Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 91 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 2
Registrovaných: 0 Anonymných: 91 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 18.11.2014 0:00:00
Zobrazení : 7524

Všedné dni v depe na kopci

Ivan sa po úspešne absolvovanom kurze vrátil tam, odkiaľ prišiel. Do motorovej dielne depa Bratislava hlavné. V špinavom kanáli vymieňal brzdové klátiky a dolieval olej do pojazdu rušňov.


Občas vypomáhal s prácami pri údržbe spaľovacieho motora. Aj tam boli práce, kde sa každý dokonale zašpinil, a tie, samozrejme, vykonávali kandidáti. Ale akokoľvek špinavá práca to bola, Ivan sa dozvedal nové a nové informácie o rušňoch. Veď to bol skutočne veľký rozdiel o danej súčiastke čítať z knihy, alebo ju vidieť na vlastné oči. Pridelené práce sa ale nie vždy sa podarilo vykonať kvalitne. Raz bol pristavený do opravy rušeň, ktorý mal v oleji plno vody. Čatár Šaňo Görföl zistil prasknutú vložku valca a s celou partiou sa pustili do jej výmeny. Ivan medzitým vypúšťal šedý olej z motora do pripravených sudov. Do večera bola vložka vymenená a oprava pokračovala na druhý deň v piatok. V prvom rade bolo potrebné napustiť chladiaci okruh vodou a skontrolovať, či všetko tesní tak, ako má. Všetko bolo v poriadku, ale na spodku kľukovej skrine zostal samozrejme zostatok starého oleja, ktorý bolo potrebné vyutierať dosucha, aby voda v ňom obsiahnutá neskreslila laboratórny rozbor nového oleja. Kto iný, ako vychudnutý Ivan sa cez dolné okrúhle prehliadkové viečka motora K12V230DR napoly strčil do jeho útrob a handrami starý olej vytieral dosucha. Keď bolo všetko vyčistené, naliali do motora nový olej, všetko odskúšali a so súhlasom laboratória po skúške oleja rušeň opustil dielňu. Takmer týždeň bez problémov vozil vlaky, až pri jednej jazde sa motor zrazu zastavil a nešiel naštartovať. Nemal tlak oleja. Rušeň pristavili do dielne, skúšali a skúšali až nakoniec zistili, že celý problém spôsobuje upchaté nasávanie olejového čerpadla. Vytiahli z neho kus handry, čo tam Ivan zabudol. Týždeň handra plávala v oleji, až sa dostala do sania čerpadla. Mohlo sa čerpadlo snažiť zo všetkých síl, olej nenasalo. Dielmajster zavolal Ivana do kancelárie, no a bolo z toho krátenie výplaty. Zbytočne sa bránil, vyhováral, zdôvodňoval, nič mu to nepomohlo. Mal ale poučenie, že každá práca sa má vykonať poriadne.

V depe sa zoznámil s Mirom Zemanom, členom modelárskeho klubu v budove Zväzarmu na nábreží Dunaja, ktorý ho tam zobral na prvú návštevu. Zostal prekvapený, keď zbadal ohromne veľké koľajisko s vysokým oblúkovým mostom, ktorému ale niečo chýbalo. Bolo ako mesačná krajina, bez jediného stromu, domu či návestidla. V podstate ho využívali ako skúšobný okruh pre ručne vyrábané modely. Klub viedol doktor Alexander Molnár, bývalý rušňovodič, ktorý jazdil snáď na všetkom, čo malo kolesá v depe Bratislava. Za dva týždne sa stal Ivan riadnym členom. Práve v tomto modelárskom klube vznikla prvá myšlienka o parnom rušni. Nie iba zhotoviť jeho model, ale zhotoviť funkčný model v mierke 1:1. Zostalo iba pri myšlienke, pri nápade. Doba priala železniarňam, ktoré produkovali tony a tony ocele z plechových konzerv, čo zbierali pionieri. Na vlečkových koľajach kovošrotu umierali plne funkčné parné rušne, ktoré tam čaty doviezli vlastnou silou a nechali im vychladnúť kotol. Spať sa vrátili ako cestujúci vo vlaku. Pre rušňové čaty to boli neskutočne kruté chvíle, hlavne tie, ktoré sa takto lúčili s turnusovým rušňom.

Blížil sa koniec roka, všetci plánovali, kde a ako privítajú Nový rok. Ivanovi rodičia odišli na vianočnú lyžovačku a kamaráti plánovali veľkolepé alkoholické orgie. V rozpise služieb, na ručne písaných dlhých papieroch v drevenej skrinke na chodbe vedľa miestnosti strojmajstra, zistil, že kamarát Janko Cibula vezie v posledný deň roka lôžkový rýchlik 178 „Devín“ do Brna. Jeho rozhodnutie bolo rýchle a jednoznačné.

Nebude to prvýkrát, čo Ivan strávi noc na rušni vlaku 178. Jeho prvá jazda s týmto vlakom bola 21.11.1979. V tú noc vlak viezol jeho obľúbený rušeň T478.3151, tomu nevedel odolať a odviezol sa na jeho stanovišti. V Brne do čela vlaku zašiel elektrický rušeň, ktorý pokračoval s vlakom do Prahy. To bola jeho prvá jazda na stanovišti dvojprúdovky. V tú noc sa vybral do Prahy, kde v kníhkupectve NADAS, kúsok od stanice Praha střed vykúpil snáď všetky knihy o rušňoch.

Pohľad do písanky, v ktorej mám tieto jazdy zapísané, ma prekvapil. Ten prvý elektrický rušeň bol ES499.0004!

V poslednú noc starého roka stál večer na hlavnej stanici, kde práve pristavovali súpravu z ktorej unikala para na všetky strany. V čele rušeň T478.3164. Zaklopal na dvere a Jankovi vypadli oči z jamiek.
„Čo tu robíš? Neoslavuješ s kamarátmi?“ pýtal sa Ivana.
„Nie. Môžem osláviť Nový rok na rušni?“ opýtal sa a nečakajúc na odpoveď vystupoval po schodíkoch do tepla stanovišťa.
Ručičky hodín ukazovali minútu pred desiatou hodinou, keď Janko pohol vlak v ústrety tej výnimočnej noci. Rozbehol vlak, vyskúšal brzdu a za stanicou Bratislava Račou sa postavil.
„No poď skúšať, keď už si tu“.
Ivan sa nenechal dvakrát ponúkať, sadol na rušňovodičskú stoličku. Jedna ruka na tlačidlo bdelosti, druhá chytila kontrolér. Spočiatku húkačka vlakového zabezpečovača hlasito trúbila, ale trvalo to iba chvíľu a Ivan si zvykol na rytmus stláčania tlačidla bdelosti.
So žiariacimi očami hľadel pred seba na trať. Drobné, slabo svietiace petrolejové lampy mechanických návestidiel mu utekali v ústrety. Prvé zastavenie bolo v stanici Piešťany. Ivan z okna a Janko z otvorených dverí spoločne hľadali zelené svetlo lampáša výpravky v kúdoloch unikajúcej pary, ktorá vykurovala súpravu.
„Odchod!“ takmer spoločne vyslovili, keď obidvaja zbadali výpravu. Ivanova ruka uchopila jazdný kontrolér, ktorý prestavil do polohy „1“. Vlak sa pohol. Volant kontroléra menil postupne svoju polohu, až sa zastavil na čísle sedem. Začalo mierne snežiť. Za stanicou Brunovce zbadali na mechanickej predzvesti svietiť nejasné žlté svetielko a žltý terč vo zvislej polohe.
„Výstraha, oznámil Ivan, siahol rukou na brzdič BS2 a začal znižovať rýchlosť vlaku.
„Je postavené“, oznamoval mu Janko a dodal: „Do odbočky“.
A skutočne. Už aj Ivan zbadal dve zelené svetlá nad sebou. Rýchlosťou 40 kilometrov rušeň s vlakom prešiel okolo dvojramenného mechanického vchodového návestidla a odbočil z hlavnej dvojkoľajnej trate. Dlhým ľavotočivým oblúkom sa dostal na trať z Nového Mesta nad Váhom do Veselí nad Moravou. Pomaly sa blížila polnoc. Za stanicou Čachtice vošli do tunela. Za ním z čelného okna hľadeli, ako sa kde-tu objavujú svetlice, ktoré si mládenci potajomky prepašovali z vojenskej služby domov.
Vlak sa štveral stúpaním na vrchol trate. Ivan s Jankom si rýchlo podali ruku a zaželali všetko dobré do Nového roku. Vystúpali až do stanice Myjava. Ešte kúsok a vchádzajú do tunela pod Poľanou. Mierne stúpanie na začiatku tunela nahradzuje spád. Kontrolér je stočený do nuly a výbehom vlak sleduje kužeľ svetla reflektora, ohmatávajúci steny tunela v ktorom je zbytok dymu.
„Asi išiel náklad“, konštatuje Ivan. Vždy po prejazde vlaku chvíľu trvalo, kým sa tunelová rúra odvetrala prirodzeným prúdením vzduchu. V stanici Veselí nad Moravou je potrebné dobrať vodu do nádrže pre parný generátor. Jeden z náročnejších úkonov, ktorý vyžaduje presné zastavenie, aby plniaci otvor stál pri vodnom zdroji.
„Trafíš?“ opýtal sa Janko Ivana. Vedel, že je začiatočník, ale vedel aj to, že sa snaží zo všetkých síl.
„Trafím!“ presvedčivo oznámil, a skutočne. Presvedčivo zastavuje s rušňom pri vodnom žeriave. Rýchlo zaisťuje vlak proti pohybu, požičiava si rukavice a už otvára pri svetle batériového lampáša viečko plniaceho otvoru vodnej nádrže. Janko pri ňom stojí a sleduje, ako kladie hadicu do otvoru a otáča kohútikom, aby čo najskôr doplnili počas pobytu vlaku drahocennú vodu. Bez vody nie je para a bez pary nie je teplo v súprave. Vonku je zima, sneh prestal poletovať a kým voda prúdi do nádrže, kontrolujú pojazd. Vložené návestidlo v diaľke bliká bielym svetlom.
„Máme postavené, zatvor vodu. Dnes máme vody dosť. Späť nekúrime. Ideme na závese do Bratislavy“, prikazuje Ivanovi.
Voda je zatvorená, hadica leží pod vodným žeriavom. Zostáva uzatvoriť plniaci otvor. Uzimení vystupujú na stanovište. Chlad zahnal driemoty.
Rozkaz na odchod a dvojkoľajnou traťou smerujú do stanice pod Petrovom.
Ráno v Brne prvý deň nového roku bolo skutočne nevšedné. V iné dni po odvesení od súpravy rušeň cestou posunu zašiel na horné „poschodie“ depa Brno Horní Heršpice, kde zbrojil naftu a vodu a pri návrate z depa zachádzal priamo na už čakajúcu súpravu vlaku. Len tak-tak sa stíhal obrat. Podstatné zlepšenie a veľké pohodlie poskytli až rušne T478.4, kedy nebolo potrebné zbrojiť naftu a vodu. Posunujú s rušňom na koniec osobného vlaku a cez Břeclav a Kúty sa dostávajú do Bratislavy. Každý na jednom stanovišti polodriemajúc kontrolujú chod motora a meracie prístroje.

Prišla jar roku 1980. Konečne sa oteplilo a chladné dni vystriedalo teplejšie počasie. Ivan dokončil zácvik u mechanikov, kde ho volali „vánočka“, lebo mal vo zvyku v nedeľu jedávať na desiatu vianočku s maslom, kým ostatní kolegovia vybalovali z tašky slaninu, salámu či klobásu. V zmysle plánu zácviku bol preradený do čaty „westingárov“, ako prezývali vzduchárov, kde bol čatárom Edo Križan.
Tu sa učil všetko o brzdičoch, rozvádzačoch a kompresoroch. Bolo sa čo učiť. Veď stlačený vzduch a brzda sú najpotrebnejšie zariadenie pre rušeň. Aby všetko dôkladne tesnilo, vysekával množstvo tesnení rozličných priemerov a tvarov. Posledný zácvik vo veľkej motorovej dielni vykonával v čate elektromechanikov u čatára Buliša, kde mali osobitý rituál. Vždy v nedeľu, po obede, jeden z nich zbehol pod depo do cukrárne, aby všetkým doniesol krémeše. V každej čate, kde bol na zácviku, sa opakovalo všetko dookola. Špinavú prácu vykonávali kandidáti. Pred každou smenou pri nástupe podpisoval poučenie o bezpečnosti pri práci na elektrických zariadeniach. V motorovej dielni bolo nariadenie používať helmy, nakoľko svetlíky v streche mali popraskané sklá. Čatár mu nariadil, aby vyfúkal generátor rušňa, na ktorom vykonávali revíziu. Ivan s helmou na hlave rozmotal gumenú hadicu, pripojil ju na prívod tlakového vzduchu a začal vyfukovať uhlíkový oter z generátora, z ktorého sa víril prach a vzduch vydával silný sykot. Zatvoril prívod vzduchu a odmietol pracovať. Čatár ho poslal za dielmajstrom, od ktorého si mal žiadať výdajku na ochranné pomôcky.
V sklade vyfasoval slúchadlá, ktoré mali chrániť sluch, a respirátor, ktorý bránil vdychovaniu prachu, a priniesol ich do dielne, kde si ich všetci skúšali. Ale keď ho čatár poslal dokončiť prácu, Ivan opäť odmietal. Bola z toho nakoniec roztržka, ktorá skončila až v kancelárii vedúceho opráv. Celý problém spočíval v tom, že bezpečnostné predpisy a nariadenia sú jedna vec a prax je druhá. Nebolo možné tri pomôcky používať naraz. Respirátor so slúchadlami sa skombinovať ešte dali, ale helma sa už nasadiť nedala. Celá tá úsmevná príhoda skončila nakoniec suchým konštatovaním, aby to „akosi urobil“.

Nadišla chvíľa, kedy opustil veľkú motorovú halu a preradili ho do čaty „nulkárov“, teda partie, ktorá vykonávala na pracovisku v rotunde bežné prevádzkové ošetrenie. Tu sa vykonávala bežná údržba nepretržite, teda aj v noci. To už bol skúseným kandidátom, ktorý si myslel, že vie všetko, a ako chrobák Truhlík pozná celý svet.

Osud mu ale pohrozil zdvihnutým prstom. Osud mu ukázal, že na železnici sa nemá podvádzať.
Jedného večera bola pristavená na nulkový kanál „karkulka“ T444.0. Čatár rozdelil úlohy podľa požiadaviek na opravu na tlačive ID2. Ivanovi pridelil vymeniť opotrebené brzdové klátiky. Povolil mechanizmus brzdových pák, povyťahoval zaisťovacie kliny a opotrebené klátiky povyhadzoval z kanála. Staré klátiky odniesol do „šrotu“ a priniesol nové, ktoré položil ku každému podvozku, aby na ne z kanála ľahko dosiahol.
Dvomi rukami zdvihol klátik a nasadil ho do papuče. Aby mu nevypadol, jednou rukou ho pridržal v mieste medzi obručou a klátikom, kým druhou uchopil zaisťovací klin , ktorým zaistil polohu klátika v papuči. Práca mu išla od ruky. Pri poslednom klátiku v momente, keď vytiahol ruku z priestoru medzi kolesom a klátikom sa s hlasitým cvaknutím a sykotom z hornej časti rušňa klátik pritlačil o koleso.
„Čo robíš?!!!“ v strachu zareval z kanála.
Kolega na stanovišti počul jeho krik a doslova skočil na zem a nazrel do kanála.
„Stalo sa ti niečo?“ zdesene sa opýtal.
„Chvalabohu nie, práve som vytiahol prsty, keď to zabrzdilo“.
Čo sa vlastne prihodilo? Kolega elektrikár otváral dvierka rozvádzača, aby vykonal údržbu, a jedna polovica dverí sa oprela do ovládacej páky brzdiča ŠKODA NO, prestavila ho do brzdiacej polohy a rušeň samočinne zabrzdil.
Čatár počul krik, vyletel z miestnosti a poriadne všetkým vynadal.
„Už len to by nám chýbalo, rozmliaždené prsty na ľavej ruke!“ Čo nemáte rozum? Však viete, že pred opravou musíte vypustiť vzduch zo vzduchojemov!“
Chvíľu sa obviňovali, kričali po sebe, vynadali jeden druhému, ale napokon, keďže všetko naštastie dobre dopadlo, dokončili prácu a ráno pri ceste v motoráku sa na seba kamarátsky usmievali.
Ale, bolo to priam osudové znamenie, ktoré si Ivan na veľmi dlhé roky zapamätal. Bez prstov na ruke by sa jeho detský sen nikdy nenaplnil.
V budúcej smene, úplne prirodzene začali všetci viac dbať bezpečnostným opatreniam a vždy pred opravou brzdy z rušňa vypustili vzduch.

Počas služieb na nulkách mal Ivan väčší prehľad o pohybe rušňov v depe. Z motorovej dielne nevidel, kedy a aký rušeň prichádza a odchádza. Ale tu mal výhľad na starú točňu s priemerom 22,14 metra. Začal stále častejšie potajomky nosiť fotoaparát do depa, aby zachytil na neostrých fotografiách život v depe. Pred jednou nočnou službou náhle počul Ivan zapískanie parného rušňa. Neveril vlastným ušiam. Dátum v kalendári bol 1.4., teda bláznivý deň, plný žartov. Rýchlo bežal po schodoch a pri točni naozaj zbadal stáť parný rušeň. Nebol to žart, bola to nádherná skutočnosť. Pripravil fotoaparát a tajne zhotovil niekoľko obrázkov. Od rušňovodiča sa dozvedel, že prišli z Devínskej Novej Vsi, kde jazdia pri oprave trate, ktorá sa zosunula. Náhoda chcela, aby zachytil na kúsok perforovaného celuloidového pásu poslednú návštevu novozámockej 556.0180 v depe Bratislava. Nebol to ale posledný prevádzkový parný rušeň, ktorý zavítal do depa na kopci.
Ten úplne posledný, ktorý Ivan odfotografoval, bol rušeň 556.0288 dňa 15.6.1980. Aj on slúžil na pracovných vlakoch a večer stál na popolovej jame, dobral vodu a prenocoval v rotunde. Prišiel sa rozlúčiť s niekdajším domovským depom.
Dni dielenského zácviku mal Ivan spočítané, blížil sa deň, kedy konečne vystúpi na stanovište rušňa.
Pred sebou mal cestový zácvik.

Veľká motorová dielňa na starom negatíve z roku 1979.

Veľká motorová dielňa na starom negatíve z roku 1979.

Malá motorová dielňa ešte s tromi koľajami.

Malá motorová dielňa ešte s tromi koľajami.

M131.2055 pre malou dielňou.

M131.2055 pre malou dielňou.

Pri výrobe tesnení u westingárov.

Pri výrobe tesnení u westingárov.

T478.3 odchádza na pravidelný vlak.

T478.3 odchádza na pravidelný vlak.

Na šturcovej elektriky, na nulkovej M286.

Na šturcovej elektriky, na nulkovej M286.

S499.0113 pod jedným z komínov.

S499.0113 pod jedným z komínov.

Na bráne odstavené ES499.0 s červenými zberačmi.

Na bráne odstavené ES499.0 s červenými zberačmi.

Keď 240.124 bola ešte S499.1006.

Keď 240.124 bola ešte S499.1006.

Výhrevenský posun prestavuje ES499.0.

Výhrevenský posun prestavuje ES499.0.

Na „popolovej“ odstavený ešte prevádzkový M131.1270.

Na „popolovej“ odstavený ešte prevádzkový M131.1270.

Na nulkových koľajách úplne nová T478.4073 a T478.3184.

Na nulkových koľajách úplne nová T478.4073 a T478.3184.

Pohľad z kanála na novododaný rušeň T478.4073.

Pohľad z kanála na novododaný rušeň T478.4073.

Prvoaprílový žart. Na točňu vchádza 556.0180.

Prvoaprílový žart. Na točňu vchádza 556.0180.

Posledný mohykán. Rušeň 556.0288 vchádza 15.6.1980 do depa Bratislava.

Posledný mohykán. Rušeň 556.0288 vchádza 15.6.1980 do depa Bratislava.

Bývalá bratislavská 556.0288. Dni poctivej práce má už spočítané.

Bývalá bratislavská 556.0288. Dni poctivej práce má už spočítané.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Príspevkov: 893
18.11.2014 9:00 18.11.2014 9:00
Re: Všedné dni v depe na kopci

Výborne, krásne čítanie a ešte krajšie a zaujímavejšie fotografie. Teším sa na ďalšie takéto články.

Príspevkov: 2932
18.11.2014 9:17 18.11.2014 9:17
Re: Všedné dni v depe na kopci

Parádný archív,najme okuliarniky ma zaujali a štoker.:sun:

Nitra
Príspevkov: 219
18.11.2014 18:27 18.11.2014 18:27
Re: Všedné dni v depe na kopci

Ako je to dávno keď som tam začínal.....pilníkovať kontakty na stykačoch :-))):chuckle:

Vígľaš
Príspevkov: 3568
18.11.2014 21:37 18.11.2014 21:37
Re: Všedné dni v depe na kopci

Super! Super! :apl::apl::apl: Veľmi rád čítam tieto Vaše články. Teším sa na ďalšie. :)

Príspevkov: 58
19.11.2014 8:41 19.11.2014 8:41
Re: Všedné dni v depe na kopci

Super Supe Super. Tie fotky nemajú chybu. Tá štvorka 006 ma zaklincovala. Nikdy som nevidel foto z jej pôsobenia v Bratislave po dodaní z výroby.
Dušan musel si dobre zaloviť v archíve,a tie farebné foto,normálne som oči vyplieštal na funglovku 4073.

Administrátor
Bratislava
Príspevkov: 17135
19.11.2014 9:05 19.11.2014 9:05
Re: Všedné dni v depe na kopci

Krásne čítanie. Dnes to už ani pravda nie je. Fotky sú všetky autorove. :apl::bow::y:

Príspevkov: 55
19.11.2014 19:04 19.11.2014 19:04
Re: Všedné dni v depe na kopci

Clanok samozrejme výborný. Trochu využijem že reportáž z RD BA zo žačiatku 80-tych rokov..... - vedel by mi prosím niekto odôvodniť tento zvláštny náter na dnešnej 240.015? >>odkaz (https)<< Snažil som sa dopátrať k vysvetleniu no zatial nič
vopred dakujem.


Administrátor
Bratislava
Príspevkov: 17135
20.11.2014 15:03 20.11.2014 15:03
 Re: Všedné dni v depe na kopci

V polovici 70-tych rokov bola snaha zjednotiť nátery podľa trakcií a farebne ich od seba oddeliť. Skúšobne boli nalakované nektoré rušne v rôznych variantách z ktorých sa nakoniec vybrala tá optimálna - väčšinou polomáčaná verzia. Veľmi podobne ako lamina na fotke dopadol Banán, kde sa takáto podobná verzia ujala v zelenom. Niektoré HDV boli nalakované do celozeleného či celočerveného náteru napr. S 499 1002.:hi:


Administrátor
Trenčianske Teplice
Príspevkov: 1818
21.11.2014 13:51 21.11.2014 13:51
 Re: Všedné dni v depe na kopci

Síce neviem, ako vyhodnocujú kompetentní účelnosť náteru Blonski, ale mne to pripadá ako totálny chaos v náteroch v rámci slovenskej železnice, skrátka "každý pes jiná ves". ZSSK vyzerá ináč, Cargo ináč... Rozdelenie farbenia podľa trakcií bolo asi najprehľadnejšie a dalo sa na neho veľmi rýchlo zvyknúť. Ak by sa znovu otvorila diskusia o farebnom prevedení, hlasoval by som za návrat k pôvodnému a to sa týka aj vagónov. Jednoduché a účinné. Ľahko zapamätateľné. A pre Slovensko a Čechy dlhé roky charakteristické.

Český Krumlov, České Budějovice
Príspevkov: 66
20.11.2014 20:18 20.11.2014 20:18
Re: Všedné dni v depe na kopci

Krása, těchto fotek si cením, opravdu krása.:party::apl:

Kom
Príspevkov: 5767
21.11.2014 6:14 21.11.2014 6:14
Re: Všedné dni v depe na kopci

naozaj krásne čítanie a aj fotky, dúfam, že ešte budú ďalšie časti tohto parádneho seriálu.

Administrátor
Trenčianske Teplice
Príspevkov: 1818
21.11.2014 13:52 21.11.2014 13:52
Re: Všedné dni v depe na kopci

Článok neskutočný.... :y::y::y::y::bow::bow::bow::bow: