Stránka venovaná železnici, fotografiám a zaujimavostiam zo sveta železnice

Štokr ..........bugatka ..........pětikolák ..........pod tímto názvem si jistě každý představí parní lokomotivu řady 556.0, jejíž konstrukcí vyvrcholila výroba parních lokomotiv v plzeňské Škodovce.

Do vagóna sme chodili priebežne, pretože takmer vždy sme tam niekoho našli. Aj medzi jednotlivými akciami chlapci na rušni či vo vagóne niečo vylepšovali či opravovali. Najviac práce bolo vždy v predvečer jazdy.

Bola ešte tma a len svetlá pouličných lámp osvetľovali chodník, po ktorom kráčal Ivan. Jeho kroky smerovali na parkovisko pred Dušanovým domom. Nebolo to ďaleko. Obidvaja bývali oproti sebe – ako sa hovorí, cez ulicu. Chvíľu postával pred „rusom“, ako Dušan prezýval jeho biele žiguli. O pár minút sa objavil Dušan, pootváral auto a vytiahol z kufra dlhú palicu. Otvoril viečko palivovej nádrže a palicu zastrčil do otvoru.

Uplynulo 20 rokov od môjho prvého samostatného výletu do nášho bývalého Československého hlavného mesta, Prahy. Prvýkrát som tu bol na výlete v r. 1985, za doby ČSSR, samozrejme v doprovode pratety, na pár dní a bez foťáku.

Ranné slnko zalieva druhé nástupište železničnej stanice Praha Holešovice. Schádzam do koľajiska a z opačnej strany kontrolujem pojazd rušňa 350.018. Prichádzam až ku prvému vozňu, pohľadom kĺžem po spojkových kohútoch, vzduchových potrubiach a kábli vlakového kúrenia. Všetko je v poriadku. Rovnakou cestou prichádzam späť na nástupište, kde sa stretám s vlakvedúcim. Kamarátsky si potrasieme ruky a vystupujem na stanovište rušňa. Odovzdávam mu tvrdé dosky s písomnosťami a prevádzkovými záznamami. „Gazda, za chvíľu sme doma“, pošpásujem s vlakvedúcim, ktorý sa odoberá do svojho vozňa.

Začiatkom apríla sa Rebeka zobudila zo zimného spánku a čakali ju samé veľké udalosti. Z dôvodu požiarnej bezpečnosti dostala lapač iskier, akúsi sústavu sít, ktoré zachytia veľké uhlíky, vylietajúce z komína. Večer 3. apríla 1995 sme absolvovali nočnú parnú jazdu, aby sa zistila jeho účinnosť. Nejaké iskry (pre potešenie romantických duší) lietali, ale bolo ich podstatne menej, takže Rebeka v tejto skúške tiež obstála.

Nemenovaného večera roku 1992 vstúpila do miestnosti nocľahárne na druhom poschodí Fantovej budovy pražskej hlavnej stanice kasárenská babka Benešová. „Pane Kožehubo, vstávejte,“ počul Ivan hlas, ktorý ho prebral zo spánku. Netrvalo dlho a rušňová čata Ivan Kožehuba a Ivan Tankovič (Ivan a Ivčo) kráčala z druhého poschodia dole točitým schodiskom. Starými dverami sa dostali priamo do stredu nádherne vyzdobenej historickej výpravnej budovy, kde bola kopula a latinský nápis PRAGA mater urbium – Praha matka miest.

Zopár fajčiarov a jeden zaľúbený párik využíva posledné minúty pred odchodom vlaku. Po nástupišti kráča vysoký, štíhly muž s dvoma taškami cez plece a nazerá do vysvietenej súpravy. Cestujúci čítajú, spia, jedia, niektorí sa pozerajú z okna. Ani jeden z nich netuší, že práve on to bol, kto doviezol ich rýchlik 611 do Žiliny - bezpečne a presne podľa cestovného poriadku. Na niekoľko minút, či hodín, mu zverili do rúk svoj osud. Ak nedôjde k mimoriadnej udalosti, nikdy sa nedozvedia jeho meno...

„Od nového grafikonu nastupuješ v Zohore“, stručne a jasne oznámil vedúci strojmajster. „Tak predsa len posun na zálohe v Kútoch“, pomyslel si Ivan, ale nemal sa na čo sťažovať. Keď žiadal o preloženie z východného na hlavné, súhlasil, že personálna výmena sa uskutoční aj za cenu, že bude dochádzať na zálohu do Kútov.

Po odchode zo stanice Brno dolní sa laminátka s piatimi na bielo zafarbenými chladiarenskými vozňami hravo vyšplhala krátkym stúpaním 8 ‰ na násyp dvojkoľajnej trate.