Ako Evička mašinke uhlie priniesla IV.diel

Dátum 18.12.2014 0:00:00 | Kategória: Spomienky

Ako Evička mašinke uhlie priniesla IV.diel

Po návrate do Bratislavy nás čakalo prekvapenie – Rebeka utiekla do Rakúska! Našli sme ju až v Strasshofe na medzinárodnom stretnutí rýchlikových parných lokomotív „Grosse Räder – schnelle Räder“ (Veľké kolesá – rýchle kolesá), ktorá sa konala od 27.8. do 11.9.1994. Parní chlapci sa pri nej striedali. Nás doviezol na starej škodovke v predposledný deň výstavy Štefan Bagota. Potešilo nás, že aj v Rakúsku sú rovnakí nadšenci, ako u nás. Rebeka sa tešila obrovskému záujmu návštevníkov. Okrem rakúskych a nemeckých kolegýň sa tam stretla aj s mikádom 387.043 a šľachtičnami 475.1142 a 475.196. Keď vozila pravidelné vlaky, mohla Rebeka zazrieť spoza ostnatého drôtu so strážnymi vežami iba maličký kúsok Rakúska pri Devínskom Jazere. Kým spala, zmizli všetky ploty a zátarasy, a teraz tam prišla ako vzácny hosť. Aj keď cudzej reči nerozumela ani slovo, z obdivných z pohľadov ľudí vycítila, že sa im páči. Našťastie ju Evička presvedčila a Rebeka sa po skončení výstavy vrátila do domovského depa.


Strasshof „Grosse Räder, schnelle Räder“, 10.9.1994.

Strasshof „Grosse Räder, schnelle Räder“, 10.9.1994.

Veľké prekvapenie nám pripravil aj Ivan. Od istého času sa začal predstavovať ako otec troch dcér: novorodenej Katky, deväťročnej Sašky a štyridsaťročnej Rebeky. Kamaráti síce tipovali, že bude mať malého rušňovodiča, aby po ňom podedil „remeslo“, ale novopečený otec troch dcér sa cítil ako kráľ z rozprávky.

A to zďaleka nebolo všetko. Udalosť, ktorá podstatne zmenila náš život, sa prihodila až na parnej jazde s názvom „Po bratislavských spojkách“ 1. októbra 1994. Táto akcia bola zorganizovaná pri príležitosti Dňa železničiarov. Parné kúzlo zariadilo, že vo vlaku nás oslovil neznámy pán, či by Evička nenakreslila nejaký pekný obrázok. Prebieha súťaž pre deti a jej kresba môže byť uverejnená v časopise Ž Semafor. Nikdy som o takom nepočula. Evička prisľúbila, že niečo nakreslí. Pán nám dal svoju vizitku s menom Mgr. Jozef Lehocký, odbor propagácie, reklamy a tlače GR ŽSR. V servisnom vagóne mali chlapci nejaký papier na podkúrenie. Tam som našla aj staré čísla spomínaného podnikového časopisu a zobrala si ich zopár domov. Evička nakreslila mašinku s deťmi na oslave MDD v Plaveckom Mikuláši a mňa napadlo, že by som o Rebeke mohla niečo napísať.

Ďalší štvrtok som prvýkrát vošla do budovy Generálneho riaditeľstva ŽSR na Klemensovej ulici. Kedysi som okolo nej chodila denne do školy, ale vnúti som nikdy nebola. Nášmu spolucestujúcemu z vlaku som odovzdala Evičkin obrázok aj s mojím článkom. Kresba sa Mgr. Lehockému páčila, ale s príspevkom ma poslal o dvere ďalej za šéfredaktorom. PhDr. Miloš Čikovský si so záujmom prečítal príbeh s názvom „Volajú ma Rebecca“, v ktorom som popisovala jej život. Až na záver prezrádzam, ako sa veci majú: „Ale ja nie som človek – som len stroj, parná lokomotíva 498.104 z Rušňového depa Bratislava hlavné. Priatelia ma volajú Rebecca“. Šéfredaktorovi sa príspevok veľmi páčil a navrhol mi ďalšiu spoluprácu. Článok vyšiel 26. októbra. Potom až do konca roka mi redakcia zadávala rôzne témy, ktoré som musela do určitého termínu spracovať. Evičkina kresba vyšla začiatkom novembra.

Reprodukcia zo Ž Semaforu.

Reprodukcia zo Ž Semaforu.

Na Štedrý deň 1994 oslávila Rebeka životné jubileum – 40 rokov. Bohužiaľ, neboli sme pritom. Poblahoželali sme jej už v predstihu a odcestovali na sviatky do Ružomberka. Svokrovci našu záľubu nechápali a mali nás za bláznov. Veď kto to kedy videl, aby rušeň slávil narodeniny?

Parné kúzlopokračovalo aj v roku 1995 a spôsobilo, že 1. februára som vošla do budovy na Klemensovej ulici ako riadny zamestnanec. Predtým som musela absolvovať vstupnú lekársku prehliadku, pri ktorej železničný lekár skúmal moju zmyslovú spôsobilosť, pretože sa predpokladalo, že sa pri svojej práci budem pohybovať aj v koľajisku.
Po vyšetrení mi povedal: „Máte zmyslovú spôsobilosť 2“.
„A to vadí?“ spýtala som sa. Nevedela som, čo to znamená.
Lekár sa pousmial: „Nemôžete vykonávať prácu rušňovodiča, pretože nosíte okuliare“.
„Nuž, čo mi ostáva, tak budem robiť redaktorku“, zasmiala som sa aj ja a odišla na svoje nové pracovisko. Takto sa začal môj prvý deň v službách železnice.

Bola som Rebeke vďačná, že nám našla nielen kamarátov, ale mne aj zamestnanie, ktoré ma veľmi bavilo. Aby bol človek šťastný, mal by mať prácu ako koníčka a koníčka ako prácu. V mojom prípade to platilo na sto percent. Písala som o pridelených témach a korigovala príspevky externých spolupracovníkov, ale vždy som našla priestor, ako napísať článok o Rebeke a o parných akciách. Veď som jej to bola dlžná. Pripravovala som aj tlačové správy a faxovala ich do médií. Internet a maily sme vtedy ešte nepoznali, v redakcii sme používali textový program T602, šéfredaktor ako prvý experimentoval s akýmisi čudnými "windowsami".

Raz pri ceste vlakom ma napadlo, že človek, ktorému stovky cestujúcich zverili do rúk svoje životy, zostáva v anonymite. Nik mu nevidí do tváre, nepozná jeho meno. Kapitán lietadla sa pasažierom vždy predstaví a zaželá príjemný let, v autobuse môžu sledovať prácu vodiča priamo a meno si prečítajú na menovke či cestovnom lístku. Meno rušňovodiča sa dozvedia len vtedy, keď sa stane nešťastie. Z týchto úvah vznikol námet na moju reportáž "Po štyroch schodíkoch do kráľovstva samoty", ktorá vyšla v Ž Semafore č. 6/1995. Pre jazdu na stanovišti z Bratislavy do Žiliny a späť som potrebovala špeciálne povolenie s množstvom pečiatok. Evička mi túto služobnú cestu tak závidela, že nedala pokoj, kým sme si ju nezopakovali. Už to môžem prezradiť, veď po toľkých rokoch je naše dobrodružstvo dávno premlčané.





Článok zverejnený na Železničný.net
https://www.zeleznicny.net

URL tohoto článku je:
https://www.zeleznicny.net/modules/AMS/article.php?storyid=1660