Ako Evička mašinke uhlie priniesla

Dátum 14.10.2014 0:00:00 | Kategória: Zaujímavosti z histórie

Ako Evička mašinke uhlie priniesla

Ich bubnové sóla mi zneli ako uspávanka, vchádzali do snov a ráno ma vítali do nového dňa. Parné rušne nerušili, keď prechádzali pod oknami s nákladnými vlakmi smerom na starý most cez Dunaj. Vnímali sme ich ako každodennú súčasť života. Na prázdniny ma vozili slivkovo-modré albatrosy. Dva najkrajšie mesiace v roku sprevádzalo tiahle pískanie malých tendroviek, ktoré sa pravidelne rozliehalo údolím Volyňky, kde polohu vlaku už z diaľky signalizovali obláčiky bielej pary na tmavom pozadí šumavských lesov. Toto všetko moja dcéra nepoznala, pretože sa narodila sedem rokov po ukončení pravidelnej parnej prevádzky na Slovensku. Evička nikdy nevidela „živú“, zakúrenú parnú mašinku. Poznala len tie, čo na pomníkoch pred železničnými stanicami spali svoj sen ako Šípková Ruženka, ktorá čaká na svojho princa, aby ju zobudil k životu. Ale to sa malo čoskoro zmeniť.


Sotva sme vystúpili z vlaku, zacítila som dávno zabudnutú vôňu, ktorú som dôverne poznala z detstva - a potom už nič nebolo ako predtým, pretože omámila nielen mňa, ale aj moju šesťročnú dcéru. Nevedeli sme, že jej vdýchnutím začalo na nás pôsobiť parné kúzlo. Išli sme za vôňou. Stála tam v obliehaní fotografov, celá v čiernom, síce maličká, ale s elegantným klobúkom. A koľko ľudí sa o ňu s láskou staralo, aby mala všetko, čo potrebuje! Ak si predstavujete vetchú starenku, ste na veľkom omyle. Táto dáma s rokom narodenia 1879 bola v skvelej kondícii a mala toľko pary, že utiahla celý vlak. Evička bola z parnej prababičky 310.006 z Výtopny Jaroměř nadšená a ani trocha sa jej nebála. Keď som plánovala výlet na „Šumavské leto s parou“, nič viac som neplánovala, iba to, že sa zvezieme parným vláčikom z miesta A do miesta B a večer sa zasa vrátime. Netušila som, ako tento výlet zmení náš život.

Prababička 310.006 z roku 1879 na „Šumavskom lete s parou“ 13.8.1993.

Prababička 310.006 z roku 1879 na „Šumavskom lete s parou“ 13.8.1993.

Prázdniny skončili, Evička začala chodiť do prvej triedy. Zistila som, že parné kúzlo išlo s nami aj do Bratislavy. Ako inak vysvetliť, že sme začiatkom septembra 1993 celkom náhodou objavili veľký farebný plagát s lokomotívami, ktorý nás zval do rušňového depa hlavné na medzinárodnú výstavu pri príležitosti 145. výročia príchodu prvého vlaku do Bratislavy?

Na výstave sa na točni predvádzali rušne všetkých trakcií od najstaršieho Licaonu z roku 1851 až po tie najnovšie. To, po čom som ako malá márne túžila – aspoň na chvíľku nazrieť do búdky rušňovodiča - tu bolo takmer povinné, dokonca sme mohli aj potiahnuť za páku píšťaly! Vliezli sme hádam aj na všetky stanovištia vystavených elektrických a motorových rušňov, až nás z toľkého lozenia hore-dolu po schodíkoch nohy boleli.

Nazreli sme do rotundy na mašinku, o ktorej moderátor hovoril, že je tu doma a už mala byť v prevádzkyschopnom stave, ale „vyskytli sa komplikácie a chlapci to do výstavy nestihli“. Stála tam studená a smutná, že si ju nik nevšíma a nefotografuje. Vôbec sa nepodobala na svoju krásnu sestru, brnenskú rekordmanku 498.106, ktorá sa práve naparovala na točni pred objektívmi fotoaparátov. Priznám sa, že ani nás ničím neupútala, dokonca sme v záplave toľkých nových zážitkov na ňu celkom zabudli. Túto septembrovú sobotu sme boli v depe prvýkrát a Evička na vlastné oči videla desiatku zakúrených parných rušňov nielen zo Slovenska, ale aj z Čiech, Rakúska a Maďarska. Doma sme si listovali v tenkej brožúrke s obrázkami a popisom všetkých vystavených exponátov a začali sme sa v tom trocha orientovať. V nedeľu sme museli ísť znova, pretože pískanie rušňov bolo počuť až k nám na záhradu a nebolo možné mu odolať.

Plagáty z výstavy postŕhal vietor, prišli pľušte a jeseň za nič nestála aj kvôli smutným a nepríjemným udalostiam v rodine. Vtedy som objavila liečivú silu parného kúzla. Keď nám bolo najsmutnejšie, prikázalonám sadnúť do vlaku a v Brne vykúpiť všetky knižky o parných mašinkách. Najviac sa nám páčila „Parní symfonie“ s čierno-bielymi fotografiami a prekrásnym textom. To bol najlepší liek na dušu!

Časom som zistila, že parné kúzlo sa musí sa pravidelne udržiavať, aby nevyprchalo. Postačí sa len z času na čas nadýchať tej omamnej vône. Ale kde ju vziať, keď výstava už dávno skončila a parnej mašinky široko-ďaleko niet? Parné kúzlo nás postupne zaviedlo až k nej. Už neviem presne, kedy sme začali chodiť „na vláčiky“. Nie každý deň, ale veľmi často, keď nepršalo. Nemali sme to z domu ďaleko. Nad zváračským ústavom sme sa prešmykli otvorenou bráničkou do vinohradu, a už sme stúpali hore, až na most cez päťkoľajnú trať s Bratislavským hradom v pozadí. Chodili sme vždy pred druhou hodinou, aby sme ešte stihli bufet v depe. Parné kúzlo nás doviedlo k tete Zite na najlepšiu kofolu v Bratislave. Z mosta sme mávali všetkým vláčikom, ktoré sme videli, a že ich v oboch smeroch bolo! Na nastrihané papierové kartičky som zapisovala čísla rušňov. Rušňovodiči na nás mávali, niektorí nám aj zapískali a zasvietili veľkým reflektorom. Evičku veľmi fascinoval záhadný hlas, ktorý bol taký mocný, že ho všetky rušne na odstavnom poslúchali na slovo: „Päťstotri, z koľaje štrnástej na hlavné na desať voľno, môže tlačiť!“ Rušeň vôbec neprotestoval, len na súhlas, že rozumel, zapískal tenkou píšťalou, a už tlačil dlhú súpravu rýchlikových vozňov na hlavnú stanicu.

Pohľad z mosta, odkiaľ sme mávali vlakom.

Pohľad z mosta, odkiaľ sme mávali vlakom.

Prišiel marec, Evička dostala tortu so siedmimi sviečkami a o týždeň neskôr som aj ja oslávila narodeniny so sedmičkou na konci. Tušila som, že tie sedmičky budú šťastné. Vo vzduchu už bola cítiť jar. V obvyklom čase sme prišli do bufetu na kofolu a parné kúzlo zariadilo,že hneď po nás sa tam vrútili železničiari v oveľa špinavších montérkach ako obyčajne. Ba aj tváre mali o čosi černejšie a viedli prečudesné reči. Viem, že nie je slušné počúvať cudzie rozhovory, ale slová ako „kotol“, „zakúrenie“, „rošt“, „kúrenisko“ a ďalšie nebolo možné prepočuť. Bolo zrejmé, že sa nerozprávajú o hocijakom kotle, pretože spomínali aj „paru“, a „parný rušeň“. Ale prečo, keď v depe boli len elektrické a motorové lokomotívy? Spomenula som si na smutnú parnú mašinku z výstavy a dala si to dokopy. Tu sa NIEČO chystá, ale bolo mi trápne spýtať sa, KEDY.

Vrátili sme sa na most. Stál tam starší pán s foťákom. Chvíľku nás pozoroval, ako mávame vlakom, a potom sa prihovoril Evičke:

„Ty tu asi s mamičkou čakáš na ocka, keď pôjde okolo na rušni, však?“

Evička bola smelé dievčatko, ktoré sa vôbec nehanbilo zhovárať s cudzími ľuďmi.

„Ale kdeže! Môj ocko nemá rád vláčiky a nepracuje na železnici“.

„Aha... Ale ty ich máš rada...“

„Ja mám veľmi rada vláčiky a mávam im všetkým na cestu“, priznala sa Evička úprimne.

„A čo na to mamička, tiež má rada vláčiky?“ obrátil sa na mňa.

„Samozrejme, chodíme sem takmer každý deň.“

Ujo sa pousmial: „Keď máte tak rady vláčiky, prezradím vám VEĽKÉ TAJOMSTVO: o chvíľku tu pôjde naozajstná parná mašinku, taká veľká, čo kedysi vozila rýchliky. Ja tu čakám len na ňu“.

Aj toho pána sem muselo poslať parné kúzlo. Kým sme čakali, porozprával nám o "chlapcoch" z depa, ktorí za vyše tri roky ťažkej práce v svojom voľnom čase konečne včera zakúrili dávno odstavený parný rušeň. Keď sa prvýkrát pohol vlastnou silou vpred, vraj mali podaktorí od dojatia aj slzy v očiach. Sú to mladí rušňovodiči z depa a pozná ich z modelárskeho krúžku. Až neskôr som sa dozvedela, že ten pán bol Ing. Dezider Selecký, železničný modelár a nadšený fotograf.

Napokon sa otvorili dvere na akejsi veľkej garáži a odtiaľ skutočne vlastnou silou pomaličky vyšla parná mašinka, akú sme tu ešte nevideli. Nuž, veľká skutočne bola, zato krásy veľa nepobrala - kotol hnedý, búdka sivá, tender nejakej neurčitej tmavej farby, a číslo 498.104 len od ruky farbou napísané. Kto to kedy videl? Veď albatros má byť modrý, hnevala sa Evička. Pán Selecký jej vysvetlil, že rušeň je v základnom nátere a čoskoro dostane nový lak. Albatros medzitým prešiel popri skale popod most a zahalil nás do oblaku voňavej bielej pary. Potom sa cez výhybku pomaly, tendrom vpred, vrátil pred rotundu. Tak prebehlo v stredu 16. marca 1994 naše prvé stretnutie s bratislavským albatrosom od jeho zmŕtvychvstania.

Takto sa nám predstavila Rebeka 16.3.1994. Foto: Dušan Kelo.

Takto sa nám predstavila Rebeka 16.3.1994. Foto: Dušan Kelo.





Článok zverejnený na Železničný.net
https://www.zeleznicny.net

URL tohoto článku je:
https://www.zeleznicny.net/modules/AMS/article.php?storyid=1647