V živote človeka sa občas udejú veci, keďsa musí rozhodnúť okamžite a správne, lebo od toho závisí život mnohých ľudí, či zničené obrovské hodnoty. V živote rušňovodiča sa takéto okamihy dejú akosi častejšie. Doprava na cestách sa neustále zhusťuje, s tým rastie i nervozita vodičov na priecestiach, a keď sa k tomu pridá spúšť v podobe prívalových dažďov, treba byť neustále v strehu. Dnes Vám vyrozprávame príbeh jedného z nich. A ruku na srdce: Ako by sme sa zachovali my?
Tomáš sa do nočnej mimoriadne tešil. Po vyše mesiaci si totiž znova zasadol sám za kontrolér dvojičky, vyfasoval 87-88. Nie priam najšťastnejší už bol po zistení, že do Košíc bude prepravovaný v závese Pn 49705. Odtiaľ z "Hrebeňa" mal prisľúbený východzí miešung zvaný 61510. Cesta prebiehala štandardne, no štvrťhodinu pred polnocou naberá sled udalostí dramatický spád..23:40 zastavujú v Kysaku, vlakový preberá Op a Z -rozkazy, nakoľko smerom na Košice sú už vytopené autoblokové a reléové skrine PZZ. Kolega cestou z Kysaku pomaly pribrzďuje od zhasnutej predzvesti k vchodovému návestidlu do Kostolian, tu mu zvoní služobný telefón... Dostáva inštrukcie od dispečera... v KE sa vyvesiť a prestaviť na "Hrebeň" na 156. koľaj...Popri tom stojí opretý o dvere a vykúka von otvoreným oblôčkom, v mäkkom svite jasnej noci, so zatajeným dychom, sleduje lesklé plochy zaplavených území...
Pár sekúnd po ukončení telefonátu ho znenazdajky hodí dopredu a 102 brzdiacich percent prázdnej Véesákovej vyrovnávky mu naráža nos. Popri tom vidí vpredu jasný záblesk. Stoja... desať minút pred polnocou, zobrazovač elektronického regulátora Mirer mu signalizuje "porucha nap.". No sakra, šťavy nieto.... spája sa s vlakovým, na tretíkrát sa konečne dozvedá... strhli sme trolej. Fajn... Vyberá baterku, zamyká stanoviská, zaťahuje ručné brzdy, vypína nepotrebné spotrebiče a ako predpis káže, zapaľuje jedno červené návestné svetlo.
Pár minút pred polnocou sa vydáva do tmy popri 600 metrov dlhom vlaku na pomoc kolegovi dopredu... zároveň monitoruje stav trakčného vedenia nad súpravou. Všetko v poriadku, prichádza až k vlakovému...
Na prvý pohľad naklonený stožiar, vyhnuté výložníky, strhnuté kotvenie pevného bodu...
Kolega mu ukazuje druhú stranu a zároveň príčinu... stovky kubíkov vody rozvodneného Hornádu za sekundu, ktoré sa lievikovo hrnú k mostu, podmývajú základy stožiara, no čo je horšie, aj násyp traťového telesa,
na ktorom stojí ich vlaková dvojička 93-94.
Sprvoti situáciu podceňuje, bezstarostne a dôverčivo chodí asi po meter širokom zemnom masíve popri dvojičke, kontroluje stav rušňa,
stožiara atď. Kolega ho odhovára, ak mu je život milý, nech sa odtiaľ prace, keď tu po pár minútach sa do rozbúrenej a spenenej riavy zosýpa riadny kus (pár kubíkov) zeminy, po ktorej iba pred chvíľou kráčal. Obleje ho studený pot, viac už "pravobok" odvahu kontrolovať nemá.
Volá služobným mobilom dispečera, nech pošle nejaké HDV nezávislej trakcie, ten s nevôľou oznamuje, že nemá nič, iba 2x751 v Haniske a v tej chvíli je preňho problematické vybavovať pre tieto rušne trasu...
Čakajú na trolejárov, ktorí ich majú vymotať z pavučiny, no kolegu znepokojujú neustále zosuvy.
Po pol jednej, keď prichádza MVTV,
vedie Tomáš chlapov na strechu a pre zmenu chvíľku maturuje nad odistením podchytiek strešného poklopu. Aj jednoduchá činnosť, ktorú teoreticky pozná, ale v živote ju nerobil, sa stáva v stresovej chvíli problematická.
Pod mašinou tma, zúrivo hučí, buble a duní voda a každou chvíľou pri pohľade z okraja strechy dolu sa zdá, že už už spadne do nej.
0,47
Svah sa veľmi rýchlo usýpa, keď už voda načína aj zvršok a začína pomaly obnažovať podvaly, stupňuje sa v Tomášovi i kolegovi nervozita. Volá znova dispečera, dozvedajú sa, že mašiny ešte nie sú ani v Košiciach... "Sakra!", zahreší si potichu. Prídu, keď už bude neskoro. Chodí bezradne popri mašine, kolega už vynáša von veci, tašky... Dobre vie, že do hodiny - dvoch je dvojička v Hornáde... Ostáva v šoku, to snáď hádam nie, to sa nemôže stať.. "Ako by to bolo?!... Nemôžme ju tu nechať!!!", hovorí sám sebe...
Vtedy mu padne do oka skrutkovka medzi prvým vozňom a mašinou... je voľná! Navrhne kolegovi a hneď beží aj za trolejármi, či by sa nedalo... Kebyže sme odvesili dvojičku, vydojili a s OTV-čkom ju vytiahli aspoň na most. Však ona NEsmie spadnúť do Hornádu! Chlapi pochopiteľne nesúhlasia a racionálne argumentujú... Náplň ich práce aj proporcie montážneho vozňa sú logickým argumentom, prečo nie..A montujú svoje drôty ďalej, teraz už nad vozňami... Tretíkrát neoblomne zaprosíka, že nech sa teraz kašľú na drôty, tu ide o mašinu, ktorú už iba môžu a musia zachrániť. Podporuje ho aj kolega, nuž konečne prikývnu a bez otáľania si delia robotu. Tomáš zaisťuje vlak, na prvých vozňoch uťahuje ručné brzdy, kolega urýchlene odvesuje dvojičku, Tomáš ju bedzitým ešte beží do strojovne odvetrať. Trolejár zachádza, zaprie sa, hnacia oska brúsi, motorček poskakuje, zdá sa, že dvojička bude nad jeho sily, no predsa sa po chvíli 170 ton pomaly uvádza do pohybu...
Neskutočne upokojujúci pocit... Medzitým dohadujú odtiahnutie až do Kostolian, kolega ostáva na dvojičke a on pri vlaku sám. Teda sám...dvaja OTVčkári s rebríkom mu tam ešte kdesi po Véesákoch lozia... O pol jednej, cca 20 min po odchode dvojičky sa už začínajú nebezpečne obnažovať podvaly a prepadávať štrk medzi nimi, neklamný znak, že zvršok poriadne preriedol. Znova otravuje dispečera a odmieta poslať 751-čky zospodu, odkiaľ stála dvojička. "To už by bola samovražda", vraví mu. Kysak ich ale dookola neberie kvôli poruche autobloku. Zosuv sa však nebezpečne rozširuje a začína ohrozovať aj krajné Véesáky... Jeho véesáčiky, ktoré má teraz na zodpovednosti on. Ani tie sa predsa nesmú utopiť..!
Dispečer mu predostrie znenazdajky zbesilý nápad.. Po negatívnej odpovedi na otázku, či sa trolej (ktorý bol nad dvojičkou) dotýka zeme, navrhne zapnúť napätie.Chvíľka napätia a strachu, či dakde nešibne zvod do zeme... Super, šťava každopádne je, reálnou sa stáva možnosť odtiahnuť jeho závesovou dvojičkou vlak von z prepadliska. Len už nie je moc času, stĺp sa už nebezpečne nakláňa a každú chvíľu hrozí skrat. Na 751 už rozhodne čakať nemôžme. Nachytro si mení s opravármi mobilné čísla, zutvrdzuje sa v tom, že majú dopravnú skúšku a šprintuje v tme po podvaloch 2.TK späť tých 600 metrov k jeho dvojčici. Nahadzuje ju, fúkanie trvá nekonečne dlho, za tie hodinky celkom stiekla zo vzduchu, volá chlapom, prosí ich, nech mu povolia ručné brzdy vzadu... rozmýšľa pritom, čo by si v šetrnom obsadení 0/0R bez nich počal... ani by si nepočal... Konečne sa cez telefón pohýňa a s výpravcom dohaduje návrat...
S najväčšou pozornosťou sa pomaly vracia cez zaplavené územia. Zastavuje pred mostom cez Hornád, zoskakuje omrknúť, či nie je podmytý, no tu mu volajú chlapi z OTV, že stožiar už - už padne, či je už v tom Kysaku, nech to môžu okamžite vypnúť... Skáče do dvojičky, zavalí trvalý plus, svieti LTS, rozťahuje 930 ton na 45 km rýchlosť, zhadzuje zberač, vytáča OTV-čkárov a do telefónu kričí... vypínajte! Vchádza už iba zotrvačnosťou do Kysaku, srdce búši a rekapituluje, ako postupoval. Pritom ho znova oblieva studený pot. Každopádne, ak by sa ohľadom na počet ľudí všetko zabezpečovalo presne podľa predpisu, dvojička by sa na 100 % kúpala v týchto chvíľach v Hornáde. Aj tak je v duchu spokojný, že sa to riešilo, ako sa to riešilo a že trolejári boli natoľko ústretoví pomôcť niekoľkokrát tým, čo vôbec nie je náplň ich práce.
Vozy v Kysaku na 5. koľaji deponuje a hneď práši Rv do Košíc po svoju 61510... proti správnemu smeru už, samozrejme. V mieste zosuvu OTV-čkári neklamali. Je štvť na štyri a stožiar už pokorne leží na zemi a koľaj je podmytá. Dvojička by už tam pri svojej váhe a tlaku na železničný spodok nemala žiadnu šancu...
Cestou nazad monitoruje inkriminované miesto. Ráno ešte raz o pol siedmej a potom ešte o pol tretej popoludní sa znova na flek vracia. Všetko je fuč! Koľaj, zvršok, spodok. Dvojička by veru bola tatam... Hreje ho dobrý pocit, že jeho riskovanie a námaha nebola márna, alebo zbytočne prehnaná.
14:28
14:40
Škoda, že človek sa v takýchto chvíľach musí zaoberať aj tým, čo je v danej situácii lepšie. Jedno zaváhanie a je v tom až po uši. Nikto sa nebude zaoberať tým, že chcel pomôcť, zachrániť hodnoty. Radšej sa otočí chrbtom s myšlienkou "ja som si ratoval vlastný život" - a nik mu nemôže nič vyčítať. Skutočným šťastím je, že sa v danú kritickú noc zišli na kritickom mieste ľudia, ktorým stále nie je ľahostajný prístup ku svojej práci a sú ochotní aj riskovať, aby ochránili im zverený majetok firmy. Škody, i keď nemalé, stále dosahujú nízke hodnoty oproti tomu, čo by bolo, keby...
Tento čin nášho kamaráta, 27 ročného Ing. Tomáša Chovanca (362 001) bol ocenený pri príležitosti Dňa železničiarov, ako jediné ocenenie za záslužný čin, ktoré sa udeľuje za pomoc pri mimoriadnej udalosti, ohrození majetku, zdravia, či života generálnym riaditeľom ZSSK Cargo.
GRATULUJEME a želáme tisíce kilometrov bez nehody!
©zeleznica.railnet.sk´2010;
Re: Príbeh, ktorý priniesol život
