Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Zopár fajčiarov a jeden zaľúbený párik využíva posledné minúty pred odchodom vlaku. Po nástupišti kráča vysoký, štíhly muž s dvoma taškami cez plece a nazerá do vysvietenej súpravy. Cestujúci čítajú, spia, jedia, niektorí sa pozerajú z okna. Ani jeden z nich netuší, že práve on to bol, kto doviezol ich rýchlik 611 do Žiliny - bezpečne a presne podľa cestovného poriadku. Na niekoľko minút, či hodín, mu zverili do rúk svoj osud. Ak nedôjde k mimoriadnej udalosti, nikdy sa nedozvedia jeho meno...

"Je to taký dobrý pocit, vidieť spokojných cestujúcich. Oni si zaplatili a mojou povinnosťou je odviezť ich v určitý čas na určité miesto" - hovorí rušňovodič Ivan Kožehuba z Rušňového depa Bratislava hlavné. Na stanovišti ho vystriedal kolega Peter Berzák z RD Žilina, aby pokračoval ďalej do Košíc.

"V podstate som romantik, ale so zmyslom pre zodpovednosť. Bez nej by som nemohol túto prácu robiť. Vždy si niečo vysnívam a potom za tým idem. V našej rodine nikto nebol železničiar. U strýka v Trenčíne som z balkóna dlhé hodiny obdivoval parné rušne : "Keď budem veľký, aj ja budem voziť vláčiky pod trenčianskym hradom !". Dnes už ten dom nestojí, aj paru medzitým zrušili, ale detský sen sa mi splnil. A nakoniec aj s tou parou. Už nikto neveril že sa nám podarí uviesť do prevádzky bratislavský Albatros. Mám úradné skúšky na všetky typy rušňov okrem parnej trakcie. Dúfam že po ukončení zácviku sa mi aj toto želanie vyplní"

Po štyroch schodíkoch sa vystupuje do kráľovstva samoty. Človek je niekedy sám aj medzi ľudmi. Ale rušňovodič na svojom stanovišti je odkázaný sám na seba na šírej trati a každá zanedbaná maličkosť sa mu môže vypomstiť.

"Do služby prichádzam oveľa skôr než určuje nástup. Stres a nervozita mojej práci neprospievajú. Nemôžem dobehnúť do depa na poslednú chvíľu. Musím mať dosť času, aby som prevzal rušeň a všetko na ňom skontroloval, ako treba. Aby som mal istotu že je v úplnom poriadku. Aj počas pobytu v stanici, keď mám pár minút času, zídem dole s baterkou a kontrolujem pojazd a brzdy. Obídem rušeň, a verte že mi to aj dobre robí, keď ma vidia cestujúci."

Verím mu. Každý muž je trocha ješitný. Vôbec sa nečudujem, že je hrdý na svoje povolanie. Patrí do elitnej skupiny rušňovodičov na IC expresoch Tatran a Kriváň.

"Na Tatrane som od roku 1986. Vtedy celú vozbu na Považskom ramene z Bratislavy do Púchova zabezpečovala motorová trakcia. Dokonca sa môžem pochváliť že som priviezol posledný Tatran s T478.4086 pred začatím elektrickej prevádzky. Rád si spomínam aj na Prahu. Keď privriem oči vybaví sa mi celá trať cez Havlíčkův Brod so všetkými 325 návestidlami. Naša rušňová čata priviezla posledný rýchlik z Prahy pred zmenou GVD v roku 1993. Ďaľší pekný zážitok : viezol som EC Antonín Dvořák mimoriadne z Českej Třebovej do Kolína s bratislavským rušňom 350.018. Tam ma vystriedal kolega Ivan Tankovič aby si tiež užil trocha slávy a išli sme až do Prahy. Vozba týchto luxusných expresov, zostavených z rakúskych klimatizovaných vozňov bola totiž prestížnou záležitosťou rušňovodičov z RD Praha - Masarykovo nádraží".

A teraz ma napadá že aj slávny hudobný skladateľ Antonín Dvořák miloval vlaky a poznal všetky typy rušňov, dokonca ich chodil v dospelom veku obdivovať na stanicu.

"Ale aj osobný vlak má svoje čaro. Keď som začínal na miestnej trati Zohor - Plavecký Mikuláš, čoskoro som sa spriatelil s cestujúcimi. Darmo je, ľudia na vidieku majú k sebe akosi bližšie. Neraz mi tetušky priniesli jabĺčka a koláče a na Vianoce som dostal aj fľašu domáceho vína, vraj aby som si vypil, keď v službe nemôžem".

Posledný osobný vlak 2814 zo Žiliny do Bratislavy stojí na šiestom nástupišti. Súprava siedmich vozňov sa už predkuruje, vlakvedúci dáva podpísať správu o brzdení. Do odchodu chýba ešte dvadsaťpäť minút.

"Viete koľko je na tejto trati staníc a zastávok ? Štyridsaťpäť za štyri hodiny a dvadsať minút. Tento osobný vlak mám každý jedenásty deň. Už poznám pravidelných cestujúcich. Aby som zahnal únavu, na stanici prehodím pár slov s výpravcom alebo pošpásujem s cestujúcimi na nástupišti. Aj čerstvý vzduch ma osvieži. Ozaj, nedáte si kávu ?"

Kávu si dám. Došla na mňa nejaká ospalosť a to ešte do Bratislavy zostáva takmer päť hodín. Voda sa varí veľmi pomaly. Naproti tomu, cesta ubieha celkom rýchlo, aj keď najväčšia vzdialenosť medzi stanicami nepresahuje 9 kilometrov. Sledujem stále sa opakujúce úkony rušňovodiča : odbrzdiť, uviesť vlak do pohybu až na požadovanú rýchlosť, pred zastavením včas vyradiť výkon, elegantne zabrzdiť aby sa cestujúci nezobudili.

"Vraj máme ľahkú prácu : sedíme si pekne v teple, len posúvame páčky a vlak sám ide po koľajniciach. Kto tak hovorí, neuvedomuje si veľa vecí. Je to tvrdá, chlapská robota, náročná na postreh, sústredenie, s obrovskou zodpovednosťou. Vlaky jazdia za každého počasia, vo dne aj v noci. Celý život sa musíme učiť a skladať skúšky, podrobovať sa lekárskym prehliadkam. Ale napriek tomu všetkému - nemenil by som".

Svetelný kužeľ reflektora dopadá na trať, zelené návestné svetlo sa odráža na koľajniciach. Milovníci jazdectva hovoria, že najkrajší pohľad na svet je zo sedla koňa. Ako pre koho... Protiidúce rušne sa už zďaleka ohlasujú len pozičnými svetlami, nikto neoslňuje, aj väčšina vodičov na súbežnej ceste zavčasu prepína diaľkové reflektory.

"Železnica je systém, budovaný už 150 rokov. Sme malá krajina, netreba nám toľko diaľnic, ani vysokorýchlostné trate, ako v Nemecku. Celkom by stačilo, keby sa na hlavnom ťahu zaviedla konštantná rýchlosť 120 km za hodinu, ale aj v staniciach. Samozrejme po príslušným úpravách zvršku, aj oblúkov. Ušetrili by sme množstvo elektrickej energie, potrebné pri častej zmene rýchlosti. Berme si radšej príklad zo Švajčiarska. Kamióny ? Áno, ale na vlaku ! Tam si už uvedomili, že vlak je najekologickejší dopravný prostriedok" - uvažuje Ivan Kožehuba.

V Púchove si s výpravcom zaspomínajú na staré časy, keď sa v tejto stanici vlaky prepriahali. Za Púchovom som svedkom rituálu ako sa prechádza z jednosmernej na striedajú napäťovú sústavu. V stodvadsaťkilometrovej rýchlosti cestujúci nič nepostrehne a vlastne ani nevie že na trati taký úsek existuje.

Za Piešťanmi ide oproti Báthorička. Ešte nie je hodina duchov, netreba sa báť krvavej panej. To len medzinárodný rýchlik Báthory z Budapešti prefrčal okolo.

"Neviete, to už je Bratislava ?" - vykloní sa z okienka rušňovodič v stanici Pezinok - zastávka. Zopár neskorých cestujúcich sa smeje.

"Len si nastúpte, za mnou žiadny vlak až do rána nejde. Vidíte ten biely domček pri konci nástupišťa ?" - obracia sa ku mne - "Bývala tam babička ako z rozprávky. Mávala všetkým vlakom. Vo dne vyšla na priedomie, v noci odchýlila záclonu. Vždy som ju pekne pozdravil. Teraz je chalúpka prázdna..."

Na bratislavskú hlavnú stanicu prichádzame presne desať minút pred polnocou. Nezvyklý je pohľad na prázdne vysvietené nástupištia. Ideme s rušnom na odstavné, ale Ivanovi Kožehubovi ešte služba nekončí. Až o šiestej ráno, dovtedy musí pripraviť dva rušne na rýchliky pre kolegov, ktorí teraz využívajú povinný šesťhodinový odpočinok na ubytovni.

Na novej spojke nás modré svetlo nechce pustiť ďalej. Čakanie trvá vyše dvadsať minút.

"Nepíšte o mne. Napíšte radšej o Miroslavovi Klimovi, rušňovodičovi-inštruktorovi, bude mať šesťdesiatku. Môžem povedať že si ho vážim ako svojho otca. Bol veľmi prísny na nás mladých keď sme začínali, ale bolo to treba. Som tu šestnásty rok a aj ja už zaúčam mladších. Bol by som rád, keby raz na mňa tak v dobrom spomínali".

Zbehnem dole cez vinohrady a o chvíľu som doma. Keď si o jednej hodine po polnoci líham do postele, nielen posteľ, ale celá izba, dokonca aj dom so mnou cestuje. A to bola len jedna zmena na stanovišti rušňovodiča : z Bratislavy do Žiliny a naspäť. Zážitky z cesty mi nedajú zaspať.

"Železnica je môj život, moje zamestnanie, aj moje hobby" povedal Ivan Kožehuba. Pod jeho vedením sa kolektívu nadšencov z RD Bratislava hlavné podarilo práve pred rokom, 15. marca 1994, prvýkrát zakúriť pod kotlom parného rušňa 498.104 po triapolročnej obetavej práci na úkor osobného voľna. On to bol kto mu vymyslel meno Rebecca. Vraví : "Mám tri dcéry : Katku, Sašku a Rebeccu". Sedemmesačnú, desaťročnú a štyridsaťročnú...

Nielen o jeho zmysle pre humor vypovedajú nasledovné príbehy : Na 'parnej akcii' s Rebeccou sme boli v búdke. Prišiel Ivan Kožehuba a prosil : "Pustíte aj mňa na mašinku ? Ja som tam ešte nikdy nebol". 'Dovolili' sme mu vyliezť hore. "Moja Rebecca krásna, moja mašinka", kľakol si na podlahu a hladkal kryt mechanického prikladača ako malý chlapec.

Raz sa mu na rušni elektrickej trakcie niečo pokazilo a hrozilo že ho bude treba odtiahnuť aj s vlakom do Bratislavy. Povedal si : "Cestujúcich nezaujíma neschopnosť rušňa. Zaplatili si, tak majú byť v cieli cesty načas". Vymyslel núdzové riešenie. "Moja mašinka, vydrž ešte pár kilometrov", hladkal palubnú dosku, "umyjem ti okienka keď vydržíš až do Bratislavy". A ešte všeličo rušňu nasľuboval. Na stanicu prišli len s desaťminútovým meškaním. V depe sa všetci čudovali ako to dokázal. "Musíte pohladkať rušeň a hneď si dá povedať". Keď ho opravili, splnil svoj sľub a umyl všetky okná. Kamarát mu neskôr povedal že aj jemu to pomohlo. Iste. Človek sa upokojí a bez nervozity môže núdzovo odstrániť poruchu. Keby okolo seba od zlosti do všetkého trieskal, určite by tým nič nevyriešil.

Na železnici by nemali pracovať ľudia ktorí sa nikdy nehrali s vláčikmi. Tridsaťšesťročný Ivan Kožehuba sa s nimi v detstve pohral do sýtosti...

Ing. Vlasta Klimová