Potkan, krysa, gorila, aristokratka, dvojrúrovka... prezývky, ktoré ju sprevádzajú celý život. Život plný zážitkov, skúšok, rýchlikov, výstav, nových kabátov. Život prototypu je jedinečný najmä ak je v ňom dlhé desaťročia niekoľko neprekonaných naj...
Koncom šesťdesiatych rokov vrcholila elektrifikácia juhu Československa striedavým systémom, čo spôsobovalo problémy najmä v miestach, kde sa stretali obe napäťové sústavy. Bývalé ČSD boli nútené tento stav riešiť a tak zadali Škodovke v Plzni úlohu vyvinúť rušeň, ktorý by mohol prechádzať stykové miesta rozdielnych prúdových sústav bez zastavenia a potreby preprahu HDV. Jedným z hlavných dôvodov bolo aj skrátenie jazdných časov medzinárodných rýchlikov na magistrále spájajúcej bývalú NDR s krajinami na Balkáne i Čiernomorí. Vzhľadom na to, že sa jednalo o ťažké vlaky okolo 750 ton, musel mať rušeň zodpovedajúci výkon i prevodový pomer na zvládnutie takejto úlohy. ČSD rátali aj s postupným zvyšovaním rýchlosti na hlavných tratiach, na čo mali byť nové rušne už svojimi parametrami pripravené.
Škodovka svoju úlohu prijala veľmi zodpovedne a nový dvojsystémový rušeň dostal úplne nový dizajn, nové podvozky navrhnuté až na rýchlosť 200 km/h a na tú dobu pokrokové riešenia v konštrukcii. Jeho koncepcia regulácie bola odvodená od rušňov jednosmernej sústavy dosadením transformátora s pevným prevodom a usmerňovača na 3 kv=. Dôvodom bola neexistencia výkonovej polovodičovej techniky v tom čase a skutočnosť, že na rýchlikoch budú využívané pri chode hospodárne stupne a rozjazd na nehospodárnych stupňoch nebude taký častý. Nejdem sa ďalej zaoberať históriou, ktorá je veľakrát popísaná na iných ľahko dostupných miestach, pričom všetko podstatné tam je uvedené. Po vyrobení prvého prototypu sa najprv predstavil "potkan" vo svojom šedom myšacom čo potkaňom šate na skúšobnom okruhu v Cerheniciach v roku 1974. Tento náter previedli pracovníci Škodovky a hovorí sa o ňom, že to bola z núdze cnosť, keďže pre dvojsystémové vozidlá v tom čase nebola daná typická farba ako na napr. zelená na jednosmerných rušňoch. Zobrali farbu akú mali a nastriekali. Výsledkom bol tento prototypový náter, kvôli ktorému dostala aj svoju nelichotivú prezývku.
 ES 4990001 v deň príchodu do Bratislavy - Nového depa v roku 1974. Obe foto: Ing Dezider Selecký
Žiaľ tento náter vydržal rušňu iba niekoľko mesiacov. Na jeseň bol prestriekaný do tzv veľtržného červeno-bieleho náteru a vystavovaný na medzinárodnom strojárskom veľtrhu v Brne.
Po návrate z veľtrhu sa jednotka opäť prezliekla, tentokrát do bielo-modrého polomáčaného šatu, v ktorom sa predvádzala dlhých štrnásť rokov. Na hornej snímke je v typickej modrobielej kombinácii v ktrej jazdila ešte na jar 1983
Depo Praha Stred by sme už dnes márne hľadali po Prahe. Na jeseň roku 1984 tam však majestátne čakala na svoj ďalší výkon.
V lete roku 1985 čelá rušňa zdobil už 30 cm oranžový pás. I keď bol rušeň iba krátku dobu po hlavnej oprave, v dôsledku silných mrazov v začiatku tohto roka mu opadala farba na dverách a miestami bolo vidno i červenú veľtžnú, ktorú sme s nostalgiou obdivovali.
V roku 1989 sa konali veľkolepé oslavy 150 rokov železníc na území ČSSR. V dôsledku toho boli niektoré vozidlá prelakované do pôvodných náterov (napr T6790015). Veľakrát sa jednalo o aktivity jedincov, ktoré neboli korunované úspechom, či dlhou trvácnosťou vďaka tomu, že neboli shválené. Jednotka bola "na očiach" a tak musela byť po krátkom čase premaľovaná späť, ale už našťastie iba do polomáčanej verzie, ale i tak sa mi dostala pred objektív v tejto zaujímavej i keď nie celkom vernej verzii náteru.
Druhá polovica osemdesiatych rokov priniesla do náterov vozidiel 60 cm žlté pásy takzvané "čiary ponoru", ktorý neminul ani jednotku, našťastie až v roku 1990 a to nie nadlho.
Po revolúcii prišlo k uvoľneniu mravov a väčšej tolerancii pri presadzovaní niektorých nápadov. Tak sa zrodila myšlienka na obnovenie prototypových náterov na oboch prototypoch goríl. Výnimka z farebnej schémy bola udelená a tak sa mohlo začať. Jednotka prišla na rad ako inak - prvá. Nákres z Plzne prišiel, avšak čísla farieb nie. Ako som spomínal na začiatku, farby sa miešali na "kolene" a tak bolo treba sa prispôsobiť odtiene ako inak opäť "na kolene". Tentokrát sa to vydarilo omnoho lepšie, ako v roku 1989. Jednotka zožala obrovský úspech.
Práve dokončená dvojka voňajúca farbou a pri nej jednotka, ktorá prišla práve z Prahy. V depe na Hlavnom sa vymieňa točňa a tak toto slávnostné zvítanie prototypov v pôvodných farbách sa muselo udiať vzadu pri veľkej garáži.
Náter bol prevedený v depe rušňovodičmi, ktorí na oboch strojoch jazdili v turnuse.
Jednotka po príchode z Prahy na jednom zo svojich prvých výkonov v sivom šate. Tu si prihrejem polievočku: čierny pásik som maľoval ja. 
Žiaľ, svietenie v tom čase nebolo povinné a traťováci sa neustále sťažovali, že rušeň nieje vidieť z diaľky a tak čoskoro prišiel rozkaz doplniť na čelá široký žltý pás, čím sa tento výnimočný náter znehodnotil.
"Upravená" jednotka vchádza do Havlíčkovho Brodu.
Po dvoch rokoch dostala jednotka ďalšie šaty a to v podobe trikolóry. Dôvodom bolo zatraktívnenie týchto rušňov v čele medzinárodných rýchlikov, keďže na Slovensko pomaly ale isto prichádzala kategória Eurocity. Foto: Ing Dezider Selecký
Čerstvo nastriekaný Albatros po svojom znovuzrodení a trikolórová jednotka, ktorá veľmi vzdialene pripomína kakadu. foto: Ing Dezider Selecký
Ani trikolóra nevydržala na jdenotke dlho. Už v nasledujúcom roku dostala veľtržný - červenobiely náter, ktorý až na pár detailov nosila dlhých šestnásť rokov.
Počas šestnástich rokov prevádzky v červenobielom šate prekonala jednotka ešte jednu veľkú premenu. Počas EH v ŽOS Vrútky jej boli vymenené obvodové plechy a osadený nový odporník používaný na rušňoch expotrtovaných do ruska s masívnejšou konštrukciou a lepšími parametrami, keďže v minulosti často dochádzalo k prepaľovaniu fechralových pásov odporníka . Kompresory mali byť vymené za skrutkové, čo sa však nerealizovalo. Ostali však namiesto okien žalúzie, ktoré výrazne zvýšili spoľahlivosť, keďže prototypy majú počas chodu ventilátorov v strojovni podtlak, dochádzalo k nasávaniu dažďovej vody do strojovne a vzniku preskokov na svorkovniciach zatopených vodou. Rovnako sa odstránil prievan na stanovišti rušňovodiča. Ako prvá dostala otočené zberače. Na snímku je pri skúšobnej jazde pri Reci v marci roku 2000.
Takto sme sa s ňou dlhé roky stretávali v čele vlakov R,EC,IC
EC273 Jaroslav Hašek
Ranný preprah EN 477
Na jar v roku 2010 sa po dlhých rokoch opäť prezliekla do unifiku. Tentokrát podľahla redizajnu ZSSK
Redizajn v plnom prúde.
Škoda, že mi nevyšiel zámer dostať túto krasvicu do jej sivého kabátu. Doba v ktorej išla do EH tomu nepriala. Keď teraz pozerám na tento snímok, tak na Avale by jej to svedčalo. Uvidíme, ešte nie je všetkým dňom koniec. Podarí sa ešte niekedy jednotku prezliecť do iných šatov? ©železničný.net ´2011; Duko
| 