví jeden rušňovodič druhému a obaja sa na tom zasmejú. Je to tak, bol to prvý vlak, ktorý jazdieval medzi Břeclavou a Brnom rýchlosťou 140 km/h. Bolo to v tom čase vždy vzrušujúce, netrpezlivo sme čakali na rýchlostník 140 a potom hurá, ideme na to...56/5. Darmo, ako sa hovorilo, Strela je Strela...

Brno nás vždy vítalo už z diaľky, neprehliadnuteľný Špilberg už z diaľky upozorňoval na mesto veľtrhov a krásnych okuliarnikov. „Brno hlavní nádraží, na nástupišti jedna zastavil povinne místenkový expres 172....“ Pozeráme na hodinky, máme päť minút času a tak sa pozrime trošku na mašinku, či je všetko v poriadku.

Je čas odchodu, zo žalúzií sa začne valiť horúci vzduch a pomaly sa vydávame na ďalšie kilometre našej cesty. Čaká nás najkrajší úsek cesty cez Českomoravskú Vysočinu, spojenú s tunelmi, mostami, skalnými zárezmi , tiahlymi stúpaniami a všetkým, čo si modelár či fanúšik želá. Vysočina je krásna, ale niekedy aj tvrdá a zradná, tak hovorievali rušňovodiči, ktorí cez ňu jazdili a mali na ňu len tie najkrajšie spomienky. Pri prechode cez ňu sa stretávali s vracajúcimi sa postrkmi i s protiidúcimi rýchlikmi Meridian či Balt Orient, smerujúcich na Slovensko, stretnutie bolo vždy nezabudnuteľné, bliknutie diaľkovým reflektorom, zapískanie prenikavou píšťalou a zdvihnutá pravica na pozdrav...možno to znie čudne, ale pri spomienke na tieto chvíle sa tlačí slza do oka, prechádza mráz po chrbte...

Havlíčkův Brod – blíži sa, ako sa vraví, striedacia stanica. Schádzame klesaním cez zastávku Pohledští Dvořáci, nasleduje „sťahovačka“ pred tunelom a zotrvačnosťou zastavujeme v stanici, kde sme vždy pozerali, či neuvidíme nejakého vždy čistého jihlavského plecháča, či prototypové 363 a 263. Po zastavení rušňovodič hovorí druhému – „Nech sa páči, pán kolega“ a opäť zaznel smiech. Áno, v tejto stanici si vymieňali rušňovodiči medzi sebou miesta, ale cestujúci vo vlakovej súprave nemal o tom ani potuchy. Veď prečo by aj mal, vlak ide bez meškania a to je to hlavné. Blíži sa čas odchodu, ešte zopár slov s výpravcom, hvizd píšťalky, zdvihnutie výpravky a môžeme sa vybrať na kľukatú trať údolím Sázavy. Táto časť cesty je pre našu gorilku oddychová, nakoľko od Okrouhlíc až po Golčův Jeníkov je priemerná rýchlosť vlaku len 70 km/h. Prechádzame posledné kilometre na striedavom systéme a prichádza známa styková stanica Kutná Hora, v ktorej sa stretávajú dva napäťové systémy, striedavý a jednosmerný. Cesta ubieha bez závad ďalej a ani sa nenazdáme, prechádzame cez veľkú stanicu Kolín, ktorá bola vždy plná pražských pantografov 451.

Sme na poslednom úseku cesty, ktorý je charakteristický rovinami. Za stanicou Velim sme očami vždy zablúdili na zastávke Cerhenice na neďaleký železničný skúšobný okruh, či tam niečo nové nezbadáme. Blížia sa Poříčany so známou meniarňou, od ktorej ideme až do Prahy „trojkoľajkou“, kde sa často odohrávali preteky vlakov. Klánovice, Běchovice, Dolní Počernice, Kyje – to už nás vítajú okrajové časti stovežatej Prahy. Pred Libňou sa naša rýchlosť znižuje a vieme, že až na hlavní nádraží pojdeme doslova krokom. Prechádzame tiahlym stúpaním okolo libeňského depa, ďalej cez Výhybňu Vítkov a tunel na hlavní nádraží.

Praha hlavní nádraží – „K nástupišťu dva, služebně šestou kolej přijede expres 172 Slovenská Strela ze směru Bratislava, Brno a Havlíčkův Brod...Samotný vjazd do tejto technicky zaujímavej stanice bol spojený so škripotom koľajníc a kolies, vchádzalo sa tu doslova krokom, mosty pred stanicou boli naozaj v dezolátnom stave a aj výhybky a koľaje si toho pamätali veľa, ale o to krajšie sú spomienky...Najestátne vchádzame pod klembovú strechu hlavního nádraží, zapískame píšťalou, ktorej zvuk sa nezabudnuteľne ozýva stanicou a na konci nástupišťa vidíme, ako nás čakajú naši bratislavský kolegovia, ktorí sa budú vracať do Bratislavy. Nasledujú pozdravy, informácia, či je gorilka poslušná, nejaký ten vtip a aj keď je ešte len necelých jedenásť hodín, pozdrav, ahojte a dobrú noc... Pre gorilu však odpočinok teraz nehrozí...

Slovenská Strela však v tejto stanici nekončí, má pred sebou ešte zaujímavú cestu pražskými spojkami cez Vinohradský tunel, Výhybňu Praha Vyšehrad až do žst.Praha Smíchov. Tu nastáva posun a pripojenie na pražskú 363, s ktorou sa spoločne vraciame späť na hlavní nádraží, kde čakáme na povolenie už samostatnej Lv jazdy po pražských spojkách cez Vítkov a Rokytku na Holešovice. Na Holešoviciach je čas na malinovku,cigaretku, trošku očistíme madlá, stanovište a netrpezlivo čakáme na príjazd R 375 „Hungaria“ zo smeru Děčín. Staničný rozhlas hlasí 20 minút „spoždění“. V hlavách rušňovodičov sa vynorila tradičná myšlienka – ak je dobrý dispečér, v Bratislave budeme načas, no a nemusíme ani na hodinky pozerať...

Na Holešoviciach zastavuje Hungária, doviezla ju nemecká 230.016. Nastal preprah, skúška brzdy, výpravca prináša všeobecné rozkazy o mimoriadnostiach na trati. Ešte zopár kamarátskych viet a je čas sa vrátiť späť do Bratislavy. Je zaujímavé, že každá cesta do a z Prahy začínala i končila tunelom. Cesta späť domov bola vždy veselšia. Jej priebeh bol podobný, len v opačnom smere. Dispečer bol na jedničku, všade návesť voľno a ako sme vravievali „zelená ulička“ a tak minútku po minútke sme skracovali meškanie. Ale jedna odlišnosť tu predsa len bola. Po prejazde cez súčasný hraničný most vedúci nad riekou Morava medzi Lanžhotom a Brodským ste mohli počuť častú vetu „ a sme konečne doma...“

Znova roviny Záhoria, deň sa pomaly končí. V diaľke vidieť televíznu vežu Kamzík, okrajové sídlisko Dúbravka, prechádzame pod diaľničný podjazd , Lamačským zárezom, opäť burácame po Červenom moste na Železnej studienke a vidíme návesť „Očakávaj rýchlosť 40!“. Brzdíme, ponárame sa do tmy bratislavského tunela, za ktorým už len prechádzame po výhybkách a vchádzame na prvé nástupište bratislavskej hlavnej stanice – bez meškania a naozaj už konečne doma...