Zdravím Vás, milí priatelia. Po dlhšej dobe sa Vám opäť prihováram s reportážami z môjho rodného kraja a verím, že ako po mnohý krát predtým, i teraz Vás fotky z malebnej Turčianskej záhradky s impozantnými strojmi v čele svojich vlakov potešia.
Tentokrát sa však nebudeme venovať bežnej a viac alebo menej pravidelnej prevádzke a našim známym stáliciam. Pozrieme sa do očí sprítomnenej histórii. Ešte stále netušíte, o čo ide? Tak Vám to prezradím. Pred dvomi mesiacmi sa v našom kraji uskutočnil parný víkend venovaný deťom. Je to taký tradičný malý sviatok nás, železničných fotografov, keď odložíme i naliehavé povinnosti a od piatka do nedele nepretržite stojíme pri trati a zvečňujeme si stroje, hrdo sa vypínajúce v čele svojich vlakov. Tento parný víkend bol pre môj Canon premiérový, čo sa týka fotenia parných mašín, a tak už nechajme fotky, nech prehovoria za mňa. V piatok ráno som zobudil Matesa a nalodili sme sa do auta. V Diviakoch na stanici sme vyzdvihli Nikisa a leteli do Vrútok na Piatrovú pre Duka. Spolu sme potom zakotvili na nadjazde v Príbovciach, kde som zachytil na 754 034-7 na svojom rituálnom „školáku“. V pozadí je kostol v Príbovciach a pohorie Malá Fatra, konkrétne Martinské hole. Nástrel by bol, a my už netrpezlivo (alebo, ako by sme my, ortodoxní Turčania povedali - netrpäzlivo) očakávame nákladný fotovlak. 
 A ten nenechal na seba dlho čakať a svižne prefrčal popred naše objektívy. V návale eufórie som na poslednej fotke jemne okresal vrcholy našich hôr.  Bleskurýchle nasadáme do vozidla a všemožnými porušeniami predpisov sa rútime k bývalému Hr. Bodovice – pokus o fotografiu však nebol korunovaný úspechom, a tak sa poberáme ďalej ...  ... kúsok za Jazernicu, kde sa pokúšam o umeleckú fotografiu v protisvetle – mašinky pózujú pod mojimi obľúbenými turistickými destináciami (ktorými kŕmim takmer každú moju návštevu v presvedčení „V zdravom tele zdravý duch“) – Tlstou a Ostrou.
 Ale parný vláčik si nehovie za Jazernicou pol dňa, a tak opäť sadáme do auta a odstavujeme ho na krajnici za Malým Čepčínom a bezhlavo sa rozbiehame po lúke. Nezainteresovaný pozorovateľ by nám dozaista naordinoval studený obklad na čelo aspoň 3x denne, no nám sa chveje každá struna v srdci, keď začujeme krásny zvuk parných strojov.  Po presťahovaní sa pred Diviaky sa rozhodujem, že i napriek časovej tiesni chcem konečne vidieť už aj požiarny vlak! A čakanie naň mi spestruje moja platonická láska Renátka na Ex 240 Leoš Janáček
 A konečne prichádza aj on, mého srdce šampión! No ale, krucinál, má na stoj. Tak som prizoomoval, ako sa len dalo, orezal a poďho dole z návestidla, rovnýma nohama do auta a utekáme ďalej,lebo nákladný fotovlak sa nám pomaly rozbieha z Diviak.
 Auto odstavujeme na Čremošnom, na Glózoch a nasleduje chvíľkový šprint do vrchu a rozmiestnenie na fotostanoviskách. Srdce mi bije a ten krásny zvuk sa približuje...vidno dym...a máme ich tu! Parné krásavice Štoker 556.036 a Kremák 534.0432 sa štverajú na Čremošné a o chvíľku dosiahnu predzvesť tejto stanice. Cvakáme a letíme ďalej. Trochu nám prekáža horský priechod Šturec a moja vodičská opatrnosť mi v tomto náročnom teréne nedovolí riskovať – vlak bol, je a bude, náš život je len jeden. A tak pomaly prichádzame pod stanicu Harmanec-Jaskyňa. Chalani – Duko, Nikis a Mates ostávajú dole a ja behom letím hore a turisticky predpísaných 10 minút zvládam za necelé 4 – paráda, Ostrá a Tlstá sa predsa podpísali pod moju kondičku 
 Som rád, že som dvojicu historických vlakov zachytil počas odpočinku v žst. Harmanec – Jaskyňa.  Následne som sa presunul na uľanské zhlavie a zvečnil odchádzajúceho Štokra s Kremákom...  ... ako sa strácajú v tuneli Grehelský II 
Následne vychádzam na jeho portál a s panorámou okolia staničky si fotím požiarny vlak, na čele ktorého sa nám predstavila česká cecaňa T478.1010 a nový vrútocký prírastok – cecaňa 749 248-1. Na fotografii sa hadia výhybkami, aby sa o chvíľku skryli v tme a dyme Grehelských tunelov.
Touto fotkou som uzavrel dopoludňajšiu kapitolu fotenia. Posádka prestúpila do ďalšieho voza vedeného skúseným vodičom vozidiel skupín B a D, Mirkom, a pokračovala do Banskej Bystrice, Zvolena a potom na trať 171.
Ja som poobede, za výdatnej búrky, naložil do auta ocina a išli sme do Kremnice.
 Tam som ledva stihol príchod vlaku pri vchodovom návestidle. Do čela sa postavil Kremák.  Za výdatného vizuálneho a akustického sprievodu matky prírody sa roztrhli mračná a liali, koľko vládali. Nuž som sa skryl pod ostrešie budovy žst. Kremnica a čakal na príchod požiarneho vlaku.  Pred odchodom zo stanice som si ešte odfotil náš spokojný a odfukujúci tandem – vlastne, keď sa to tak zoberie, kvarteto. Dlhý pobyt vlakov v žst. Kremnica sme využili na príjemnú návštevu uja a tety, kde sme si podebatovali a občerstvili sa. Nespustil som oko z hodiniek a v pravý čas som zavelil, smer Kremnické Bane.  Tam som spolu s húfom fotičov zaparkoval pod vchodovým návestidlom a čakal v peknom prostredí Kremnických vrchov, čo sa bude diať. A o chvíľu sa aj dialo. S miestom som veľmi spokojný, len tá vysoká tráva...ale čo už, je to doslova splynutie mašinky s prírodou.  Piatkovú fotoakciu sme ukončili v peknom prostredí malebnej dedinky, ktorú z mojich fotografii istotne poznáte – Turčeka. V pozadí, vpravo od kostolnej veže schádza oblúkom do dediny a blíži sa k najkratšiemu tunelu na Slovensku náš sledovaný objekt. 
 Mašinky prešli popri bývalom Hr. Kremenisko a zatáčajú smerom do zastávky Turček.  Po chvíli čakania sa objavujú aj ceckane s požiarnym vlakom a krásna piatková fotoakcia sa končí, aby ju vystriedala sobota, ktorá bola krásna i ponurá zároveň. V sobotu sa fotovačky so mnou zúčastnil môj veľmi dobrý kamarát Maťo Paučo. Usalašili sme sa na Turčeku, nad strážnym domom. Odfotiť si Šľachtičnú práve tu bolo vždy mojim veľkým snom.  A táto krásavica, ako je jej veľkým zvykom, prehnala sa okolo, čo to dalo – preto sa neoplatí túto mašinku naháňať, ako som to po minulé roky skúšal, ale počkať si na pevnom bode a zvečniť si ju takto.  Alebo takto – po malom oreze. No nie je krásna?  Pekným prostredím Turčeka nasledoval Šľachtičnú i dieselový požiarny vlak vedený dvoma Pielstickmi – modrým T466.0007 a červeným T.466.0254.  A keďže sme mali v tento deň šťastie, počkali sme si aj na 300ku, ktorá si viezla svoj turnusový Os 7551, vo víkendovej polohe cez Turček a Kremnicu do Zvolena osobnej stanice. A tu príde ponurá časť akcie, ktorá ma nesmierne zarmútila. Po zistení, že som stratil mobil, mi jeden bratr Čech povedal, že Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo. Ostal som v nemom úžase stáť a pozerať sa na neho a na tomto mieste chcem poďakovať i Dušanovi, že ma pohotovo zastal. Priatelia, objasním Vám to tak, že mi to patrilo za to, že som sa mu postavil akože do záberu. Stál som v sedle toho malého kopčeka, prišli sme prví a oni až potom, sadli si nad nás. Uhol by som sa im, ale keďže fotiči sa drzo promenádovali ešte nižšie odo mňa, autá si postavili priamo pred priecestie, pred vlak, fotka bola aj tak plná ľudí – nuž som zostal i ja na svojom stanovisku. Týmto chcem odkázať bratom Čechom jednu vec – keď ja prídem k niekomu na návštevu, nebudem sa správať ako pán sveta – poviem to možno lokálpatrioticky, možno sa to niekomu páčiť nebude, ale v tomto kraji som doma ja a ak sa Vám, vážení, na prepchatom fotofleku niečo nepáči, zbaľte si svoje saky – paky a poberte sa fotiť na tie Vaše žírne roviny k Brnu a podobne. Len toľko. Ja som mobil nenašiel, kúpil som si nový, ale spomienka na Vaše správanie mi ostane ešte dlho. Práve táto vec je jedným tŕňom v mojom oku na hromadných fotoakciách, ktorých sa z tohto dôvodu radšej často nezúčastňujem. Mne nevadí, keď mi niekto vojde do záberu, ja totiž s tým na takýchto akciách počítam...ale že sú ľudia, ktorí by za to vedeli aj vraždiť, to mi je stále cudzie.  Fotenie sa pomaly prehuplo do svojej druhej časti a v sobotu popoludní som si už vybehol len na moje staré dobré Dlžiny, odfotiť navracajúcu sa Šľachtičnú s vlakom plným usmiatych tvárí šťastných detí...  ... a požiarny vlak celkom z blízka.  Keďže sa blížil čas príchodu Zr 1844 Rozsutca, vybehli sme si na most nad zastávkou Horná Štubňa obec a odfotili 754 005-7. Počasie, ako vidíte, nám nie veľmi prialo.  A tu už máme nedeľu a ja som sa rozhodol, že budem fotiť výhradne okolie zastávky Turčianske Teplice. Sadol som na bicykel, vzal na plece rebrík, na chrbát foťák a zviezol som sa na stanicu. Vyliezol som na búdku elektrostrojovne priecestia a čakal. Ako prvá prišla 813 009 Emma z Prievidze do Diviak.
 Zakrátko nato sa už hore driape aj 812 057 s Os 7341 do Banskej Bystrice.  Nedeľný parný vláčik do Harmanca-Jaskyne nenechal na seba dlho čakať a už z diaľky sa niečo modrie – nie, nie je to typické modranie diaľok tak známe z krajinkárskej kompozície – je to popradský Papagáj 477.013 a onedlho zdoláva stúpanie do Turčianskych Teplíc. 
 Nesmieme zabudnúť na jeho požiarny vlak na čele s vrútockou ceckaňou 749 248, s ktorou sme sa zoznámili už v piatok. Na záver, priatelia, pozrite si aj moje pokusy o dobové fotografie – z dlhej chvíle som to skúsil, a tak sa s Vami o ne podelím. 
Pevne verím, že Vás moja reportáž potešila pri rannej kávičke, či večernom odpočinku po náročnom pracovnom dni. Teším sa na Vaše ohlasy a samozrejme, aj na priateľské stretnutia pri trati. Všetko dobré, priatelia!
Autor textu a fotografii: Maroš Kubík
| 