Dnes je: 28.03.2024 Meniny má Soňa
Používateľov online: 72 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 2
Registrovaných: 0 Anonymných: 72 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : 350hugino
Dátum zverejnenia: 05.03.2015 0:00:00
Zobrazení : 8715

Do Kolína na výstrahu

Ranné slnko zalieva druhé nástupište železničnej stanice Praha Holešovice. Schádzam do koľajiska a z opačnej strany kontrolujem pojazd rušňa 350.018. Prichádzam až ku prvému vozňu, pohľadom kĺžem po spojkových kohútoch, vzduchových potrubiach a kábli vlakového kúrenia. Všetko je v poriadku. Rovnakou cestou prichádzam späť na nástupište, kde sa stretám s vlakvedúcim. Kamarátsky si potrasieme ruky a vystupujem na stanovište rušňa. Odovzdávam mu tvrdé dosky s písomnosťami a prevádzkovými záznamami. „Gazda, za chvíľu sme doma“, pošpásujem s vlakvedúcim, ktorý sa odoberá do svojho vozňa.


Nový grafikon v roku 1992 priniesol do turnusu na Prahu niekoľko zmien. Zvýšil sa počet vlakov. Rušňov potrebných na ich vozbu bol dostatok, nakoľko k osemnástim tristopäťdesiatkam pribudli v depe Bratislava hl. aj úplne nové rušňe radu 363. Problém bol nedostatok rušňovodičov s poznaním trate a praxou na náročnom vozebnom ramene do Prahy. Pôvodné čaty zložené z dvoch rušňovodičov boli preto rozdelené a doplnené o nového kolegu, ktorý pod dohľadom toho, čo tu bol „doma“, zbieral skúsenosti a prax. Grafikon 1992/93 teda rozdelil zohranú a od Bratislavy po Prahu dobre známu rušňovú čatu Kožehuba – Solár. Dušanovi pridelili Ivana Benkovského a mne Ivana Tankoviča. Mám teda nového parťáka.

Sadám do kresla na ľavej strane, tentoraz v úlohe druhého rušňovodiča. Voda vo variči začína vrieť, zalievam kávu pánovi majstrovi a sebe. Ivan Tankovič si pripravuje pomôcky pre jazdu vlaku R 373 Balt-Orient do Bratislavy. Nikde sa neponáhľame, na všetko je dostatok času. Pobyt vlaku v Holešoviciach je 33 minút. Nič nenasvedčuje tomu, že táto úplne obyčajná streda 22.7.1992 bude výnimočná.

Návestidlo Sc3 na konci tretej koľaje mení farby a signalizuje návesť šesťdesiat a voľno. Vykláňam sa z okna a sledujem výpravu vlaku. Celá tá zložitá a dôležitá procedúra napokon končí zdvihnutím výpravky výpravcu smerom k rušňu.

„Odchod!“ hovorím Ivanovi.

Zo strojovne počuť dôverne známe cvakanie stykačov ovládaných nepriamym kontrolérom, ventilátory sa rozbiehajú a zo strechy sa valí horúci vzduch. Nástupište sa začína pohybovať a stráca sa mi v diaľke. Otáčam hlavu v smere jazdy a sledujem návesť návestidla. Osemnástka so súpravou farebných vozňov vchádza na most ponad rieku Vltavu, kde odchodové návestidlo S1 návestí voľno. S pískaním vchádzame do tmy dvojkoľajného tunela. Tento úsek trate je vybavený štvorznakovým autoblokom. Za výhybkou odbočky Rokytka prechádzame spleťou betónových mostov a míňame vchodové návestidlo HS do stanice Libeň. Vchádzame pod most s traťou do Vysočian, za ktorým sa v ľavotočivom oblúku nachádza delenie trakčného vedenia. Cestové návestidlo HSc dovoľuje jazdu do stanice Praha Libeň. Z pravej strany na vchodovom zhlaví zaúsťuje dvojkoľajná trať z „Masaryčky“ a z kopca jednokoľajná trať z „Hlavného“. Prechádzame dlhočiznou stanicou. Vľavo vidieť budovy lokomotívky ČKD, pôrodnice, v ktorej sa doteraz narodilo cez 15000 rušňov. Na konci stanice zdravíme výpravcu, ktorý postáva pred stanovišťom na peróne, míňame odchodové návestidlo s návesťou osemdesiat a voľno. Vchádzame na prostrednú z troch koľají. Vyzerá to, že sme na trojkoľajnej trati, ale zdanie klame. Koľaj vpravo sa po malej chvíli odkláňa, stúpa do stanice Malešice a my sa ocitáme na prvej koľaji dvojkoľajnej trate. Osová vzdialenosť hlavných koľají sa postupne zväčšuje. Voľný priestor je vyhradený pre tretiu, zatiaľ chýbajúcu koľaj. Prechádzame pravotočivým oblúkom zastávky Praha Kyje. Ivan zvyšuje rýchlosť na 100 km/h a tiahlymi oblúčikmi šplhá s vlakom na vrchol stúpania. Na konci posledného ľavotočivého oblúka sa vpravo objaví rýchlostník s číslom 120. Pred sebou máme takmer tri kilometre priamej trate do Běchovíc. Cez zastávku Praha Dolní Počernice už balťák frčí plnou rýchlosťou. Na oddielových návestidlách svieti „voľno“. Po pravej strane sa objavujú dve koľaje trate pražských spojok zo stanice Praha Malešice. Žltý trojuholníkový štít s čiernou číslicou 10 upozorňuje na zmenu rýchlosti cez stanicu Praha Běchovice. Za vchodovým návestidlom sa koľaj stáča vľavo a prechádza okolo hrany nástupišťa. V týchto miestach začína nultá koľaj trojkoľajnej trate. Za odchodovým zhlavím pokračujú z Běchovíc dve trate. Jedna trojkoľajná a druhá dvojkoľajná, pričom jedna z koľají začína klesať, aby podišla trojkoľajnú trať. Všetky koľaje sa nakoniec spoja v zhlaví odbočky Blatov, odkiaľ pokračuje trojkoľajná trať malebnými klánovickými lesmi. Prvou koľajou sa 120-kilometrovou rýchlosťou rútime do stanice Úvaly. V rýchlom tempe nasledujú stanice Český Brod a Poříčany, kde sa trojkoľajná trať mení na dvojkoľajnú a pokračuje cez Pečky do stanice Velim.

Balťák nezadržateľne uháňa vpred a blíži sa ku zastávke Kolín, pred ktorou končí dlhá priamka trate. Návestný opakovač prenáša návesť „voľno“. Podvedomie mi našepkáva, že niečo nie je v poriadku.

„V Kolíne stojíme, máme pobyt“, pripomínam Ivanovi.

„Áno“, odpovedá.

Predzvesť vchodového návestidla sa vynorila z mierneho oblúka a na nej svieti zelené svetlo.

„Ivčo, toto nie je dobre, je tam voľno!“ oslovujem kolegu, ktorý ešte nie je na tejto trati celkom doma.

„Prečo?“

„No, lebo vchodové nemôže byť v polohe štyridsať a výstraha. Ak nepôjdeme na vchode do odbočky, tak na odchodovom zhlaví nie je možné odísť na Kutnú Horu. Niečo sa deje! Brzdi radšej na štyridsať“.

Ivan začal brzdiť, prechádzame zastávkou Kolín a obaja hľadíme na vchodové návestidlo.

„Výstraha“, takmer naraz nahlas opakujeme návestný znak návestidla.

Vchádzame priamym smerom zníženou rýchlosťou a zastavujeme na konci nástupišťa.

Schádzam na nástupište, rovnako ako vlakvedúci zo služobného vozňa, ktorý kráča ku rušňu. Za ním vidím výpravcu a jedného pána s dôverne známou koženou kabelou.

„Na Kutnou Horu to je nesjízdné, je tam nehoda, jedete odklonem na Českou Třebovou“, informuje nás všetkých výpravca a s vlakvedúcim podpisujeme všeobecný rozkaz.

„Nazdar hoši“, oslovuje nás pán s koženou kabelou. „Já vám budu dělat PILOTA“.

Spoločne nastupujeme na stanovište rušňa.

„Ivčo, postav na kávu, budem riadiť ja! Ukážem ti odbočku Parník“, rozhodujem, nenechajúc si ujsť príležitosť zajazdiť si na trati, kde som už vyše roka nebol.

Kolega, ktorý nám robí pilota, sa iba usmieva nad situáciou, ktorá sa odohrala na stanovišti.

„Aký Parník?“ so záujmom sa ma pýta Ivčo.

„Uvidíš!“ odpovedám mu, ale to už počujem píšťalku, vystrkujem hlavu z okna a tlmočím, ako vidím výpravcu vypravovať vlak: „ Vypravuje... odchod!“

Na návestidle svieti zelená, ventilátory sa rozbiehajú a s vlakom sa rozbiehame do neznáma.

Ivčovi podávam dlhý všeobecný rozkaz.

„Budeš navigovať ako spolujazdec v pretekárskom aute. Čo tam máme ako prvé?“ pýtam sa ho, nespúšťajúc oči z trate. Pilot sa zapája do rozhovoru a informuje, kde bude prvé obmedzenie rýchlosti.

„Čo sa vlastne stalo? Aká nehoda? A kde?“ kladieme pilotovi zvedavé otázky, na ktoré nevie odpovedať. Je to veľmi čerstvé a nikto nevie podrobnosti.

Vychádzame z Kolína a podchádzame železničný nadjazd, po ktorom za normálnych okolností jazdíme do Kutnej Hory. Ivan po chvíli zalieva kávu, zapaľujeme si cigaretu a rútime sa s vlakom vpred Polabskou nížinou. Prechádzame Záboří nad Labem a po ľavej strane sledujeme plavbu remorkéra, ako tlačí v člne uhlie do chvaletickej elektrárne. Pískame mu na pozdrav, ale odpovede sa nedočkáme. Pri koľaji sa objavuje predzvestný štít s číslom 5.

„Tady bude prví pomalá“, hlási nám pilot.

„Rozumiem“, odpovedám mu. V diaľke vidím žltú tabuľu s veľkým čiernym písmenom Z.

Ručička rýchlomera mieri na číslo 120.

„Pomalá padesát!“ nervózne opakuje pilot, keď vidí, že zatiaľ nerobím žiadne úkony na zníženie rýchlosti.

Kladiem ruku na ovládač brzdiča, razantne znižujem rýchlosť a vchádzame do začiatku pomalej jazdy s úplne odbrzdenou súpravou presne päťdesiatkou. Pilota nám evidentne robí rušňovodič z nákladnej dopravy a na takéto krátke brzdenie nie je zvyknutý. Na konci pomalej jazdy naberáme rýchlosť a letíme okolo chvaletickej elektrárne. Po pravej strane sa nám mihne nápis TESLA Přelouč a rozhovor na stanovišti sa v duchu názvu nadchádzajúcej stanice mení na tému preslávených pardubických perníkov. V Pardubiciach nestojíme. Prvý pobyt, teda zastavenie, máme v Českej Třebovej.

„Som zvedavý, ako naša jazda skončí“, hovorím Ivčovi.

„Možno nás prepravia so stiahnutým zberačom do Brna a odtiaľ by sme pokračovali domov“, odpovedá Ivčo.

„Obávam sa, že to asi nepôjde. Tunely pri Blansku nemajú vraj prechodový prierez pre jazdu so stiahnutým zberačom. Ale vieš čo? Čo keby sme vybavili, že pôjdeme ako rušňovlak do Přerova a odtiaľ na Břeclav a domov? To je nápad!“ začal som v predstavách kuť plány, ako sa čo najrýchlejšie dostať domov.

Vchádzame do stanice Choceň a Ivčovi rozprávam príbeh tunela, ktorý už ním nie je. Zostal iba hlboký zárez na odchodovej strane, cez ktorý práve prechádzame. Tu utrpel smrteľný úraz Jan Perner, staviteľ tejto trate. To už máme za sebou asi dve tretiny cesty z Kolína do Třebovej po nádhernej trati, ale to najkrajšie nás ešte len čaká. Prepletáme sa údolím riečky Orlice, stúpame stále hore, oblúk strieda oblúk. Prechádzame zastávku Bezpráví a za ňou vchádzame do stanice Ústí nad Orlicí. Jedna z mála staníc, kde staničnú budovu obklopujú koľaje z obidvoch strán. Stúpame ďalej do Dlouhej Třebovej.

„Za chvíľu bude Parník, ten, čo som ti sľuboval“, oslovujem Ivana, „tak sa volá odbočka“.

Sledujeme trať pred nami a skutočne sa objavujú výhybky a vľavo budova stanovišťa s nápisom „Odb. Parník“.

Trať sa mení na štvorkoľajnú. Vonkajšie koľaje vedú do nákladného nádražia. Ľavá koľaj sa stráca poza domy, aby následne podišla dve koľaje trate na osobné nádražie a vynorila sa na pravej strane, odkiaľ prudkým sklonom pokračuje na nákladné nádražie. Je to koľaj, po ktorej odchádzajú po spáde nákladné vlaky v smere na Kolín. V úrovni vchodového návestidla sa míňame s protiidúcou Slovenskou Strelou do Prahy a zastavujeme na konci štvrtého nástupišťa stanice Česká Třebová.

Spúšťam zberače, rozopínam hlavný vypínač. Sprievodca rušňov odpája rušeň od súpravy a vyrozumieva nás o posune do depa.

Prichádza vlakvedúci s našimi papiermi.

„Tak , gazda, to mám za to, že som špásoval, že budeme za chvíľu doma. Dnes to bude pre nás dlhá cesta domov“, lúčil som sa s vlakvedúcim.

Na odchodovom návestidle sa rozsvietila návesť posun dovolený. Uvádzam rušeň do pohybu a prvýkrát vchádzam do depa. Odstavujem rušeň na mieste, ktoré mi určil dozorca depa. Kým spolu s Ivanom kráčame do miestnosti strojmajstra, odstavená osemnástka sa rozpráva s jednosmernými kamarátmi.

„Dobrý deň, my sme od odklonového vlaku“, zdravím strojmajstra za okienkom a predkladám návrh, aby nás pustil ako rušňovlak do Přerova a odtiaľ do Břeclavi.

„Jo, hochu, musíte počkat, čekáme ješte na další lokomotivy, pak dispečer rozhodne, co bude dál“, vypoklonkuje nás slušne von.

Nezostávalo nám nič iné, ako čakať. Na rušni varíme kávu a čakáme, ako sa situácia vyvinie.

Na hranici depa sa objavil ako prvý rušeň od vlaku R 477 Istropolitan a o malú chvíľu aj druhý od vlaku R 571 Vysočina.

Stretávame sa s ostatnými rušňovodičmi a debatujeme na rovnakú tému, ako sa dostať domov do Bratislavy. Zisťujem, že nie som sám, koho napadlo ísť domov ako rušňovlak.

Všetci sme sa odobrali opäť ku strojmajstrovi, ktorý práve dotelefonoval a zložil slúchadlo.

„Tak, pánové, dva pojedete strojně na Přerov a dále domů. Četa Kožehuba-Tankovič veze vlak do Prahy“.

A bolo rozhodnuté. Nahnevaní sme sa s Ivanom vrátili na náš rušeň a smutne sme hľadeli, ako kolegovia s dvomi modrými rušňami opúšťajú depo a uháňajú domov.

„To som zvedavý, čo za vlak povezieme. Strela už odišla a ďalší vlak bude až Ex 374 Hungaria, ale ten sem príde najskôr o tretej poobede“, hundral som si pod nos , keď zrazu na dvere niekto zaklopal. Bol to nový pilot, s ktorým sme sa zvítali a vyzvedali, či on nevie, čo povezieme.

„Nevím, ale máme posun povolen, jedeme z depa do stanice“.

Nezostávalo mi nič iné, ako odbrzdiť rušeň a pohnúť ho do stanice. Biele svetlá súhlasiace s posunom nás zaviedli až na pražské zhlavie, kde sme sa preniesli na opačné stanovište a vyčkávali, kedy zájdeme na súpravu vlaku.

V diaľke sme zbadali vlak s červenými vozňami, ktorý vchádzal ku nástupišťu. V turnuse sme nevozili vlaky, ktoré mali červené vozne, a chvíľu nám trvalo, kým sme celú vzniknutú situáciu pochopili.

„Ivčo, vieš čo povezieme?!“ doslova som zakričal, až sa pilot zľakol, a začal som sa ohromne smiať.

Rýchlo pochopil aj Ivčo a s ešte väčším smiechom a zdvihnutými palcami na rukách odpovedal: „Antonín Dvořák!“

Kolega pilot nechápal ošiaľ, ktorý vznikol na stanovišti, a nechápavo na nás hľadel.

Teraz nebol čas na vysvetľovanie. Brnenský okuliarnik prechádzal okolo nás a na trpaslíku sa rozsvietilo biele svetlo. Zašli sme na päťvozňovú súpravu prestížneho vlaku Eurocity EC8.

Rýchlo sa prenášame na opačné stanovište. Sprievodca spája rušeň so súpravou.

Kým vykonávam jednoduchú skúšku brzdy a zapínam vlakový zabezpečovač, Ivan vykonáva rýchlu kontrolu zvesenia súpravy.

S vlakvedúcim si odovzdávame vzájomne písomnosti, podpisujem všeobecný rozkaz pre vlak prvý násled 106 a podávam ho pilotovi. Počujem pískanie píšťalky výpravcu vyzývajúceho na pohotovosť.

„Odchod!“ tlmočím kolegom na stanovišti môj pohľad na zdvihnutú výpravku a radím stupne.

S eleganciou hodnou rušňa 350 opúšťa vlak EC8 alias Ex1N106 Českú Třebovú.

Už to nebol smútok, že sa vraciame späť do Prahy. Bola to eufória zážitku, ktorý pripravil sám osud.

Začíname spolu s Ivanom vysvetľovať pilotovi, čo sa v skutočnosti deje.

Vlak, ktorý vezieme, je jediným vlakom kategórie Eurocity a jeho jazda je dôkladne sledovaná. Pre elimináciu meškaní, či neschopností, vytvorilo depo Praha Masarykovo niekoľko opatrení. Predovšetkým na jeho vozbu vyčlenilo dva rušne radu 363, ktoré boli obzvlášť dôkladne udržiavané a čistené. Rušňovú čatu tvorili dvaja skúsení rušňovodiči, ktorých často sprevádzal rušňovodič inštruktor.

Pilot počúval a stále tomu akosi nerozumel. Ale iba do chvíle, kedy Ivan so smiechom nevyslovil vetu: „A my, sopláci, to vezieme s obyčajným špinavým rušňom“.

Mal pravdu. Rušeň 350.018 bol zaradený letmo a patril medzi najmenej udržiavané, ktoré sa nemohli porovnávať s vyleštenými turnusovými, o ktoré sa rušňovodiči starali. Skôr sa podobal na 350.020, ktorý od špiny nakoniec museli očistiť bratislavskí inštruktori.

Aby sme celému svetu ukázali, že až takí amatéri nie sme, hnal som écečko nadoraz s vetrom opreteky. Pilot pochopil situáciu a včas upozorňoval na všetky obmedzenia rýchlosti. Stala sa z nás zohraná trojica, ktorá úplne zabudla aj variť kávu. Rýchlo sme sa blížili ku Kolínu a začali sme tipovať, či nás zastavia alebo nie. Tvrdili sme, že tak sledovaný vlak pustia bez zastavenia až do Holešovíc. Pilot tvrdil, že v Kolíne postojíme. Samozrejme, že vzhľadom na jeho vedomosti o trati vyhral on.

Vrútil som sa do Kolína a zastavil pri nástupišti, na konci ktorého odchodové návestidlo bolo v polohe stoj. Pilotova odmena za víťazstvo v stávke bola možnosť vystúpiť a vrátiť sa domov. Aby mohol čo najrýchlejšie vystúpiť, zostúpil som na nástupište, kde stál výpravca, od ktorého som prevzal všeobecný rozkaz spísaným už pre vlak EC8, ktorý nás informoval o zmenách na trati, ktoré nastali počas jazdy z Českej Třebovej.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa vrátil na stanovište a kreslo rušňovodiča bolo obsadené! Sedel tam Ivan.

„Teraz to veziem JA! Tiež si chcem zajazdiť s Dvořákom. Tu to poznám!“ zaškľabil sa na mňa, ukázal prstom na kreslo pomocníka a potom vyklonil hlavu z okna.

„Odchod“, tentoraz tlmočil on, čo videl.

„Tak to rozbehni!“ povzbudzoval som ho, „aby sme stihli Hungariu na Holešoviciach“.

Ivčo s piatimi vozňami o krátku chvíľu za zastávkou Kolín uháňal stodvadsiatkou smer Praha. Do cieľovej stanice Praha Holešovice vlak Eurocity EC8 síce nedoviezol načas, ale nebola to jeho vina.

Pre nás bolo dôležité, že sme stihli vlak Ex 375 Hungaria s odchodom 12:52 h.

Do Bratislavy sme prišli večer o trištvrte na šesť. Čakala na nás ešte chôdza do depa, pri ktorej nás na „B“ búde dobehli dva rušne s kolegami, s ktorými sme sa v Českej Třebovej lúčili.

Cesta domov každému z nás trvala rovnako dlhý čas.

Jediný, a to podstatný rozdiel, bola skutočnosť, že bratislavská čata Kožehuba – Tankovič sa zapísala do dejín vtedy ešte československých železníc. Stala sa totiž prvou a zároveň poslednou slovenskou čatou z depa Bratislava hlavné, ktorá odviezla vlak Eurocity EC 8 Antonín Dvořák.

Všeobecný rozkaz č. 918 pre vlak 1N106 vydaný dňa 22.7.1992 v žst. Česká Třebová.

Všeobecný rozkaz č. 918 pre vlak 1N106 vydaný dňa 22.7.1992 v žst. Česká Třebová.

Všeobecný rozkaz č. 324 pre vlak 8 vydaný dňa 22.7.1992 v žst. Kolín.

Všeobecný rozkaz č. 324 pre vlak 8 vydaný dňa 22.7.1992 v žst. Kolín.

Zošitový cestovný poriadok vlaku R373 Balt-Orient.

Zošitový cestovný poriadok vlaku R373 Balt-Orient.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Žilina
Príspevkov: 6
06.03.2015 14:43 06.03.2015 14:43
Re: Do Kolína na výstrahu

Čo bolo v stĺpcoch 4 a 9?

Redaktor
Príspevkov: 26
06.03.2015 17:14 06.03.2015 17:14
Re: Do Kolína na výstrahu

Stĺpec 4: "krátky čas chodu":
Ak nie je uvedený, je rovnaký ako pravidelný čas chodu.

Stĺpec 9: "s/V":
V tomto stĺpci je triedou sklonu (rímska číslica v čitateli) a rýchlosťou (arabská číslica v menovateli) vyjadrená v dielčích úsekoch technická norma hmotnosti pre prípady, keď je u vlaku použité hnacie vozidlo inej ako plánovanej rady alebo pre prípady, keď vlak prechádza len časťou úseku predvídaného pre dotknutý vlak jeho tabuľkovým cestovným poriadkom alebo ak sa mení typ jazdného odporu (M, R, S,T,U). Hodnota sa zistí podľa bodu 1f tejto tabuľky.


Žilina
Príspevkov: 6
06.03.2015 21:41 06.03.2015 21:41
 Re: Do Kolína na výstrahu

Ďakujem :bow::handshake:

Príspevkov: 878
06.03.2015 19:23 06.03.2015 19:23
Re: Do Kolína na výstrahu

Ivan ako to bolo v tomto pripade s nadcasmi?kolko trvala tato vynimocna sichta?Pamatam si ze v 90. rokoch nebola nudza o nadcasy, sam som ich zopar mal.


Redaktor
Príspevkov: 26
06.03.2015 19:34 06.03.2015 19:34
 Re: Do Kolína na výstrahu

Nástupy na Prahu boli všetko delené smeny s odpočinkom na lôžku. Jazdili sme dvojmo, teda dvaja rušňovodiči a v prípade meškania sa vždy dala využiť maximálna dlžka pracovnej doby 15 hodín. Čo bolo nad stanovenú dĺžku turnusovej smeny, bol nadčas.
Ak nás vystriedali, napríklad v prípade nehodovej udalosti po 15 hodinách mimo miesta ukončenia, tak sa pripočítavala ešte takzvaná cesta reži domov.

Príspevkov: 2580
06.03.2015 21:07 06.03.2015 21:07
Re: Do Kolína na výstrahu

Pěkné čtení:y:

Príspevkov: 8
11.03.2015 11:34 11.03.2015 11:34
Re: Do Kolína na výstrahu

Aspoň na niečo tá koridorizácia bola. Už tie rozkazy nie sú tak dlhé. I keď teraz je tam v lete tiež napísaných zo 5 výhybiek a s tým, ako sa trať Praha–Kolín blíži dvadsiatim rokom od rekonštrukcie, obávam sa, že sa aj ten rozkaz bude predlžovať.