Smútočné oznámenie
S hlbokým žiaľom Vám oznamujeme, že po ťažkej nehode nás náhle dňa 29. februára 2014 opustila naša milovaná bobina 141.062 vo veku nedožitých 55 rokov. Posledná neverejná rozlúčka plameňom autogénu sa uskutoční dňa 1. apríla 2014 na železničnom vrakovisku v Českej Třebovej. Bývalá rušňová čata bobiny 141.062
LD Praha Sever
Skutočne netradičný úvod som vybral do tohto článku, ktorý je napísaný formou vymysleného parte – smútočného oznámenia.
Pýtate sa prečo? Nuž z môjho pohľadu profesie rušňovodiča považujem každý železničný rušeň, či vozidlo, za „živý technický koľajový organizmus“. A ak niečo živé umiera, obvykle po smrti nasleduje pohreb.
„Železničný život“
Je pomerne ťažké neživým veciam prisudzovať ľudské vlastnosti, mnohí nad tým krútia hlavou, ale ak si zoberieme do úvahy skutočnosť, že práve tieto neživé veci celý čas riadil človek – živá ľudská bytosť, ktorá im prenechávala svoju povahu, spôsob správania, jazdenia a zaobchádzania s nimi, dokonca ich krstila menami, ktoré často boli napísané aj na bočnici alebo čele rušňa, tak potom môžeme pokojne povedať, že aj lokomotíva má svoj „železničný život“, ktorý sa však tiež žiaľ raz skončí ....
Cintorín bez hrobov
„Mašiny“ ako im hovoria všetci, od malých detí, až po spomienkové rozprávanie starých otcov však po svojej „smrti“ musia niekde skončiť.
V Česku je takýmto ústredným miestom železničné vrakovisko v Českej Třebovej. Je to zároveň aj najznámejší „železničný cintorín“ v strednej Európe.
Rušne, lokomotívy, vozne, jednotky po ich zrušení a vyradení z prevádzky smerujú na toto miesto. Tu sa zhromažďujú a poslušne čakajú na svoj ďalší osud....
V drvivej väčšine prípadov skončia fyzickou likvidáciou buď priamo v areáli vrakoviska, alebo sú zoradené do konvojov a odvezené na iné miesto, kde sa vykoná ich rozpálenie a zošrotovanie.
Niektoré z nich však aj napriek svojmu pobytu na vrakovisku uniknú osudu fyzickej likvidácie, a sú predané do zahraničia, alebo skončia ako muzeálne vozidlá.
Zo svojich niekoľkých návštev na tomto povestnom mieste som vytvoril nasledovné zábery, ktoré po 2,5 ročnej prestávke Vám chcem predstaviť formou voľného pokračovania môjho pôvodného článku:
modules/AMS/article.php?storyid=243
Nech sa páči, vstúpte na cintorín, kde neležia kosti, kde niet pomníkov, nehoria tam sviečky, a predsa sa v ňom nachádza kus histórie – samozrejme tej železničnej.
Bobiny, matky elektrickej rodiny
Jednotkových bobín sa fyzicky v Česku veľa nezachovalo. Na vrakovisku sa nachádzajú už iba 3 rušne tohto radu, ich osud je však taktiež neistý. Za točňou odpočíva vrak pražskej bobiny 141.055.
V konvoji vrakov je anonymne zaradený aj zrušený olomoucký nezmar 141.009, ktorý tiež čaká na svoj osud.
Keď som pred mesiacom fotil túto bobinku, netušil som, že to bolo moje posledné stretnutie s touto mašinkou. Dnes sa tento rušeň na vrakovisku už nenachádza a bohužiaľ už neexistuje ani fyzicky. Tu mi napadol už iba jeden text zo známej piesne – Richard Mueller: Už asi nie si ...
Nemé stretnutie dvoch trakcií na koľajach bez troleja. Posledný stroj v unifikovanom nátere s označením 141.037 nájdeme opustený, samotne stojaci na koľaji a nemo čakajúci na svoj osud...v pozadí striedavé laminátky.
Vypitvané stanovište bobiny 141.037.
Pohľad na mŕtvu bobinu 141.037 z druhej strany.
Dlaňami lamy, nekonečne smutný vrak ...
Detail čela vraku laminátky 230.062.
Pred mesiacom stál konvoj vrakoidných laminátok na začiatku vrakoviska.
Po mesiaci som ho však objavil presne na opačnom konci, zároveň jedna laminátka chýbala.
 Dva smutné pohľady laminátčích sestier.  A pohľad na túto smutnú dvojicu z druhej strany, prvá je bývalá brnianska 230.014, druhá 230.038.  Pri návrate z vrakoviska som nakukol do haly miestneho depa, kde ma prekvapila ukrytá laminátka 230.062, už s namontovanými červenými brzdovými hadicami, z čoho som usúdil, že sa vyberie na svoju poslednú cestu odkiaľ už niet návratu ....
Zeus povedal: „Vypusťte krakena !“ ....Táto známa veta z historického veľkofilmu „ Súboj titanov“ ma napadla pri pohľade na umierajúce prototypy jednotiek prímestskej dopravy.  Nad krakenmi 470.001+002 a 470.003+004 sa sťahujú mraky neistoty...  Zelený kraken 470.001 +002 v tichosti dožíva na vrakovisku. Žabotlamy, lochnessky, jednoducho staré panťákyTieto staré prímestské pražské jednotky, ktoré donedávna postávali v areáli depa Praha ONJ alebo dokonca boli v prevádzke, sa dožili svojho konca....
Nuž raz darmo, City Frogy vystriedali City Elefanty = železničný zverinec zostal. Na tomto mieste pred mesiacom odpočívali tri laminátky, no dnes sa tu nachádza žabák 451.076, ktorý ma na čele napísaný príznačný názov City Frog – mestská žaba.  Ďalším žabákom, ktorý sa objavil na vrakovisku, je jednotka 451.086.  Ďalšia značne posprejovaná 452 čaká na svoj osud.  Detail čela žabáka 451.037 v pozadí so zeleným krakenom.  Aj nad žabákom 451.039 sa sťahujú mračná neistoty ...
Aj my sme kedysi jazdili ....To môžu povedať elektrické rušne na nasledujúcich fotkách. To, však, že ich koniec sa neúnavne blíži je viac než isté.  Táto zrušená uhelka 122.054 s chýbajúcou časťou čela, vyzerá ako človek bez tváre ...  V depe v Českej Třebovej počas prevádzkovej prestávky stojí odstavená najbrtová žehlička 111.019 , v pozadí jej asistuje obnažený vrak žehličky 111.014.  Rosnička, kocúr a uhelka, všetky tri stoja pred točňou, ale žiadna z nich už na točňu vlastnými silami nevojde.  „Memento mori !“ – stredoveké porekadlo s významom „Pamätaj na smrť!“, obrazne povedané, to čo zostalo zo šesťkolákov.  Aj my sme kedysi boli mašinky, no dnes z nás zostali iba stanovištia ... To be continued... Text a foto : Andy
|
