Dnes je: 29.03.2024 Meniny má Miroslav
Používateľov online: 83 Používateľov v sekcii
Články a reportáže: 2
Registrovaných: 0 Anonymných: 83 Viac ...

Novinky, články, reportáže

Autor: : vlasta
Dátum zverejnenia: 30.04.2015 0:00:00
Zobrazení : 6528

Ako Evička mašinke uhlie priniesla V|.diel

Do vagóna sme chodili priebežne, pretože takmer vždy sme tam niekoho našli. Aj medzi jednotlivými akciami chlapci na rušni či vo vagóne niečo vylepšovali či opravovali. Najviac práce bolo vždy v predvečer jazdy.


Vtedy sme chodili pravidelne na zakúrenie. Evička niekedy aj sama hodila pripravenú fakľu do pece, kde už bolo pripravené drevo a uhlie. Rebeka musela byť na každú akciu krásne čistá. S Evičkou sme leštili kolesá, ona dole, kde dočiahla, ja vyššie. Dcéru to veľmi bavilo. Nebola to pre nás nepríjemná práca, do ktorej by nás niekto musel nútiť, ale radosť, zábava, na rozdiel napríklad od domáceho upratovania. Pamätám sa, že som tiež čistila plášť kotla z ochozu, kam až som dočiahla. Chlapci vyliezli až ku komínu, ale to už bolo nebezpečné. Každý, kto mohol, prišiel a pomáhal. Nikto nikde nezapisoval "brigádnické" hodiny, nikto si za ne neuplatňoval žiadny iný nárok ako možnosť odviezť sa. Tieto práce vždy prebiehali v rotunde do neskorých večerných hodín.

V servisnom vozni. Zľava: Vpredu neznámy chlapček, sediaci Edo Jašminský, Janko Tichý, Evička, Dušan Kelo.

V servisnom vozni. Zľava: Vpredu neznámy chlapček, sediaci Edo Jašminský, Janko Tichý, Evička, Dušan Kelo.

Na parnej akcii sme sa s Evičkou väčšinou viezli v servisnom vozni. Raz ráno som priniesla ku káve bábovku, ktorú som predošlý deň upiekla. Všetkým veľmi chutila. Na ďalšiu akciu som nestihla napiecť. Pamätám si sklamaný Ivanov pohľad: „A bábovka nebude???“ Na všetky ďalšie akcie už bola.

Počas cesty si chlapci Evičku rôzne doberali a skúšali ju aj z návestných predpisov, samozrejme, primerane jej veku. Ivan sa raz opýtal, čo znamená modré svetlo v depe:
„Posun zakázaný“, povedala správne Evička.
„A biele svetlo?“
„Posun dovolený“.
„Veľmi správne. Evička, nože mi teraz ešte povedz, čo znamenajú dve nízke zelené svetlá vedľa seba?“
Evička nevedela, ani ja nie.
„Čože? Vy to neviete? Dve nízke zelené svetlá vedľa seba znamenajú "Pozor, mačka!"“

Vo vagóne s nami cestovali aj iné deti členov klubu. Evička sa skamarátila s vnučkou pána Ridzoňa. Zatiaľ, čo on bol na rušni, dievčatá vystrájali rôzne huncútstva. Niekto doniesol pradená akýchsi rôznofarebných bavlniek na čistenie rušňa. Tým dvom sa tak zapáčili, že nimi omotali nielen vagón, ale aj Ivanov bicykel. Žeby pomsta za tú mačku v návestných predpisoch?

Umelecké dielo? Nie, takto vyzeral Ivanov bicykel.

Umelecké dielo? Nie, takto vyzeral Ivanov bicykel.

Vyznávali sme zásadu, že "aj cesta môže byť cieľ". Nebolo dôležité, kam sme došli, ale to, že sme sa viezli vo vlaku s parnou lokomotívou, že sme patrili do kolektívu ľudí, ktorí ju mali radi, jazdili s ňou, alebo v rámci svojich síl pomáhali, aby sa akcie mohli uskutočniť. V cieli cesty som vždy ostávala na stanici, kde sa po celý čas pobytu trúsili obdivovatelia, a bolo im treba poskytnúť informácie. Samozrejme, s vysoko špecializovanými otázkami sa obracali na rušňovú čatu, ale bežné otázky rodičov s deťmi som vedela zodpovedať aj ja. Dušan obstaral modré šiltovky a nechal na ne vytlačiť biely nápis 498.104 Rebecca, aby sme sa odlíšili od cestujúcich. Rušňová čata mala rovnaký nápis na chrbte montérkových blúz. V obratovej stanici sme vždy rozložili stolček a predávali plagáty s Rebekou aj pohľadnice s mašinkami. Väčšinou sme sa striedali s Edom a odborármi Janotom a Velebom. Dušan objednal aj klubovú pečiatku s obrázkom Rebeky, ktorú sme odtláčali na pohľadnice. Záujem o suveníry bol veľký. Mám taký dojem, že aj prívesky na kľúče, ktoré boli presnou zmenšeninou Rebekinho čísla 498.104, nechal v najmenej dvoch sériách odliať Dušan. Celé sa nastriekali červenou farbou a potom sme ich počas jazdy brúsili už na kov, kým spod laku nevyliezli plasticky prevedené číslice. Viem, že deti prítomné v servisnom vagóne táto činnosť bavila. Dlho som malú kovovú tabuľku nosila na krku ako prívesok pre šťastie – a mám ju dodnes!

Pekné boli aj návraty do rotundy v depe. Pán Klimo vždy najprv zišiel do kanála pod rušeň a s kladivom skúšal, či je všetko v poriadku. Aj my sme s ním niekedy išli. Bol to nezvyklý pohľad na odpočívajúcu Rebeku zo žabej perspektívy. Najkrajší zážitok po návrate z Trenčína v máji 1995 nám pripravil člen klubu Ján Tichý, ktorý zaznamenal jazdu vlaku na video. S Evičkou sme sledovali biele auto, idúce po súbežnej ceste pozdĺž trate. Jeho vodič mal čo robiť, aby stíhal. Večer vo vagóne sme so zatajeným dychom sledovali to, čo sme z vlaku nemohli vidieť: fascinujúci pohyb súkolesí parného rušňa, piestnice, križiaka, ojnice, spojníc, protikľuky a výstredníkových tyčí, všetko v stokilometrovej rýchlosti.

Vlak s rakúskymi turistami odchádza 25.5.1995 z Trenčína. Foto: Rastislav Chalupa

Vlak s rakúskymi turistami odchádza 25.5.1995 z Trenčína. Foto: Rastislav Chalupa

Deň detí s Rebekou sa pre veľký úspech zopakoval aj v roku 1995 v Plaveckom Mikuláši. Cez prázdniny sme odcestovali, ako vždy, na Šumavu. S Rebekou sme sa stretli až v Olomouci na oslavách pri príležitosti 150. výročia železnice na území Čiech a Moravy. Vo vagóne nás čakalo prekvapenie - Ján Mihalovič a Ivan Kožehuba deň predtým úspešne zložili štátnu skúšku z obsluhy parných rušňov u skúšobného komisára Ing. Milana Doubeka a privítali nás ako noví parní majstri. To bolo zavŕšenie ich parného sna, viac už dosiahnuť nemohli. Rebeka v Olomouci budila zaslúženú pozornosť. Tešilo nás, že sa tam stretli naše obľúbené mašinky 310.006 a 498.104. Parní chlapci nadviazali priateľstvá s kolegami od iných rušňov. V noci po ukončení výstavy sme sa v ubytovacom vozni v konvoji zakúrených parných lokomotív presunuli do Českej Třebovej, kde akcia pokračovala ďalší týždeň. Rebeka si zopakovala pózovanie so 498.106 a ďalšími parnými lokomotívami pred rotundou. Dojemné bolo zakončenie výstavy, keď sa rušne lúčili s návštevníkmi. V každom musel niekto byť, aby potiahol za páku parnej píšťaly či stlačil gombík húkačky. Na nás s Evičkou sa ušlo mikádo 387.043. Vonku sa už zotmelo, priestor osvetľovali reflektory, fotografi boli všade, dokonca aj na vodárenskej veži. Pripomínalo mi to trocha Veľkú noc, pretože miesto bolo rovnaké. Odrazu jeden rušeň začal pískať a všetky ostatné sa pridávali. Neviem, ako dlho som pískala na mikáde, pretože nikomu sa nechcelo prestať. Cítili sme sa tam ako na návšteve v kaštieli, bola to pre nás obrovská česť a nezabudnuteľný zážitok. Potom zhasli reflektory a táto časť osláv skončila. Záverečnej výstavy v Prahe sa na rozdiel od nás Rebeka nezúčastnila pre inú akciu vo Zvolene.

Na jeseň sa uskutočnilo ešte zopár menších akcií. Blížila sa zima a s ňou dlhý spánok. Lenže Dušan si uvedomil, že nemá fotky s Rebekou na snehu, a hútal, ako to zariadiť. Treba vymyslieť akciu, aby sa jej zúčastnilo veľa ľudí, najlepšie s deťmi. Čo tak prizvať Mikuláša, čerta a anjela? Rebeka sa „narodila“ 24.12.1954. Tento dátum má skutočne uvedený v dokladoch, pretože vtedy aj Štedrý deň bol pracovný. Napísala som rozprávku „O Vianočnej mašinke“ >>odkaz (https)<<, ktorej sudičky predpovedali, že to nebude mať v živote ľahké, ale prežije a bude rozdávať deťom radosť. Vianoce, darčeky, dobro, charita - nakoniec z týchto úvah vznikol Vianočný vlak Konta Nádeje. Bolo na mne, aby som tento Dušanov nápad spropagovala vo všetkých médiách, aby prišlo čo najviac ľudí.

Najprv sme oslovili riaditeľa Detského mestečka v Zlatovciach.

Najprv sme oslovili riaditeľa Detského mestečka v Zlatovciach.

Podobné listy som odfaxovala do všetkých denníkov, do rozhlasu aj televízie.

Podobné listy som odfaxovala do všetkých denníkov, do rozhlasu aj televízie.

Pamätám si, ako sme s Ivanom ako predsedom Rebecca-klubu išli za generálnym riaditeľom ŽSR Ing. Milanom Chúpekom so žiadosťou, aby nebola požadovaná úhrada za použitie dopravnej cesty a vlakových náležitosti.

Potom sme zašli do budovy Slovenskej televízie v Mlynskej doline za Patríciou Jariabkovou, ktorá vtedy moderovala detskú reláciu „Od Kuka do Kuka“. Tam sa potom vysielala aj reportáž z akcie. Pridali sa mnohí sponzori. Vo vlaku do Trenčína a späť boli niektoré vozne vyhradené pre deti z detských domovov. Na každej stanici, kade prechádzal, sa vyberali príspevky na Konto Nádeje a hračky pre deti v Detskom mestečku Zlatovce. Dokonca aj počasie nám prialo, takže si Dušan a s ním aj ostatní fotografi urobili snímky Rebeky na snehu. Najdôležitejšie bolo, že sa tu spojilo dobré s užitočným a že všetci boli spokojní.

Mikuláš na vedľajšej koľaji – všetci chceli hore za Ivanom do kuchyne rušňa. Foto: Dušan Kelo.

Mikuláš na vedľajšej koľaji – všetci chceli hore za Ivanom do kuchyne rušňa. Foto: Dušan Kelo.

Vo vianočnom čísle Ž Semaforu vyšla beseda s členmi klubu pod názvom „Nech to para tlačí!“ ktorú som jedného decembrového dopoludnia zaznamenala v servisnom vagóne. Prišiel medzi nás aj vedúci oddelenia prevádzky sekcie hnacích vozidiel Ing. Miloš Slávik, ktorý predstavil plán historických jázd na ďalší rok. Pýtala som sa parných chlapcov, čo ich priviedlo na železnicu. Dozvedela som sa, že buď pochádzajú zo železničiarskych rodín, alebo bývali pri trati a pozorovali vlaky z okna. Vysnívali si, že sprevádzkujú parný rušeň a budú na ňom jazdiť. Z besedy vyplynulo, že sa ako malí hrávali s vláčikmi, a keď dospeli, ich „hračky“ vyrástli s nimi. Vďaka Rebeke si už siedmi z nich rozšírili kvalifikáciu – dvaja sa stali rušňovodičmi parnej trakcie, piati zložili kuričské skúšky a dvaja sú v zácviku. Samozrejme sa chlapci vyjadrovali aj k ďalšiemu smerovaniu klubu a k parným akciám všeobecne.

Rebeke sme v predstihu popriali k 41. narodeninám a všetci navzájom sme si zaželali pekné vianočné sviatky a šťastný nový rok 1996, ktorý musí byť pre klub ešte úspešnejší, ako ten odchádzajúci. Vtedy nik z nás netušil, že o šesť mesiacov bude všetko inak... Ale o tom až nabudúce, v poslednom diele tohto príbehu.

Účastníci vianočnej besedy pred rotundou. Zľava zadný rad: Ing. Miloš Slávik, Ivan Kožehuba, Dušan Kelo, Rasťo Vozník, Rastislav Ridzoň, Ján Klamo. Zľava predný rad: Ján Mihalovič, Milan Bauer, Jaroslav Vereš.

Účastníci vianočnej besedy pred rotundou. Zľava zadný rad: Ing. Miloš Slávik, Ivan Kožehuba, Dušan Kelo, Rasťo Vozník, Rastislav Ridzoň, Ján Klamo. Zľava predný rad: Ján Mihalovič, Milan Bauer, Jaroslav Vereš.

Verzia pre tlač Pošli priateľovi
Názory sa nemusia sa zhodovať s názorom redakcie. Redakcia za ne nepreberá zodpovednosť
Príspevkov: 676
30.04.2015 9:55 30.04.2015 9:55
Re: Ako Evička mašinke uhlie priniesla VI.diel

Krasne spomienky jednoznacne palec nahor :y::y::y: Vdaka Vlasta za tieto nostalgicke reportaze vzdy pri nich pookrejem na dusi:):f::sun::inlove: