Keď som začínal fotiť, veľmi som závidel „služobne starším“ kolegom fotografom jedinečné historické zábery vozidiel, ktoré z najrôznejších príčin prešli rekonštrukciou, zúčastnili sa pamätnej udalosti, zmenili svoj výzor, náter, prípadne po nehode prestali existovať. Ako fanda a fotič som za týmito neopakovateľnými obrázkami strojov, ku ktorým som si vypestoval citový vzťah, videl iba úlovok, trofej, odtieň farby reflektujúci určité obdobie svojej existencie. Bolo to niečo podobné ako keď zberateľ známok systematicky buduje svoju zbierku.
Čas a roky plynuli a moja zbierka sa postupne rozširovala, no stále sa mi nevidela ničím vzácna ani historická, zvlášť pri pohľade na skutočne historické fotografie z obdobia 80-tych rokov alebo ešte aj oveľa skôr. Keď som nastúpil do novoveského depa ako rušňovodič v zácviku, s fotením som neprestal, akurát pohľad na objekty sa predsa len začínal trochu meniť; z fandovského na profesionálny. Cez to všetko som pociťoval potrebu zachytávať bežné dianie v depe v hlavnej úlohe s mojími obľúbenými mašinkami, nakoľko som sa nezbavil vedomia, že raz budú aj tieto všedné chvíle patriť vzácnej histórii.Zaiste históriou budú jedného dňa aj hlavné opravy na dvojičkách; škoda by bolo niečo také nezdokumentovať, povedal som si... 17. marca zastihujem jednu, vtedy všednú, rozpracovanú 131.052 v hale hlavných opráv...
O 10 dní neskôr sa mi túto istú sekciu podarí zachytiť pri posune v areáli depa čerstvo po nastriekaní...
V čase finalizácie 131.051+052 bola do hlavnej opravy pristavená už ďalšia dvojička; 087+088. O deň neskôr sa mi pri posune zadarí zvečniť jedinečné „staronové“ fiktívne dvojča 131.088+051...
Posledný marcový deň roku 2008 sa už vyhrieva sekcia 051 na jarnom slniečku pred skúšobňou elektronikov, aby do nej zamontovali a vyladili zariadenia regulátora pre novodosadenú elektorodynamickú brzdu. Zo záujmom o fotku „živej“ samostatnej sekcie si v tejto chvíli vôbec neuvedomujem, že v zákulisí depa zaznamenávam moment, ktorý presne o dva roky aj jeden deň cieleným podávaním dezinformácií mediálnymi prostriedkami pobúri širokú verejnosť.
4. apríla, kedy už je dokončená aj sesterská sekcia 052, triafa sa mi do rany spolu so svojim siamčaťom 051 a staršou sestrou 015, ktorá práve absolvovala kúpeľ v novosprevádzkovanej myčke. Toho času by som asi ani vo sne netušil, že koncom roka príde hospodárska kríza, ktorá má o rok neskôr práve túto 131.015 so siamčaťom 016 poslať v záujme vyzískania náhradných dielov, vôbec ako prvú nepotrebnú dvojičku do rušňového nebíčka. Našťastie aj vďaka obetavosti ľudí z novoveského depa sa tak nestane, dvojička sa podrobí na sklonku roku 2009 hlavnej oprave.
O niekoľko dní neskôr sa už tíško a samozvane, brkom Zubatej, píše história, keď zbrusu vynovená dvojička 131.051+052 sa vracia zo skúšobnej jazdy, aby si na trati bezpečne a s pozitívnym výsledkom otestovala novodosadené zariadenia. Po odvážení rušňa v Haniske pri Košiciach a jeho úspešnom oskúšaní skúsenými pracovníkmi novoveského depa je rušeň s pocitom dobre vykonanej práce a nádejou bezproblémového dožitia minimálne ďalšej hlavnej opravy odovzdaný do prevádzky. Tento šťastný osud mu však už súdený nie je... Vtedy ani pri najhoršej predstave nikto netuší, že takmer presne po dvoch rokoch spoľahlivej služby práve ďalšia rutinná servisná skúška tohto zariadenia vyústi v susediacej železničnej stanici do obrovskej tragédie.
Dvojička zatiaľ usilovne vozí vlaky, nabeháva ďalšie a ďalšie kilometre, pričom zarába na seba aj pre spoločnosť peniažky. Pri poctivej práci na lesklú skriňu rušňa pomaly sadá prach. Stav rušňa z 13. júna dokumentuje fotografia z Východnej.
V noci z 23. na 24. augusta sa pod Tatrami znenazdajky prudko ochladzuje. Prízemné hmly a prvé mráziky vytvárajú na koľajniciach klzký film. Túto noc aj napriek 4480 kW výkonu, 40-ročným skúsenostiam rušňovodiča, ktorý na mňa počas zácviku dohliada, a úpornej snahe postrku bezmála 2400 ton ťažký rudný vlak je nad dvojičkine sily.O pol druhej v noci s ňou zastavujem vo Svite aby sme mohli pred záverečnou etapou štrbskej rampy urobiť opatrenia na zvýšenie adhézie.
Ráno si naše nočné „majstrovstvo“ doborosrdečne doberá, jemu vlastným charakteristickým humorom najmladší novoveský cvičný... Uplynie rok a po úspešnom absolvovaní kurzu a zložení zákonitej skúšky absolvujem na 131.055+056 pod dozorom toho istého inštruktora aj autorizačnú jazdu do Hanisky, Kuzmíc, a na 131.009+010 späť, kedy sa s ním vďaka jeho priateľskému a ľudskému prístupu kolegiálne zbližujem. Už iba presne na 7 mesiacov...List kalendára sa obracia na január 2010, keď dňa 15.1. preberám na osi dvojičku 131.051+052. Cestou dolu štrbskou rampou aj napriek stopercentnej funkčnosti elektrodynamickej brzdy ma srdia haprujúce žalúzie, a obvody relé K159, K160, kvôli čomu rušeň v Žiline odstavujem v depe. Kvôli zaneprázdnenosti si tentokrát odpustím tradičnú fotku. Bola by v prevádzke moja posledná... Na spiatočnú cestu teda vyfasujem druhú dvojičku - 131.071+072.
Prvý apríl, zvoní mi telefón...
Dostávam šokujúcu správu o tragédii v Spišskej Novej Vsi. Prvé správy o podobných udalostiach síce bývajú nepresné, niekedy až protichodné, no v priebehu niekoľkých minút sa v šoku dozvedám, že na rušni zomierajú traja ľudia. Ľudia, ktorí pre tieto rušne a pohodu nás, rušňovodičov, urobili maximum, medzi nimi aj môj inštruktor....
Trištvrte na sedem večer, dvojička 51+52 sa pomaly odoberá do depa.
Dvojička, ktorej som dva roky sledoval životnú púť....
Dvojička, za oknami ktorej som sa naučil vnímať konkrétnych ľudí...
Dvojička, ktorá píše históriu, po ktorej som niekedy tak túžil...
Dvojička, ktorá sa v túto chvíľu pre mňa stáva kusom bezcenného plechu, či šrotu.
Dvojička, ktorú by som aj so všetkými predchádzajúcimi, dnes už historickými fotkami mihom zamenil za tri vyhasnuté životy.
Dvojička, plechová rakva mojich kolegov, pomaly sa kolísajúc na výhybkách sa kúpe v posledných lúčoch zapadajúceho slnka.
Trom ľuďom už nebolo súdené sa z pohľadu na toto krásne zapadajúce slnko tešiť.
Vďaka za Mirer, vďaka za EDB, vďaka za láskavú starostlivosť o rušne, vďaka za nezištnú pomoc a rady.
Vďaka vám, Páni, za všetko, čo ste pre nás, rušňovodičov, urobili.
Text a foto: Tomáš Chovanec
