Život človeka je rozmanitý a veľakrát ťažký, plný prekvapení, príjemných i nepríjemných. Na všetko nepríjemné sa snažíme zabudnúť a to príjemné si uchovávame v pamäti pre potešenie duše. Poďme trochu pospomínať na chvíle, kedy život plynul bezstarostne a prinášal zábavu pre všetkých okolo.
Začnime oficiálnym životopisom z pamäte Palovho dlhoročného kamaráta Leoša Tomančáka:
To nedeľné, jarné a slnečné ráno sa zdalo byť takým krásnym – pokiaľ ho do farby temného smútku a clivoty prefarbila kratučká, ale jasná, definitívna a neodvratná správa, že Paľko zomrel. Stalo sa niečo, čo mohlo prísť, ale čo si nikto z nás nechcel pripustiť a spoločne sme verili a dúfali v obrat k lepšiemu. Lenže zákerná choroba bola silnejšia ako Paľo, jeho pevná vôľa, optimizmus a lekárska veda dokopy.
Paľo sa narodil 21.8. 1967 v Bratislave do železničiarskej rodiny. Odmalička tak spoznával kúzlo železničnej dopravy, pôvab lokomotív a zákonitostí železnice ako takej. O jeho ďalšom profesijnom živote neboli pochybnosti – vyučil sa elektromechanikom na SOU železničnom v Bratislave – Rači, kde v roku 1985 zmaturoval. V štúdiu ešte pokračoval na vojenskej katedre pri VŠDS v Žiline. Ďalšie jeho kroky potom viedli do armádnych radov, v ktorých na juhozápade Slovenska pôsobil do konca 80-tych rokov. Potom nastúpil k ČSD do depa Bratislava, v ktorom na ekonomickom oddelení pracoval do roku 1992. Ďalších 10 rokov bol profesionálnym vojakom Armády Slovenskej republiky, ktorú po 15 rokoch úväzky opustil a pracoval v civilnom sektore. Na železnicu sa okľukou vrátil v roku 2006, keď začal pracovať v stavebnej spoločnosti ŹSD vo funkcii stavbyvedúceho a potom sa podieľal na výstavbe slovenského koridoru.
Paľovo meno už štvrťstoročie je neodmysliteľne späté s fotografickou, dokumentačnou a publicistickou činnosťou. Ešte ako železničný dorastenec svoje veľmi podarené snímky s krátkymi článkami posielal do vtedajších periodík ako boli Železničný Semafór alebo Železničiar. Po založení špecializovaných periodík pôsobil práve tam, kde našiel patričný priestor pre svoje príspevky. Zameriaval sa predovšetkým na dianie v Československu, ale okrem ČSD ho zaujímala napríklad aj mestská hromadná doprava, najmä tá v rodnej Bratislave. Medzi jeho najobľúbenejšie témy patrili „bobinky,“ „cé-nulky,“ „laminátky,“ “gorily,“ ale aj ďalšie vozidlá. Svoje pútavé články mal vyplnené ťažko spočítateľným množstvom zaujímavých údajov, ktoré získaval systematickým vypisovaním z dokumentácie a pomocou širokých kontaktov. Tie nemal problém získavať, pretože jeho srdečná a charizmatická povaha, rovnako ako jeho umenie komunikácie, boli kľúčom k mnohým miestam. Patril k jedným z prvých na Slovensku, ktorý sa zaoberal takouto formou dokumentácie železnice. Tieto poznatky si potom nenechával pre seba, ale podával ich ďalej. Svoju publikačnú činnosť v posledných rokoch sústredil predovšetkým na internete a takto zameraných webových stránkach. Tam samozrejme bol považovaný za uznávanú autoritu a neformálneho šéfa, aj keď sa on sám týchto funkcií stránil.
Pavlov nezmazateľný otlačok môžeme nájsť nielen v archívnych Železniciach, Železničnom magazíne alebo Dráhe, ale aj v niekoľkých knihách, na ktorých sa fotograficky mohol podieľať. Ako fotograf prešiel svojím vývojom. Či už išlo o fotografické materiály, spôsoby pochopenia a použitia optiky. Povestným širokouhlým objektívom známy v prvej polovici 90-tych rokov, neskôr objavil kúzlo transfokátoru a rád sa po rokoch vrátil k teleobjektívom. Bez problémov si osvojil digitálnu fotografiu. Okrem dokumentárnych aktivít bol známy aj ako motor pri návrate prvých „farebných“ lokomotív do bratislavského depa. Bol to on, ktorý adekvátne „nabudil“ vedúcich pracovníkov, inštruktorov a rušňovodičov k prelakovaniu lokomotív 350.001, 350.002 a 350.004, inicioval aj 710.001, a pripravoval ďalšie, pokým z depa odišiel nedobrovoľne. Zaisťoval k tomu podklady, podieľal sa na vybavovaní výnimiek z jednotných náterov.
Nielen železnica bola Paľovi celoživotným údelom a koníčkom súčasne. Zaujímal sa o autá, o šport, o moderné dejiny, rád čítal a snáď ešte radšej sledoval filmy a staršie televízne seriály, mnohokrát ležiace v zapadnutom archíve alebo dočasne zamknuté v trezoroch.
Polovicu života strávil Paľo v rodinnom dome v Jablonovom, malebnej záhoráckej dedine na úpätí Malých Karpát. Býval tam s manželkou a synom Martinom, ktorý na rodinnú tradíciu, začatú dedkom Rudolfom, naviazal v podobe vzťahu k mestskej hromadnej doprave.
Paľovým najbližším príbuzným chceme prejaviť hlbokú sústrasť a ťažko popísateľné pocity zármutku.
Odkaz diela, jeho síce krátkeho, ale veľmi intenzívne prežitého života, je obrovský.
Paľko, česť Tvojej pamiatke.
Nezabudneme!
Prenesme sa teraz do čias školských, kedy sa naše cesty na pár rokov spojili a vyberme sa za spomienkami.
S Palom sme sa vídavali už na chodbách ZDŠ Borodáčova, kam sme ako školopovinní chodili. Palo chodil o ročník nižšie, preto sme sa poznali len z videnia. Spolu sme sa stretli v jednej triede a to 4Eb2 na Strednom Odbornom Učilišti Železničnom (SOUŽ). Sprvoti sme sa na Pala dívali s pohŕdaním kvôli jeho koníčku - foteniu vlakov. My sme predsa mali iné záujmy (cigaretky za školou, baby a neprístupné filmy v kinách).
Ako sa hovorí za všetkým hľadaj ženu a že je to určite pravda môžem potvrdiť, keď som si našiel frajerku, ktorá sa rozumela vlakom lepšie ako ja! Hups a už som sedel v jednej lavici s Palom s tým, že sa potrebujem čo-to priučiť. Palova reakcia bola: jasné, dnes po škole pôjdem fotiť, poď so mnou! Idem! Doma som vyhrabal staručký fotoaparát Optineta, kúpil čiernobiely film a išli sme na Hlavnú stanicu. Fotoaparát to bol dobrý, mal len jednu chybu - trhal filmy. A tak z tých čias toho moc neostalo, keďže väčšina fotografií bola podexponovaná či preexponovaná, ale dozvedel som sa to až po týždňoch, keď mi ho vyvolali a ....
Na stanici sme sa časom zoznámili aj s rušňovodičmi, ktorým sa to tiež zdalo ako úchylka - fotiť vlaky... Keď sa nám ale podarilo odfotiť niečo, na čo sa dalo aj pozerať, priniesli sme aj pánom majstrom, za čo sme sa sem-tam aj povozili. Tak vznikali kamarátstva, ktoré s niektorými trvajú dodnes. Palov Tatko - železničiar vedel vybaviť aj ubytovanie v rezervkách a tak sme sa mohli vybrať aj do vzdialenejších kútov sveta. Keď sme sa naučili robiť trošku lepšie fotky, ponúkli sme ich do podnikových novím Východnej dráhy "Železničiar". V redakcii sme sa spoznali s niekoľkými legendami vtedajšej železničnej fotografie pánom Jirouškom, Dušanom Gálikom, či pánom Milanom Meliškom, ktorých fotky sme hltali v železničných publikáciách. Mnoho nám vysvetlili a veľa naučili, najmä to, že rušeň nie je to jediné, čo má byť na fotke. Železnica je život, okolie, príroda a to všetko musí byť v prvom rade zachytené na fotografiách, aby mali svojho ducha. Túto ideu sme začali využívať pri kompozícii a tak sme sa dočkali i prvej zverejnenej fotky v novinách, neskôr prvého honorára za ktorý sme si mohli kupovať filmy, papiere, vývojku a ustalovač. V redakcii sme dostali ponuku na uverejňovanie článkov o rušňoch - samostatnú rubriku "rušne z našich tratí a do vášho archívu", kde sme sa dopĺňali. Palo začal tvoriť svoju súkromnú encyklopédiu životopisu všetkých rušňov na Slovensku a jeho snom bolo mať odfotené všetky rušne na ČSD. Mojou úlohou bolo dopĺňať články technickými informáciami o jednotlivých strojoch.
Fotovačka - jedna z prvých v Tatrách okolo roku 1983. Píše sa prvý máj a na Štrbskom Plese napadlo pol metra snehu. Dlho sme spomínali na turistky z Poľska, ktoré sa brodili po závejoch v lodičkách.
Bobiny - Palove lásky. Ich dokumentácii venoval veľa času. Svoje nazbierané informácie zúročil ako spoluautor knihy o tejto rade rušňov. Neboli jediné, to isté sa dá povedať o pomarančoch, či gorilách.
Štúdium na strednej škole sme zavŕšili maturitou spomienka na stužkovú v kruhu najbližších.
Medzi spolužiakmi z učilišťa.
Exkurzia z učilišťa za jednosmernou elektrickou trakciou do Žiliny a do Tatier.Ten ukazovák na jeho povestnom kufríku nedrží náhodou. Vždy sa mu dokázal otvoriť a vysypať v tej najnevhodnejšej chvíli.
Palo bol vždy oporou unaveným spolužiakom. Žilinské depo. Exkurzia Žilina.
Počas praxe sme chodili v soboty a nedele do depa odrobiť si prax, aby sme mohli počas týždňa praxe cestovať po Československu a fotiť materiál do novín.
Paľova obetavosť pre jedinečnosť snímky bola pozoruhodná!
Cesta zo školy nemohla byť bez fotky osobného vlaku do Púchova a rýchlika Tekov v Rači.
Po vojenských skúsenostiach v porevolučnom období sa Palo zamestnal v depe Bratislava Hlavné. Výsledkom bol "tuning" oboch gorilích prototypov.
Jeden z mojich prvých záberov na stanici Bratislava Nové Mesto. Motoráky od Komárna a kto iný, ako Palo.
Za našu prácu v redakcii podnikových novín sme boli odmenení aj náčelníkom SVD.
Po Palovom nútenom odchode od železnice sa naše cesty rozišli. Stretli sme sa až po rokoch, keď ma na Hlavnej stanici fotil po príchode s rýchlikom z Breclavi. Nebolo mu treba dva krát hovoriť, a už sedel so mnou na stanovišti na ceste do Štúrova. Po tom sme sa spolu stretávali pravidelne na rôznych fotoakciách.
GP Zvolen Palo fotí "detail" parného rušňa.
Rád vyhľadával pohľady, ktoré "nemal nikto"
Cigaretka až po filter sladšia je než sladký džem... GP Zvolen
Fotostretnutie Railpage v Bratislave.
Púchov a Palove milované bobinky.
Ružomberok - Rybárpole.
Lučivná a Miška Keliška.
V zubačke.
Štrba - aká to je vlastne návesť?
Tu sme spomínali na naše fotozačiatky.
Važecké lúky a Biely Váh, kam rád chodieval.
Palo, Jozo, Miška Keliška, a milované Tatry.
Jedna fotka na pamiatku
A ešte druhá v "akcii"
Duško jednu fotku na pamiatku. Jasné, keď sa ale začal vyzliekať pri -10°C spozorneli aj cestujúci na peróne Štrbskej stanice. Samozrejme som si dával na čas. Dlho sme sa tak nezasmiali, ako keď sa obliekal oproti rýchliku, ktorý medzičasom prišiel...
Palo, lúčime sa s Tebou s bolesťou v srdci, budeš nám tu chýbať i Tvoje neopakovateľné zábery, či príbehy. Ostali len spomienky a o tie sa ešte s čitateľmi podelíme.
